Zoológ Jerguš Tesák: Za dvadsať rokov v horách som sprej proti medveďom nepoužil
Jerguš Tesák sa špecializuje na veľké šelmy, najmä vlky. Pôsobil na Správe národného parku Muránska planina, momentálne je na rodičovskej dovolenke, venuje sa dvom malým synom. Nielen o prírode, ale aj o životnej strate nám porozprával v rozhovore.
Ako by sa ľudia v lese nemali správať?
Do lesa by sme mali stále chodiť s pokorou, úctou a hľadať v ňom pokoj a silu, ktorou nás môže obohatiť. Aspoň ja tak do toho lesa chodím. Vážim si to, ako taký prírodný les dokonale funguje aj bez vplyvu človeka. Všetko v ňom má svoje miesto. V súčasnosti však sledujeme, že les je pod veľkým tlakom nášho nezadržateľného konzumu; odzrkadľuje sa to na tom, že lesy pomaly chradnú, rovnováha sa narúša a v konečnom dôsledku to s odstupom času veru pocítime aj na sebe. Hora by mala byť pre nás zeleným chrámom. Jej obyvatelia sa nedelia na dobrých a zlých, to je, žiaľ, vlastnosť človeka. Zásadou je chodiť do prírody s pokojom, sledovať okolie, nebyť sám a úplne potichu, ale zase ani veľmi hlučný, čo je pomerne bežný jav a taktiež nechodiť na rizikové miesta (odľahlé skalné bralá, mladiny, neprehľadné terény…). Vtedy sa určite vyhneme rizikovým stretnutiam s medveďom. Čo sa týka vlka, ten je plachý a pre človeka neškodný, či je sám alebo vo svorke. Je to zviera, ktoré má pred človekom rešpekt a stretnutiu s ním sa vyhýba.
Čoraz častejšie počuť o prípadoch, kedy medvede či divé svine prídu do miest či dedín. Niekedy vyjedajú kontajnery. Prečo tak konajú?
Súčasný nebývalý tlak človeka na prírodu spôsobil to, že niektoré, z nášho pohľadu ľahšie pozorovateľné, zvieratá menia svoje správanie, najviac to vidíme na medveďoch, lebo sú najväčší (úsmev). Tam, kde by oni chceli mať svoj pokoj, tam ho nemajú, a tak nám to na oplátku nevedomky vracajú – objavujú sa tam, kde by sme chceli mať zase pokoj my (úsmev). To sú tie problémy s medveďmi, ktoré si zvykli na našu potravu v kontajneroch, či tie, ktoré sme naučili na kukuricu tým, že sme ňou doslova zasiali takmer všetky podhorské oblasti. Toto je aj ten problém, ktorý najviac pozorujeme a kde sa cítime ohrození.
Náš životný štýl sa mení veľmi rýchlo a meníme tým aj krajinu (rozvoj sídel v podhorí, zmena poľnohospodárskej krajiny, masívne využívanie prírody)… Na to zvieratá reagujú tak, že buď sa neprispôsobia a z miest ich niekdajšieho výskytu vymiznú (napr. hlucháň, bocian čierny), alebo sa prispôsobujú situácii a nájdu si iný alternatívny spôsob života a ten sa nám už nemusí páčiť. Môže to byť práve to, že sa naučia, že sme pre nich neškodní a dávame im potravu (aspoň oni to tak vnímajú).
Čo navrhujete v tejto situácii ako riešenie?
Vtedy je potrebné, aby sme na toto ako spoločnosť reagovali: buď si na to zvykneme, alebo to budeme riešiť tak, že postupne odstránime dôvod ich častých návštev. V prípade medveďov je to hlavne ten odpad, ktorý máme, žiaľ, aj v 21. storočí veľmi nedbanlivo uskladňovaný… Niekto by túto situáciu chcel riešiť len odstrelom medveďov, to však nemusí mať želaný efekt, ak sa nevyrieši príčina… Prirovnal by som to zabíjaniu komárov niekde pri Balatone: stále budú prilietať nové a nové, kým sa nenastriekame repelentom, a teda repelentom napríklad kontajnerových medveďov by mala byť súčinnosť viacerých inštitúcií, ktoré by vyriešili problém s prístupom ku kontajnerom. Tých problémov je samozrejme viacero a riešenia musia byť komplexné.
Akú najväčšiu hlúposť ste videli v TV alebo vo filme ohľadom správania medveďa či iných veľkých šeliem?
Tých hlúpostí, ktoré médiá odvysielajú, je veľa. Musí byť stále nejaká senzácia aj za cenu zavádzania divákov. Asi najviac ma v súčasnosti hnevá a znepokojuje, keď sa cez sociálne siete šíria nepravdivé či pozmenené informácie, videá či fotografie, ktorých účelom je len vyvolávať v ľuďoch strach a paniku. Najhoršie je na tom to, že v pozadí je spravidla vždy nejaký politický zámer… Jedno z takých bolo, že fiktívna fotografia medveďa pri dedine bola vydávaná za pravdivú a strašila ľudí z jednej konkrétnej oblasti, alebo pri videu niekde z Rumunska bolo popísané, že sa to odohralo na Slovensku. Ľudia by mali byť pozornejší a opatrnejší, aby neuverili všetkému, čo sa im mihne pred očami.
MEDVEĎ MÁ SLABŠÍ ZRAK
Ako sa zachovať pri stretnutí s medveďom či vlkom?
Pri vlkovi si to treba vychutnať čím skôr, lebo on rýchlo ujde. (úsmev) A pri medveďovi závisí od toho, aká je to situácia: ak vidíme medveďa utekať preč (99% prípadov), tak ho môžeme pozorovať, ak stojí a sleduje nás, treba sa pomaly z miesta vytratiť, ak naznačuje útok, treba dať o sebe vedieť, že sme ľudia a miesto opustiť. Medveď má slabší zrak a tak sa spolieha na čuch a sluch, vtedy mu treba „pomocť“ zistiť, že sme pre neho neškodní ľudia. Ak by nebodaj došlo k útoku, tak sa treba schúliť na brucho a chrániť si hlavu a krk. V tomto pomôže ruksak, netreba sa aktívne brániť, to by ho mohlo len vyprovokovať. Vrelo odporúčaná súčasť výstroje do lesov je medvedí sprej, ktorý nosím aj ja. Zatiaľ som ho za svojich dvadsať rokov potuliek v našich horách našťastie nemusel použiť, a to som sa táral už po riadnych „medvedinách.“ (úsmev)
Prekvapilo vás niekedy správanie nejakého zvieraťa? Ako?
Občas ma prekvapia naše veľké šelmy, keď sa počas slnečného dňa potulujú krajinou. To im však nemôžeme zazlievať, pretože do nočných časov sa preorientovali aj dôsledkom našej dennej aktivity, skrátka sa nám chcú vyhnúť. Napríklad na jednom výjazde na ruský Ural sme bežne pozorovali medvede, ktoré celý deň trávili na svahoch a kŕmili sa na dozrievajúcich plodoch… Bol to krásny pohľad.
Čo vás vie najviac vytočiť v rámci správania sa ľudí v prírode?
Toto poviem veľmi v skratke: len ľuďom charakteristická neohľaduplnosť.
Stali ste sa vdovcom, no pôsobíte veľmi pokojne a vyrovnane. Ako sa vám podarilo zmieriť sa s vašou životnou situáciou? Čo vám pomohlo?
Život vás stavia pred nečakané, ale často aj veľmi ťažké výzvy. Nemáte inú možnosť, ako čeliť im a snažiť sa s tým vyrovnať. V mojom prípade sa z jedného krásneho obdobia mladej rozvíjajúcej sa rodinky stal ťažký boj, ktorý skončil tak, že sme osameli. Ja aj naši malí chlapci. Sila rodiny bola veľmi rozhodujúca a tak ideme životom ďalej a čakáme, čo čas prinesie, no verím, že ešte budem môcť vo svojom živote povedať, že som šťastný…
DIALÓG S BOHOM SA ZMENIL NA MONOLÓG
Hnevali ste sa niekedy na Boha alebo ste niekomu/niečomu pripisovali smrť vašej manželky?
Smrť mojej manželky okrem toho malého kliešťa priniesla aj súhra nešťastných okolností spojená s dobou, v ktorej posledné dva roky žijeme… S Bohom som mal silný vnútorný dialóg aj počas bežného života. Môžem povedať, že v živote sa mi darilo. Ďakoval som aj za všedné vecičky a radôstky, aj v týchto ťažkých časoch som to stále vnímal ako veľkú skúšku so šťastným koncom, no ten neprichádzal, práve naopak. Dialóg sa zmenil na monológ a veru boli okamihy, keď som cítil veľký hnev a vytrácala sa mi podstata mojej viery. Nečudujem sa tomu, no po tom všetkom som zostal aj tak zmätený a veru neviem do dnes povedať, ako to vlastne celé je… Verím, že čas prinesie odpovede…
Čo je najťažšie na živote bez vašej ženy?
Som spoločenský človek, aj ako muzikant som bol zvyknutý na veľa zábavy a radostných momentov. Ivka vo mne vytvárala rovnováhu a bola mi oporou takmer pri všetkých rozhodnutiach. S jej stratou sa mi do života vnieslo veľmi veľa samoty a vytratila sa možnosť zdieľať inak krásne momenty s deťmi, z ktorých sa pomaly začínajú formovať človiečikovia… Pri smiechu z nejakej srandičky, čo títo dvaja, dvojročný a štvorročný, loptoši vymyslia, hneď príde smútok z toho, aké krásne by to bolo, keby sme sa na tom smiali s mojou Ivkou… A to nehovorím o tých našich nedozerných plánoch, ktoré sme mali naplánované na ďalších 40 rokov. (úsmev)
Ako sa správajú veľké šelmy, keď prídu o svojho životného partnera?
To závisí od toho, či je to druh, ktorý žije spoločensky (vlk) alebo samotársky (rys, medveď)… Asi najsilnešie rodinné puto je pri vlkoch, je to v podstate rodina: rodičia a mláďatá z viacerých vrhov. Tam, kde prídu o niektorého člena, hlavne ak ide o významnejšieho, tak to vlky prežívajú smútkom: vyjú, hľadajú ho, čakajú na neho, obchádzaju miesto, kde o neho prišli alebo sa naopak tomu miestu vyhýbajú. To hlavne v prípade, keď bol vlk odstrelený.
Čo by sme sa my ľudia mali od zvierat naučiť?
No, tých vlastností, ktoré by sme sa mali učiť, alebo ešte lepšie spomenúť si, či vyhrabať ich niekde z našich útrob, je viacero (úsmev). Mala by to byť hlavne oddanosť, trpezlivosť a vytrvalosť. Mali by sme hlavne v sebe nájsť tú našu podstatu a tou je ľudskosť – tá nám, žiaľ, paradoxne chýba a stávame sa čoraz viac egoistickejší… Ľudskosť by mala byť vlastnosť, ktorá nás predurčuje k tomu, aby sme boli zodpovednejší nielen k sebe, ale aj k svetu, v ktorom žijeme a teda i k prírode, z ktorej žijeme… Ľudskosť by mala byť vlasnosťou, ktorá nám pomôže viacej si uvedomiť vlastný postoj k našej Zemi: to, ako ju využívame, to za nás nespraví žiadne zviera. To, aby sme na tejto planéte žili v harmónii a symbióze, tak, ako to bolo v dávnej minulosti započaté, je len na nás ľuďoch.
Archív: archív Jerguša Tesáka