Zmysel života uprostred koncentračného tábora?
Dnes, keď sme obklopení „milosrdnou“ smrťou eutanázie, keď za každú cenu hľadáme skratky a ľahšie cesty vo svojich životoch, má silné svedectvo Viktora Frankla obzvlášť výpovednú hodnotu. Nevyrástlo totiž v radosti, ale vo veľkom utrpení. Jeho kniha Hľadanie zmyslu života má svoje korene v koncentračnom tábore.
Napriek všetkému povedať životu áno – tak znie podtitul známeho diela. Vychádza z toho, ako autor hľadal zmysel života (čiže praktizoval svoju vlastnú terapiu – logoterapiu) aj uprostred hrôz koncentračného tábora. Je svedectvom toho, že je možné zvládnuť akékoľvek utrpenie, ak uprostred neho nájdeme zmysel.
„My sme spoznali človeka tak ako dosiaľ asi nijaká generácia. Čo je teda človek? Človek je bytosť, ktorá vždy rozhoduje, čím je. Je bytosť, ktorá vynašla plynové komory; zároveň je však aj bytosť, ktorá do tých plynových komôr išla vzpriamene, s modlitbou na perách,“ píše Frankl vo svojej knihe. Svoje spomienky a prežívanie z koncentračného tábora spísal už v decembri 1945 a prvý preklad vyšiel v Amerike. Už od svojho prvého vydania v roku 1964 ovplyvňuje milióny ľudí po celom svete a bola preložená do viac ako tridsiatich jazykov.
Druhou časťou knihy, ktorá sa však nenachádza vo všetkých vydaniach, je dramatická hra, v ktorej zachytáva to, čo konkrétne prežil v koncentračnom tábore.
ČLOVEK, KTORÝ HĽADÁ ZMYSEL
Slávny psychiater a neurológ Viktor Frankl sa narodil v roku 1905 vo Viedni a už počas gymnaziálnych štúdií sa zaujímal o psychológiu. Po skončení štúdia medicíny pracoval ako psychiater vo Viedni a v roku 1942 sa oženil. Manželov aj s celou rodinou ako Židov deportovali do koncentračných táborov. Do konca vojny Frankla väznili v Osvienčime, Dachau i Terezíne. Neraz stál tvárou v tvár smrti, či už pre samotné podmienky v tábore, hlad, ale aj choroby ako škvrnitý týfus. Po vojne sa vrátil späť do Viedne. Neprežila ani jeho manželka, ani otec, matka a brat.
Myšlienku logoterapie rozvinul Frankl už ako medik. Je založená na tom, že človek je bytosťou, ktorá hľadá zmysel, a život má potenciál byť zmysluplný za akýchkoľvek podmienok. „Ľudské bytie znamená byť neustále konfrontovaný so situáciami, z ktorých každá je zároveň dar aj úloha. Čo takáto situácia od nás vyžaduje, je naplnením jej zmyslu,“ píše zakladateľ logoterapie. „Myslím, že zmysel našej existencie nevynachádzame, ale objavujeme.“ Samotná terapia pomáha človeku objavovať zmysel jeho života uprostred všetkého, čím si v živote prechádza.
Za najdôležitejšie nepovažuje skutočnosti, ktoré sa v človeku či okolo neho dejú, ale to, aký postoj k nim zaujme, pretože „trpiaci človek sa môže stať hrdinom, keď zmení svoje utrpenie na morálne víťazstvo“. Ako potvrdzuje aj vo svojej vlastnej skúsenosti utrpenia v koncentračnom tábore, utrpenie môže byť nielen deštruktívne, ale aj zušľachťujúce – a môže sa stať príležitosťou pre skutočný rast človeka. „Ťažko si predstaviť kresťanskejšie počínanie ako správanie tohto „neárijca“ – a nekresťana. Viktor Frankl hlásal a realizoval zmysel života, v ktorý neochvejne veril ešte aj v najtesnejšej blízkosti smrti,“ píše v predslove knihy Hans Weigel.
SPRÁVA VÄZŇA ČÍSLO 119 104: OČAMI PSYCHOLÓGA
Frankl chcel knihu pôvodne vydať pod svojím väzenským číslom, no napokon dal prednosť väčšej autenticite, a tak ju vydáva pod vlastným menom. Nekladie si za cieľ opísať podmienky koncentračného tábora, to urobili mnohí pred ním aj po ňom, ale pozerá sa na utrpenie v tábore jednak ako trpiaci, ale aj cez pohľad svojho vzdelania a cez logoterapiu – aj v tábore hľadá svoj vlastný zmysel života.
Načrtáva psychológiu väzňa v koncentračnom tábore, ktorého obrali úplne o všetko – okrem slobodnej vôle, ktorá mu môže pomôcť prežiť, keď nájde zmysel v ťažkých dňoch. Voľbu rozhodnúť sa človeku nikto nemôže vziať – voľbu žiť, alebo poddať sa a vzdať to. Každá hodina v tábore dávala tisíce príležitostí na takéto vnútorné rozhodnutie. A od neho zväčša záviselo, či to človek prežije.
Hovorí aj o tom, že v koncentračnom tábore sú emócie úplne otupené a cieľom sa stáva jediné – (pre)žiť nasledujúci deň, hodinu, minútu. Radosť spôsobujú veci ako zistenie, že zo spŕch kvapká voda a nie pesticíd Zyklon B alebo že „kápo“ zalovil hlbšie do hrnca a človeku sa ušlo zopár hráškov a nielen voda z „polievky“.
V mysli komunikoval so svojou milovanou ženou, ktorej obraz ho sprevádzal a mal ju stále pred očami – aj počas nezmyselnej a tvrdej práci v lágri. Aj predstava, že prednáša vo veľkej sále o psychológii koncentračného tábora, mu pomôže postaviť sa nad situáciu, prítomnosť a utrpenie, ktoré je samo osebe neznesiteľné. To ho držalo pri živote. „Kto stratil vieru, že to ďalej vydrží – skutočne to ani nevydržal.“ Ten, kto nemal v lágri budúcnosť, bol stratený. Práve tam našiel v sebe, ako ju sám pomenúva, najvyššiu odvahu – odvahu trpieť.
Viktor Frankl je svedectvom a svedkom toho, že je možné nájsť zmysel aj uprostred najväčšej nezmyselnosti, bolesti, utrpenia, nech sú okolnosti akokoľvek ťažké a nepriaznivé.
A čo my?