Zuzana Kostková z Človek a Viera: Fotografovanie mi pomáha vidieť to, čo by som inak prehliadla

Farmaceutka, ktorá sa dostala k fotografovaniu a dnes fotí v rámci platformy Človek a Viera. Čím ju fotografovanie očarilo? Dá sa evanjelizovať aj fotografovaním? Viac nám povedala Zuzana Kostková.

Ako sa dostala farmaceutka k fotografovaniu?

Môj vzťah k fotografii sa vyvíjal postupne. Keďže v dnešnej dobe má každý možnosť fotografovať mobilným telefónom, tabletom, zhotovovanie takýchto záberov je súčasťou života mnohých z nás. Aj ja som rada hľadala vhodné kompozície, dokumentovala udalosti. Zásadným krokom však bolo rozhodnutie začať fotografovať digitálnou zrkadlovkou. Vtedy ma začal svet fotografie skutočne fascinovať a z koníčka sa stala srdcová záležitosť, súčasť života.

 

Čím konkrétne ťa fotografovanie fascinuje?

Odkedy sa venujem fotografovaniu, uvedomila som si, že mi pomáha „vidieť“, byť vnímavou na krásu a okamihy, ktoré by som inak prehliadla. Trávim dlhé hodiny úpravou fotografií a ľudia, situácie, ktoré zachytím, zanechávajú vo mne hlboký dojem. Každý človek, každý moment je neopakovateľný. Svätý Ján Pavol II. napísal v Liste umelcom: „Voči svätosti života a človeka, voči zázraku vesmíru je obdiv jediným primeraným postojom. Kiež by krása, ktorú odovzdávate generáciám zajtrajška, bola tak stvárnená, aby v nich vzbudzovala obdiv!“ Fotografia je zachytením reality a zároveň výpoveďou autora. Proces tvorby fotografie je pre mňa ako maľovať obraz. Je prostriedkom, ktorým sa pokúšam vyjadriť svoje videnie sveta, odovzdať druhým ten obdiv voči kráse, voči každému dobru, ktoré nám Boh daroval.

 

 

Čo považuješ za svoj najväčší fotografický úspech?

Priznám sa, že nesledujem fotosúťaže a do žiadnej som ešte neposlala svoju fotku, aj keď som už dostala radu, aby som tak urobila. (úsmev) Momentálne najrozsiahlejšiu časť mojej fotografickej aktivity zaberá služba, konkrétne služba Cirkvi. So spoločenstvom kresťanských fotografov Človek a Viera sa snažíme poskytovať Cirkvi kvalitné fotografie. Sme fotografi – dobrovoľníci a určite ako úspech vnímame, keď naše fotografie plnia poslanie, cieľ, pre ktorý ich robíme, keď sú publikované a ľuďom sa páčia, prinášajú radosť, keď sa dotknú srdca.

 

A čo fotografuješ najradšej?

Najradšej mám portréty ľudí. Rada fotografujem človeka v akýchkoľvek situáciách. Každý človek je pre mňa niečím zaujímavý, výnimočný, krásny. Prostredníctvom svojich fotografií sa snažím tú krásu zvýrazniť, vyzdvihnúť.

 

 

UČÍM SA BYŤ VNÍMAVÁ A PRÁVE FOTOGRAFOVANIE MI V TOM VEĽMI POMÁHA

Dá sa skrze fotografiu evanjelizovať a spoznávať Boha?

Práve evanjelizácia obrazom je jedným z najdôležitejších cieľov nášho spoločenstva. Dokumentujeme kresťanské akcie a snažíme sa o to aj umeleckou formou. Fotografia je umeleckým vyjadrením a pápež Benedikt XVI. pomenoval túto úlohu umenia pri ohlasovaní evanjelia ako „cestu krásy – via pulchritudinis“. Veľmi pekne to vyjadril na jednej generálnej audiencii.

 

Ako konkrétne?

„Umenie je schopné vyjadriť a zviditeľniť potrebu človeka ísť nad rámec toho, čo vidí, poukazuje na smäd a hľadanie nekonečna. Ba viac, sú to akoby otvorené dvere k nekonečnu, ku kráse a pravde, ktorá prekračuje všednú každodennosť. Umelecké dielo môže otvoriť oči mysle a srdca, pozdvihnúť nás k výšinám. Návšteva umeleckých miest potom nie je len príležitosťou pre kultúrne obohatenie, aj keď i pre toto, ale môže byť tiež momentom milosti, podnetom k posilneniu nášho vzťahu a dialógu s Pánom, k zastaveniu sa a premýšľaniu – na ceste z jednoduchej vonkajšej reality k hlbšej realite, ktorá sa vyjadruje tu – lúč krásy, ktorý sa nás dotkne, ktorý nás akoby vnútorne ‚poraní‘ a vyzýva nás vystúpiť k Bohu.“

 

 

Je v niečom iné fotografovať kresťanské akcie a sakrálny priestor?

Každý fotografický žáner má svoje špecifiká. Keď mám porovnať fotografovanie akcie za účasti ľudí a fotografovanie architektúry, sochy, určite tam rozdiel je. Fotografovanie architektúry, sochy, je pokojnejšou prácou, fotograf má dostatok času na nastavenie fotoaparátu. Dokumentovanie kresťanských akcií si vyžaduje schopnosť pohotovo zareagovať, ak chcem zachytiť ten správny moment. Ide o zachytenie okamihu, aj vystihnutie atmosféry, je potrebná všímavosť a rýchla reakcia, dobré ovládanie techniky.

 

Je to pre teba aj priestor, ako stretnúť Boha?

Stále viac si uvedomujem, že Boha možno stretnúť všade. V chráme aj na ulici, v prírode aj človeku, ktorého mám práve pred sebou, v chudobných, núdznych. Učím sa byť vnímavá a práve fotografovanie mi v tom veľmi pomáha. A fotografovať v sakrálnom priestore je určite pozvaním k takémuto stretnutiu, keďže ide o miesto, kde je Boh prítomný zvláštnym, sviatostným spôsobom. Priznám sa však, že nie je jednoduché vnímať liturgiu a zároveň fotografovať. Niekedy sa mi to darí viac, niekedy menej. Nie je pre mňa problém ponoriť sa do atmosféry slávnosti, ako skôr spomenúť si na obsah kázne. (úsmev) Vnímam to však ako určitú daň, ktorú táto služba obsahuje. Ak je to možné, zvyknem sa k textom neskôr vrátiť. Ak aj o niečo kvôli sústredeniu sa na fotenie prichádzam, mám to vynahradené iným spôsobom. Keď sa snažíte slúžiť bez nároku na odmenu, spolupracovať na projektoch, prostredníctvom ktorých vznikajú hodnotné veci, veľa sa pritom naučíte a zažijete radosť prameniacu zo sebadarovania, z každého pekného záberu, ktorý sa vám podarí vytvoriť, ale aj z priateľstiev, vzájomnej pomoci, z mnohých krásnych vedľajších produktov vašej služby.

 

Čo ti to ešte dáva v súvislosti s vierou?

Verím, že aj vo všetkých týchto skutočnostiach, ktoré som opísala, je Boh prítomný. V tomto zmysle môžem stretnúť Boha kdekoľvek a kedykoľvek, v kostole aj v bežnom živote. potrebujem však mať otvorené oči a srdce. Pre mňa bežný život znamená život s Bohom a pre Boha. Snažím sa ho spoznávať v každej tvári človeka, keď fotografujem portrét, v tvári núdzneho na ulici, v úsmeve i slzách, v radosti aj utrpení, v prírode, vo vychádzajúcom slnku či hviezdnej oblohe, v tvorivej činnosti človeka.

 

 

NECHAŤ ĽUDÍ NAZRIEŤ DO ŽIVOTA CIRKVI

Predstavíš nám viac platformu Človek a Viera?

Spoločenstvo kresťanských fotografov Človek a Viera má svoj pôvod v Česku. Vzniklo v roku 2011 a dnes má vybudovanú sieť 150 fotografov vo všetkých českých a moravských diecézach. V súčasnosti už pôsobí aj na Slovensku, kde máme 10 členov a niekoľko záujemcov o vstup do spoločenstva. Spoločenstvo vzniklo, pretože jeho zakladatelia vnímali potrebu zvýšiť kvalitu fotografie v cirkevnom prostredí, zároveň kultivovať fotografov, aby fotografovaním nevyrušovali pri liturgii a nechať ľudí nazrieť do života Cirkvi, ukázať pekné okamihy, ktoré sa v nej odohrávajú a prostredníctvom umeleckého vyjadrenia evanjelizovať obrazom.

 

Čo konkrétne fotograficky dokumentujete?

Dokumentujeme cirkevné akcie od bohoslužieb, cirkevných slávností, cez farské výlety, púte, charitatívne aktivity… akékoľvek aktivity, ktoré sú súčasťou života Cirkvi. Na zabezpečenie kvality fotografií máme vypracovaný systém mentoringu, keď zábery menej skúsených fotografov ešte pred publikáciou prechádzajú schvaľovaním skúseného fotografa. Vďaka jeho radám fotografi – nováčikovia odborne rastú a zlepšuje sa kvalita ich fotografií. Pri fotografovaní liturgie uprednostňujeme duchovný rozmer pred získaním záberu a kultivovaným správaním sa snažíme vyjadriť rešpekt voči dôstojnosti obradu. Fotografi nášho spoločenstva sa riadia etickým kódexom a  svojím správaním aj oblečením sa snažia minimalizovať akékoľvek rušivé vplyvy, pohybovať sa v sakrálnom priestore nenápadne, nevyrušovať.

 

Ako si sa k tejto platforme dostala?

Od roku 2017 začali na Slovensko chodiť zástupcovia spoločenstva, aby ponúkli spoluprácu aj slovenským fotografom, zorganizovali prvé výstavy veľkoformátových fotografií. O existencii spoločenstva som sa dozvedela od duchovného otca, ich práca pre Cirkev ma zaujala a rozhodla som sa prihlásiť na vstupný víkendový workshop, ktorý absolvuje každý člen spoločenstva.

 

 

FOTOGRAFIA JE PRE MŇA VIAC AKO KONÍČEK

Čo pre teba znamená služba pre Človek a Viera?

Služba v spoločenstve Človek a Viera spočíva v prvom rade v poskytovaní fotografií pre Cirkev. Keďže fotografia je pre mňa viac ako koníček, túto službu robím veľmi rada. Aj keď to znamená stráviť množstvo hodín pri počítači a venovať sa postprodukcii, úprave, ktorá je súčasťou tvorby publikovanej fotografie. Samotné fotografovanie je mnoho ráz veľkým zážitkom. Spoznávame pritom nové miesta, ľudí, zažijeme nezabudnuteľné situácie. Tieto zážitky sú ešte viac umocnené, keď fotografujeme ako tím, keď sa na akcii stretneme viacerí fotografi spoločenstva. Naša služba v spoločenstve má však mnoho ďalších podôb a zahŕňa veľa činností, ktoré zostávajú skryté. Vzájomne si poskytujeme rady, skúsenejší fotografi vedú menej skúsených, organizujeme výstavy veľkoformátových fotografií. A naše spoločenstvo nie je len o službe. Pomenovanie „spoločenstvo“ používame zámerne, pretože nie sme len organizáciou, ktorá združuje fotografov, ale spájajú nás pekné priateľstvá, vzájomná pomoc, stretávame sa na duchovných obnovách, máme kňazov, ktorí nás duchovne sprevádzajú, mnohí z nás vnímajú, že sme duchovnou rodinou. Myslím, že nielen pre mňa je tento rozmer nášho spoločenstva veľmi cennou pridanou hodnotou.

 

Kde môžeme objaviť fotografie z tejto platformy?

Naše fotografie publikujeme na webovej stránke www.clovekaviera.sk. Web je jednou z najväčších databáz cirkevných fotografií, obsahuje viac ako 18 000 fotogalérií. Po registrácii na webe je možné fotografie zdarma stiahnuť. Sú k dispozícii cirkevným organizáciám, farnostiam, kresťanským spoločenstvám, účastníkom akcií aj kresťanským médiám. Činnosť spoločenstva či aktuálne fotografie tiež môžete sledovať na našej facebookovej stránke Človek a Viera – Slovensko a na Instagrame .clovek_a_viera. Raz ročne v spoločenstve prebieha výber najlepších fotografií roka, ktoré sú následne vytlačené a prezentované na výstavách. Jednu takúto výstavu môžete vidieť od 10. októbra do 13. novembra v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne.

Titulná snímka: Marketa Zelenková / Človek a Viera