Zrod krehkého života: Nádej je vždy, no niekedy je pre rodinu lepšie nechať dieťa prirodzene odísť
„Mamička, rodíme!“ Kedy sa tieto slová stávajú desivými? Veď keď sa pôrod (konečne) rozbehne, čakáme len na ne. Označujú cieľovú rovinku, v ktorej sa stretneme s vytúženým bábätkom. Všetko má však svoj správny čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. No keď sa bábo narodí predčasne – v (ne)správny čas –, rodine sa zmení život viac, ako očakávali.
Prichádzam na Jednotku vysokošpecializovanej starostlivosti o novorodencov v Košiciach – alebo hovorovo na novorodeneckú JIS-ku. Ako prvé ma prekvapí pokoj a pomerne veselá atmosféra. Viem približne, čo ma čaká, už som bola aj na iných oddeleniach, kde sa denne bojuje o život. Neviem sa však pripraviť na to, aké emócie to vo mne vyvolá. Predstava novorodencov vážiacich niekoľko sto gramov, pripojených na prístroje, bez ktorých by nemali šancu prežiť, je… ani neviem aká. Predstavím si, že by tam ležalo moje dieťa, a prídem na to, že si to vlastne vôbec neviem predstaviť. Skúsim sa teda na všetko pozerať pomerne triezvo a s čistou hlavou.
SVOJ ČAS MÁ ODMLČAŤ SA, SVOJ ČAS MÁ PREHOVORIŤ
Oddelením ma sprevádza primárka Vanda Chovanová. Tejto práci sa venuje už dlhé roky a je vidieť, že je pre ňu poslaním. Denne dáva svoj čas tým najzraniteľnejším a spolu s nimi bojuje o každý nádych. Znie to dramaticky, však? Realita je skôr náročná na výzvy týkajúce sa bežných záležitostí chodu oddelenia. Vycítim, že nielen pre ňu, ale aj pre celý personál predstavujú takmer nedôstojné podmienky kameň úrazu a chcú o tom hovoriť aj verejne. Situácia je náročná najmä preto, že hoci patria pod Detskú fakultnú nemocnicu, nachádzajú sa v prenajatých priestoroch Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice, ktoré tak nemajú možnosť zveľaďovať.
„Chceme však byť blízko pri gynekológii, aby sme mohli zasahovať čo najskôr,“ vysvetľuje primárka. Aké majú vyhliadky do budúcna? „Určite výstavba nového oddelenia. Mali sme dokonca schválené kapitálové výdavky od vlády, určené na tento účel. V pláne je nielen rozširovanie kapacity, ale aj humánnejšie podmienky pre mamičky, napríklad izby s inkubátormi a nejaké zázemie, kde by si mohli oddýchnuť a porozprávať sa alebo sa stretnúť s rodinnou. Jednoducho modernejšie priestory,“ dodáva. Ak všetko pôjde tak, ako má, výstavba by mala prebehnúť do roku 2026. „Aby sa to však podarilo, musí vláda skutočne aj uvoľniť už schválené peniaze,“ uzatvára túto tému Chovanová.
SVOJ ČAS MÁ PLAKAŤ, SVOJ ČAS MÁ SMIAŤ SA
Pri predčasne narodených deťom je málokedy počuť plač. A unavený úsmev mamky často strieda ustaraná tvár o budúcnosť a zdravie bábätka. Rodičia sa musia vzdať svojich predstáv o tom, ako si vytúženého potomka odvezú pár dní po pôrode domov. Čaká ich zväčša kolobeh odsávania, návštev, klokankovania a boj o samostatné dýchanie či každý ďalší pribratý gram. Do toho celého sa môžu, no nemusia, pridružiť ďalšie vyšetrenia či dokonca operácia. Ako spomína primárka Chovanová, mnoho mamičiek doma čakajú ďalšie deti a doslova si nemôžu dovoliť tráviť v nemocnici všetok svoj čas, no za detičkami chodia a starajú sa o ne v rámci možnosti. Čo však potrebuje takéto bábätko asi najviac? Spať, prijímať potravu a postupne sa vyvíjať tak, ako by tomu bolo v brušku. A hlavne potrebuje byť milované.
Niektoré situácie však majú trochu smutnejší koniec a napriek snahe lekárov a rodičov detičky zomierajú. Pýtam sa, či rodičia majú možnosť dať svoje deti pokrstiť. „Áno, samozrejme. A často to aj využívajú. Máme na oddelení svätenú vodu a niekedy krstia aj naše sestry. Keď však dieťa nemá príliš dobré vyhliadky, pýtame sa na to rodičov, môžu si zavolať aj svojho kňaza alebo túto službu zabezpečíme my.“ Žiadny rodič by nemal prežiť svoje dieťa, vravím si v duchu, ale zároveň chápem, že sú situácie, v ktorých by ďalšia snaha o oživovanie nebola prejavom lásky, ale skôr nepripravenosťou rodičov nechať dieťa odísť.
SVOJ ČAS MÁ NARODIŤ SA, SVOJ ČAS MÁ ZOMRIEŤ
Prolife organizácie hlásajú heslo: „Za život od počatia až po prirodzenú smrť.“ Predstavím si bábätko narodené v 24. týždni s rôznymi ďalšími vrodenými vývojovými chybami. Kolabuje. Oživovať? Neoživovať? Nie som lekár, neviem to posúdiť. Srdce by mi hovorilo, že jasné, zabojovať za každú cenu, ale… Sú to extrémne náročné situácie. Nezávidím tieto rozhodovania lekárom. Aké to je? „Snažíme sa, aby v týchto zložitých momentoch nebola väčšina rozhodovania na rodičoch, aby sa nemuseli cítiť, že vzdali boj o život svojho dieťaťa, že oni nad ním vyriekli ortieľ. Na druhej strane – rešpektujeme ich žiadosť. Ak povedia, že oživovať, tak budeme. Ak sa rozhodnú pre poskytnutie comfort care (starostlivosť o pohodlie), poskytneme dieťatku iba toto,“ približuje Chovanová.
Za šedú zónu sa považujú bábätká narodené medzi 24. a 26. týždňom. Najmenší chlapček mal približne 480 gramov. „Práve vtedy sa snažíme s rodičmi ešte intenzívnejšie komunikovať, vysvetliť, aké sú možnosti, komplikácie, a odhadnúť prognózy. Je pravdou, že tieto detičky aj častejšie zomierajú, ale máme aj prípady, ktoré nás samých dokázali prekvapiť. Povedali sme si – to bábätko to nezvládne, a ono to zvládlo, žije. Nádej je vždy.“
Každá rodina sa však nachádza v špecifickej situácii. Môže ísť o prvé vymodlené dieťa po dlhých rokoch neplodnosti, o dieťatko z umelého oplodnenia po viacerých neúspešných pokusoch, ale o aj o bábätko, ktoré prišlo do viacpočetnej rodiny. Nedá sa preto povedať, či je lepšie v takejto situácii zabojovať, alebo ho nechať odísť. „Bez ohľadu na náš svetonázor, vierovyznanie či prognózu musíme rešpektovať prianie rodičov. Keď sa takéto bábätko narodí, vždy povieme mamke, že urobíme tak, ako si praje ona. Viete, môže sa stať, že sa narodí dieťatko s ťažkým krvácaním do mozgu a nepredstaviteľnými komplikáciami. Rodič by nám povedal, že ho nemáme resuscitovať, ale my by sme to spravili. To by nebolo fér, pretože my nebudeme znášať následky toho rozhodnutia, čo by v takomto prípade mohlo znamenať napríklad dlhodobú starostlivosť o ťažko postihnutého pacienta. Pre mňa by bolo jednoduché zachraňovať, ale rodina bude znášať následky, musia s tým byť stotožnení hlavne oni,“ vysvetľuje primárka.
Samotný boj o život a kritické situácie však zanechávajú stopu – v lekároch aj rodičoch. Kde hľadajú podporu? „Máme psychologičku, ktorá chodí trikrát do týždňa a sprevádza rodiny bábätiek. Aktuálne však hľadáme pre ne podporu aj na obdobie, keď prídu domov – vtedy totiž prichádza realita.“ A lekári? „Máme možnosť požiadať o podporu aj my, ale väčšinou to nevyužívame, nechávame našej psychologičke priestor venovať sa rodičom. Nás však vždy poteší, keď sa nám rodičia ozvú, ako sa im darí, ako deti napredujú. To nás tak ženie vpred, vidíme, že to má zmysel,“ dodáva.
SVOJ ČAS MÁ OBJÍMAŤ SA, SVOJ ČAS MÁ ZDRŽOVAŤ SA OBJATIA
V kolektíve na oddelení panuje priateľská atmosféra. „Zatiaľ máme, chvalabohu, personálu dostatok a vždy sa k nám hlásia nejakí záujemcovia. Niekedy sa stane, že chcú prísť aj tri sestry naraz, napríklad kamarátky,“ opisuje Chovanová. „Našou snahou je, aby sa jedna sestra starala maximálne o dve-tri deti. Ide totiž o kriticky chorých pacientov – detičky s váhou približne od 500 gramov. Kapacitne sa zvládneme postarať o osemnásť až dvadsať detí na intenzívke a o desať ďalších na nedonoseneckom oddelení.“ Bábätká tu trávia zvyčajne dosť dlhý čas, často dva až tri mesiace. A hoci je celková kapacita oddelenia približne tridsať novorodencov, miest pre mamičky je len osem.
„Máme dve izby po štyri postele a všetky mamičky sa delia o jednu malú kúpeľňu a ešte menšiu kuchyňu – také sparťanské podmienky. Na chodbe sa nachádza jedna pohovka, kde si môžu posedieť, prípadne sa stretnúť s rodinou, ale ideálne to rozhodne nie je.“ Keď si predstavím, že by som tam mala bývať niekoľko mesiacov, obleje ma studený pot. Na jednej strane bábätko, ktoré bojuje o život, na druhej podmienky pre matku, ktorá zažíva extrémne náročné chvíle ako z minulého storočia. „Mnohé mamičky si preto volia radšej denný rooming,“ približuje primárka Chovanová. „Keď je dieťatko stabilné, chodievajú na noc domov. Ráno prídu, starajú sa o dieťatko, odsávajú mliečko, klokankujú a večer sa idú domov vyspať. Aj ony potrebujú psychohygienu.“
Na intenzívku sa dostávajú deti narodené približne po 24. týždni. Čo sa však deje v prípadoch, keď sa pôrod spustí skôr a bábätko nemá šancu prežiť? A čo vtedy, keď o potrat na žiadosť matky z medicínskych dôvodov – vrodené vývojové vady alebo ohrozenie života matky? „Väčšina detí takýto pôrod alebo potrat neprežije. A ak prežije, my z novorodeneckého o tom ani nevieme, pokiaľ nás neprivolajú. Riešia to gynekológiovia. Môže sa dieťatko rodičom ukázať a dodýcha v pokoji. Myslím si, že tieto deti nekončia niekde v koši, ako tomu bývalo kedysi.“
A vie si primárka predstaviť, že by na Slovensku platil zákon, ktorý by umožňoval ukončiť tehotenstvo aj vo vyšších týždňov? „Pozrite, povedzme si to na príklade. Dajme tomu, že by išlo o dieťa s Downovým syndróm a matka by si priala ukončiť graviditu v 30. týždni tehotenstva. To dieťa skrátka bude viabilné a okrem toho, že by malo Downov syndróm, by sme mu vyrobili ešte ďalší problém z hľadiska nezrelosti. Áno, vieme povedať, že do 23. týždňa dieťa nemá také vyvinuté orgány, aby dokázalo prežiť. Ale neskôr už nie, to dieťa jednoduchoprežije,“ polemizuje Chovanová. „Hoci máme dnes dobrú diagnostiku a lepšie ultrazvuky, môže sa stať, že v konečnom dôsledku bude dieťa v lepšom stave, ako sa zdalo, a práve „potratom“ – alebo vyvolaním predčasného pôrodu – by sme mu situáciu ešte viac skomplikovali. Myslím si, že aj rodičia by to pochopili, keby sme im to takto vysvetlili.“ A čo sa týka potratov z dôvodu ohrozenia života matky? „Aj dnes sa to môže stať, že je dieťa napríklad v 27. týždni a mamka má preeklampsiu, je ohrozený jej život a je nutné ukončiť graviditu, no vtedy nastupujeme my a aktívne sa snažíme dieťatko zachrániť.“
SVOJ ČAS MÁ VOJNA, SVOJ ČAS MÁ POKOJ
Toto je oddelenie, kde sa zvádzajú tvrdé boje. Tí najmenší bojovníci, vážiaci len niekoľko sto gramov, zamestnávajú „veľkých dospelých“, ktorí sa im snažia podať pomocnú ruku. Prechádzame sa pomedzi inkubátory a pozorujem spinkajúcich drobčekov. Akí sú malí, beží mi hlavou. Primárka mi vysvetľuje, ktoré bábätko s čím práve bojuje, a hrdo hovorí o ich pokrokoch, o tom, čo už zvládli. A hoci doslova sledujem hranicu medzi životom a smrťou, keď každá hodina môže byť rozhodujúca, cítim pokoj. Práve úsmev personálu a ich láskavá a odborná starostlivosť ma uisťuje, že ak by sa sem raz moje dieťa dostalo, bude v tých najlepších rukách.
Pri odchode sa ešte pristavíme pri nástenke, na ktorej visia obrázky s ponožkami. „To nám poslali naši bývalí pacienti. Malá ponožka je symbolom Dňa predčasne narodených detí – 17. november. Pre nás je to veľkým povzbudením, keď vidíme obrázok vyfarbený dieťaťom, ktoré pred pár rokmi bojovalo o život na našom oddelení.“ Pri dverách stretávame mamku s dvojičkami. Primárka Chovanová sa pri nej pristaví, popýta sa na stav, teší sa, že odchádzajú domov a všetko je v najlepšom poriadku. Objíme mamku a ona jej úprimne ďakuje za starostlivosť. Rozlúčim sa a ešte v aute spracovávam, čo som práve videla a zažila.
Všetko pod slnkom má svoj čas, beží mi v hlave melódia od Simy Magušinovej. Čas. Títo drobčekovia potrebujú čas. Správny čas narodiť sa, dostatočný čas dozrieť. Čas prijímať starostlivosť a čas jednoducho byť a nechať sa milovať. Aj lekári potrebujú čas. Byť včas na mieste, zasiahnuť v správny čas. Niekedy rozhodujú sekundy, niekedy minúty, inokedy dni. Tak sa totiž rodí krehký život.
Vypočujte si pieseň Simy Magušinovej Všetko pod slnkom má svoj čas.
Prečítali ste si článok z tlačeného vydania Slovo+ (marec 2023).
Každý mesiac prinášame v tlačenom Slovo+ tie najkvalitnejšie články a najzaujímavejší obsah, ktorý si môžete vychutnať doma a s vôňou papiera v modernej grafike. Objednajte si tlačené predplatné Slovo+ domov, pomôžete nám zachovať projekt Slovo+ a dostanete navyše úplne zdarma marcový výtlačok do vašej schránky priamo z redakcie.