Zomieram a neviem, že som chorý
Pri príchode záchrannej služby čaká rodina pacienta s varovaním, že chorý nevie o svojej rakovine. Aby sme neprezradili. Pacienti sú väčšinou bledí, vychudnutí, s utrápeným výzorom v tvári, zadýchaní, ubolení, s nechutenstvom, nemôžu spávať, prišli nedávno z nemocnice a nepomohli tam. Vyšetrením zistím, že nedýcha polovica pľúc pre rozsev rakoviny, nízky tlak, zrýchlený pulz, bolestivé brucho, niekedy s hmatným nádorom.
Autor:Viliam Dobiáš
V zdravotnej dokumentácii nájdem čerstvú prepúšťaciu správu so záverom, že ďalšia protinádorová liečba už nie je potrebná vzhľadom na rozsah nádoru a metastázy v pečeni, mozgu a kostiach. Ani ja už nemám čo a ako liečiť. S prehnanou nádejou v účinok chémie podám liek na uľahčenie dýchania, niečo proti bolesti, na upokojenie/utlmenie. Pacient vidí, že som ho vyšetril, preštudoval spis a dostal lieky, dobrý pocit pomôže viac ako liečivá.
Efekt po dvoch hodinách vyprchá, choroba a ťažkosti pokračujú. Keďže nevie, že mu ostáva najviac pár týždňov života, vŕta mu v hlave, prečo je stále horšie napriek pobytu v nemocnici, návštevách všeobecného lekára a často aj záchranky. Prečo ho nepošlú na ďalšie vyšetrenia, aby zistili, prečo mu je viac a viac zle. Žije v neistote, s pocitom opustenosti, nedokonalosti zdravotníctva, neschopnosti lekárov odstrániť zdravotné ťažkosti. Príbuzní ho presviedčajú, že bude lepšie (nebude), nútia ho jesť (už pohľad na jedlo napína na vracanie), snažia sa ho rozptýliť, ale ako sa dá zabudnúť na unavujúce zadýchanie pri pár krokoch na toaletu a na bolesti v noci ešte horšie ako cez deň.
Stačí, aby sa príbuzní nehrali na Boha s rozhodovacou právomocou.
Lekári na onkológii by pacientovi vysvetlili stav jeho choroby a priebeh do budúcnosti. Pacient bez „ohľaduplného“ (skôr ohľaduprázdneho) utajenia na žiadosť príbuzných by ešte v posledných týždňoch stihol vykonať a zažiť niečo, čo nestihol. Absolvovať dokonalú sviatosť zmierenia alebo len pomazanie chorých, prepísať nehnuteľnosť, stretnúť sa so spolužiakmi, pozrieť si v prírode východ slnka, ísť poslednýkrát na ryby, udobriť sa, rozhovor namiesto trápneho mlčania.
Skúste minútu rozmýšľať, čo by ste chceli stihnúť, keby vám nečakane oznámili, že vám ostávajú dva dni života. Toto odopierate chorému zatajovaním choroby. Situácia však môže byť ešte horšia. Vy viete, že je smrteľne chorý a klamete ho. On tuší a pravdepodobne tiež vie, že je smrteľne chorý, ale nechce vás sklamať, tak to tají.
Navzájom sa absolútne nekonštruktívne zavádzate a namiesto odchádzania z tohto sveta v atmosfére porozumenia a lásky je to len bolestivé a útrpné zomieranie v pocitoch beznádeje, strachu z bolestí, dusenia. Smrť s pocitom nedokončenia životnej púte je hrozná.