Zuzana Ulman: Ak by si väčšina utečencov z Ukrajiny mohla vybrať, ostala by doma so svojimi blízkymi

Zuzana Ulman (35) vyštudovala všeobecné lekárstvo na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Svoje cenné skúsenosti, ktoré nazbierala pri práci s utečencami v Iraku, teraz naplno využíva a pomáha na hranici s Ukrajinou v rámci svojej organizácie Step-In.

Keď ste skončili vysokú školu, išli ste si splniť svoj dlhodobý sen a pracovali ste na humanitárnych misiách. Kde konkrétne to bolo?

Najprv som strávila osem mesiacov v Kambodži v HIV centre pre opustené deti. V roku 2014 som sa dostala do Iraku, kde sme poskytovali zdravotnú starostlivosť utečencom a ľuďom, ktorí tam prišli zo Sýrie. To bolo obdobie, keď Islamský štát začal obsadzovať územia v Iraku a Sýrii. Išlo tu hlavne o etnické a náboženské minority, ktoré pred Islamským štátom utekali.

 

Ako ste im pomáhali?

Poskytovali sme tam najmä zdravotnú starostlivosť. Od tej primárnej až po starostlivosť o duševné zdravie, fyzioterapiu a rôzne preventívne servisy. Mali sme svoje tri lekárske tímy a dve stacionárne kliniky. Jednu v utečeneckom tábore a jednu na mieste, kde sa zdržiavali vnútorní utečenci – Klinika bl. Zdenky Schelingovej pod záštitou Vysokej školy sv. Alžbety. Hlavnú kliniku, ktorá poskytovala zdravotnú starostlivosť ľudom priamo v stanovom tábore, sme nazvali Klinika bl. Jiřího Popiełuszku. Potom sme mali ešte jednu mobilnú kliniku, ktorá poskytovala zdravotnú starostlivosť utečencom, ktorí bývali mimo táborov.

 

NIE JE ĽAHKÉ NECHAŤ VŠETKO ZA SEBOU A ODÍSŤ PREČ

Keď vypukla ruská invázia na Ukrajine, prišli ste pomôcť na Slovensko. Pred očami ste mali rovnaký obraz. Matky s deťmi, ktoré utekajú pred strašnou vojnou preč do bezpečia. Na niečo také sa asi len veľmi ťažko pozerá…

Určite, všetkých na Slovensku sa tento konflikt dotkol. Je to niečo, čo máme doslova za rohom, takže človek to vníma inak. Samozrejme, je to veľmi náročné pozerať sa na to. Pre týchto ľudí nie je ľahké len tak nechať všetko za sebou, všetko, čo si celý život budovali, a zrazu musia odísť preč z vlastného domova. Myslím si, že ak by si väčšina utečencov z Ukrajiny mohla vybrať, ostala by doma so svojimi blízkymi.

 

Akú konkrétnu pomoc poskytujete týmto ukrajinským utečencom v rámci vašej organizácie Step-In?

Na ukrajinskej strane dávame dokopy najmä mobilné lekárske tímy, ktoré pracujú v oblastiach, kde je veľmi veľa najmä vnútorných utečencov. Ďalej sú tu lekárske tréningové tímy, ktoré sú v bezpečnej vzdialenosti od frontu a poskytujú psychologickú pomoc. Tiež podporujeme lokálne nemocnice a kliniky zdravotným materiálom a liekmi. Okrem toho na ukrajinskej strane hranice máme svojich dobrovoľníkov. Keďže ľudí z Ukrajiny, ktorí k nám prichádzajú, teraz ubúda, je možné, že tento tím sa presunie a bude robiť psychosociálnu pomoc na ukrajinskej strane podľa toho, ako sa ďalej vyvinie situácia s utečencami.

 

TÍ ĽUDIA SÚ V ŠOKU A POTREBUJÚ TO V SEBE SPRACOVAŤ

Spolu so svojím tímom dodávate lieky a aj lekársky personál do tých najnebezpečnejších oblastí Ukrajiny, kde je to teraz veľmi potrebné. Ako túto pomoc zabezpečujete?

Hlavnou oblasťou našej pôsobnosti je najmä zdravotná starostlivosť, ale zameriavame sa aj na psychické zdravie, keďže pracujeme s populáciou ľudí, ktorá je poväčšine traumatizovaná vojnou a genocídou, ako to bolo v Iraku. Veľmi často ide telesné zdravie ruka v ruke so sociálnymi potrebami. Ako som už spomínala, máme mobilné lekárske tímy pre utečencov aj na ukrajinskej strane. Poskytujeme aj psychologickú pomoc našim učiteľom, kňazom a všetkým tým, ktorí utečencom pomáhajú. Veľmi dôležité je podporiť celý zdravotný systém daného štátu, ktorý je teraz v tejto neľahkej situácii veľmi preťažený. Samozrejme, sme v neustálej komunikácii s ukrajinským ministerstvom zdravotníctva. Posielame na ukrajinskú stranu aj našich lekárov, ktorí sú teraz veľmi potrební v nemocniciach, najmä v oblasti chirurgie.

 

Ako týmto ľuďom dodať nádej, čo im po tej ľudskej stránke najviac pomáha?

Keď sa chcú rozprávať, najlepšie je netlačiť na nich a dať im v tomto smere slobodu voľby. Je to retraumatizácia, hlavne na začiatku. Tí ľudia sú naozaj v šoku a potrebujú to sami v sebe nejako spracovať. Najlepšie a najpraktickejšie otázky na začiatok sú opýtať sa ich, či napríklad nie sú hladní, ponúknuť im, aby si sadli a oddýchli. Na hranici máme aj svojho vlastného psychológa. No úplne najlepšie je byť tam pre nich, menej sa pýtať a viac pozorovať a zareagovať na to, čo v danej chvíli potrebujú.