Znechutený Boh?

Kam môžem utiecť pred tvojím Duchom? Kde sa môžem ukryť pred tvojou tvárou? Ž 139

Čo v tebe vyvolávajú tieto slová? Pocit bezpečia? Obavy?

Mám priateľku, ktorej rodičia pili po celé jej detstvo. Keď mi o tom povedala, prvá emócia, ktorú som prežila, bol hnev. Ako môžu dvaja dospelí ľudia dopustiť, aby sedem, či osemročné dieťa vodilo otca domov z krčmy, volalo sanitku, či utieralo zvratky?

Viete, aká bola jej emócia? Bála sa o nich. Mala strach, že si ublížia, že prídu s rozbitou hlavou alebo zlomenou rukou, že ich zrazí auto alebo niekde odpadnú na ulici.

Prečo sa jej a moje emócie tak veľmi líšia? Pre mňa sú cudzí… a ona, ona ich miluje. Sú to jej rodičia. Bez ohľadu na čokoľvek. Kritériom je teda láska.

Myslím, že často máme pocit, že v okamihu, keď prestaneme byť stopercentní, Boh sa od nás znechutene odvráti. Že prežíva hnev, a kladie si otázky, ktoré začínajú “Ako len môže…”. Ibaže Otec nás miluje. A ja som pochopila, že nech sa vyberiem kamkoľvek a rozhodnem sa urobiť akúkoľvek hlúposť, srdce môjho Otca sa láme. Nie je to však hnev, znechutenie a pohŕdanie, ale láskavá obava a hlboký súcit, lebo vie, že keď sa vrátim, prídem s krvácajúcimi ranami a zlomeným srdcom.

// Čítajte celý text ///