Živú sexualitu môžeme žiť aj v čase sexuálnej zdržanlivosti

Živú sexualitu môžeme žiť aj v čase sexuálnej zdržanlivosti

Ako môžu slobodní kresťania žiť svoju sexualitu? Prečo by sme sa nemali snažiť sexualitu potláčať, aj keď nežijeme v manželstve? Odpovede na tieto otázky budeme hľadať spolu s psychologičkou Janou Bieščad Vindišovou. Prinášame aj komentár katolíckeho kňaza Juraja Schindlera.

Veľa sa hovorí o sexualite v súvislosti s manželstvom. Ako môžu žiť svoju sexualitu slobodní?

Sexualita sa spája najmä s manželstvom a plodnosťou, pravda je však taká, že sexualita je neoddeliteľnou súčasťou každého jedného človeka a je dôležité naučiť sa so svojou sexualitou pracovať tak, aby neostala iba neotvoreným darom. Bohužiaľ, na tento aspekt sa často zabúda a dôraz pri slobodných ľuďoch sa kladie iba na čistotu a zdržanlivosť za každú cenu. V dôsledku toho prestáva byť vnímaná ako dar a stáva sa skôr bremenom.

Ako by sme mali vnímať sexualitu?

Asi najbližšia mi je perspektíva, ktorú vo svojej brožúrke popisuje páter Hegglin, ktorý roky pôsobil v Duchovnom centre Lukov Dvor: „Sexualita je ako silný, úžasný, ale aj nebezpečný oheň. Je silou k láske, životu, požehnaniu, môže však rovnako viesť k nenávisti a vražde. V žiadnej inej oblasti nie je také veľké nebezpečenstvo ublíženia a zranenia. Boh nám v svojich prikázaniach dal návod, ako používať našu sexualitu; chce nám pomôcť, aby sme v tomto ohni nezhoreli, ale použili ho pre naše dobro.“ S týmto sa úplne stotožňujem a som presvedčená, že aj pri rešpektovaní prikázaní a učenia Cirkvi je možné žiť v plnosti.

Môžeme odbaliť tento dar aj keď nežijeme v manželstve?

Áno, ak sa vo svojom aktuálnom živote naučíme integrovať a správne usmerniť – sublimovať sexuálnu túžbu. Toto je však možné iba vtedy, keď vieme, prečo by sme mali žiť svoju sexualitu. Sexualita je integrálna súčasť každej osoby. Ak ju potlačíme, akoby sme prestávali napĺňať kompletný Boží plán s nami.

Ako psychologička stretávam aj ľudí, ktorí sexualitu, niekedy nevedome, potláčajú. Dôvodom môže byť aj pevné presvedčenie o jej hriešnosti. Sexualita je však mimoriadne silná energia a ak ju potlačíme, môže sa prejaviť psychosomatickými problémami, akousi tvrdosťou a neprístupnosťou či zameraním na výkon namiesto vzťahov. Niektorí sú na prvý pohľad tvrdí a neprístupní, iní žijú pre výkon, nie vzťahy.

Ako sa prejavuje takéto potlačenie sexuality?

Snažíme sa o úplné utlmenie telesných žiadostí, úzkostne sa vyhýbame hriechom proti šiestemu Božiemu prikázaniu, ale aj všetkým potenciálnym zdrojom pokušenia, až sa napokon začneme vyhýbať i človeku. Pri každom náznaku vzrušenia je prvá myšlienka – hriech. Ak sa sexualita stane len zdrojom hriechu, reakciou býva snaha o jej úplné utlmenie. V extrémnych prípadoch sa môže prejaviť patologická škrupulozita, kedy človek celý deň analyzuje svoje myšlienky a pocity a neskôr sa ich snaží dôkladne v spovedi vyznať, pričom celý duchovný a morálny život sa zúži len na túto oblasť.

Aká by mala byť správna reakcia na vzrušujúce vnemy?

V tej chvíli by som si mal pripomenúť, že som živou bytosťou, že moje telo reaguje na podnety, môžem dokonca v tej chvíli poďakovať Bohu za svoju sexualitu. Nemusíme sa úzkostne vyhýbať všetkým vnemom, ktoré v nás zobúdzajú sexuálnu túžbu – tým nemyslím pornografický obsah, tomu sa, samozrejme, treba vyhýbať. Niektorí ľudia sa však boja tak veľmi, že začnú klopiť zrak na ulici, boja sa sledovať filmy a dokonca sa môžu brániť pohľadu na vlastné telo. Našou úlohou je vyhýbať sa hriechu, samotná sexuálna túžba však nie je hriechom. Ak sa niekto snaží úplne potlačiť sexualitu, tak sa nevyhýba iba hriechu, ale začína sa vyhýbať aj ľuďom i sebe samému – často nevedome, lebo má strach z intimity.

Dá sa žiť sexualitu aj v slobodnom stave?

Dá, nie je to jednoduché, ale živú sexualitu môžeme žiť aj v čase sexuálnej zdržanlivosti. Často sa hovorí o tom, aké ťažké je žiť celibát v zasvätenom živote, vedú sa medzi ľuďmi rôzne diskusie o tom, či by sa celibát nemal zrušiť. O nedobrovoľnom celibáte ľudí, ktorí zostali slobodní napriek tomu, že túžia po manželstve, sa však nehovorí takmer vôbec.

Je takýchto ľudí veľa?

Áno, v Katolíckej cirkvi je veľa ľudí, ktorí žijú nedobrovoľný celibát – slobodní, rozvedení, ľudia s inou sexuálnou orientáciou, alebo inými životnými danosťami pre ktoré nemôžu vstúpiť do sviatostného manželstva. Títo ľudia si zaslúžia, aby sme ich vyniesli na svetlo. Aby sme priznali, že existujú a dali im najavo, že nám na nich záleží.

Neprináša im sexualita iba bolesť?

Ako každá iná zložka našej osobnosti, tak aj sexualita môže prinášať bolesť, a to v každom stave. Pôvod slova sexualita je z latinského slova secare, čo znamená oddeliť. Sme oddelení a v druhom človeku hľadáme úplnosť. Samým nám nie je dobre, preto musíme ísť do vzťahov, aj keď to bolí.

Čo to v praxi znamená?

Každý jeden človek musí vstupovať do vzťahov. Napríklad stretnúť sa aj s kamarátkou, ktorá má deti, aj keď viem, že moju bolesť nedokáže úplne pochopiť. Porozprávať sa s osobou opačného pohlavia, aj keď viem, že to bude znamenať vystúpenie z komfortnej zóny.

Všetci potrebujeme vychádzať k ľuďom a prekonávať vlastnú oddelenosť. Dôležité je uvedomiť si, že sexualita je veľká nálož energie. Sexuálny pud máme na to, aby ľudstvo prežilo. Je v nás silne zakorenený a dokáže nás veľmi silno motivovať. Veľa zločinov bolo spáchaných zo žiarlivosti alebo žiadostivosti. S touto energiou sa musíme naučiť pracovať.

Ako?

Sexualita je spojená s telom, preto je dôležité starať sa i o svoje telo. Pomôcť nám môže šport, pohybová aktivita, ale aj fyzická práca. Ľudia, ktorí majú sedavé zamestnanie, zvládajú dlhodobú sexuálnu zdržanlivosť alebo celibát s oveľa väčšou námahou ako tí, ktorí pracujú fyzicky.

Veľmi dôležité je tiež budovať zdravé vzťahy. Sexualita môže byť aj povolaním ku kráse – starať sa o seba, pekne sa obliecť. Niekedy sa zdá, že sexualita slobodných nemá význam, lebo nemôže dôjsť k úplnému pôžitku v danom okamihu, ale sexualita nie je len žiadostivosť. Táto sila nás motivuje vychádzať k druhým, ísť do vzťahov.

Znamená to, že nás zdravá sexualita ťahá aj do priateľských vzťahov?

Áno, lebo v druhých ľuďoch hľadáme úplnosť. V manželstve dochádza k úplnému spojeniu muža a ženy, v ktorom sa obaja prijímajú, ale aj dávajú. Motiváciou nášho rozhodnutia ísť do vzťahu by nemala byť túžba nebyť sám, ale túžba niečo tomu druhému odovzdať. Dôležité je, aby si aj slobodní uvedomovali túto potrebu, ale aj svoju hodnotu – svoje bohatstvo.

Niektorí slobodní by ti možno povedali, že oni nepotrebujú vychádzať k ľuďom, lebo intimitu prežívajú s Bohom…

Bohužiaľ, niektorí sa naozaj mylne domnievajú, že vďaka intímnemu vzťahu s Bohom nepotrebujú dôverné vzťahy s druhými ľuďmi. Boh do nás však vložil nielen túžbu po ňom, ale aj túžbu po druhom človeku. Sme stvorení pre vzťahy – na Boží obraz. A práve cez vzťahy aj dozrievame. Keď Boží Syn prijal telo a stal sa človekom, netrávil čas len osamote so svojím Otcom. Vytváral blízke vzťahy – s mužmi i so ženami.

Čo by si chcela odkázať slobodným?

Uvedomujem si, že žiť – nielen sexualitu – v slobodnom stave môže byť náročné a vždy tam – rovnako ako v manželstve – bude mať miesto obeta a sebazapieranie. Niekedy to isto bude bolieť, možno o to viac, že tento kríž nesiete často sami a v skrytosti. Aj preto si veľmi vážim slobodných veriacich ľudí, ktorí odvážne žijú podľa svojich hodnôt, aj keď to niekedy prináša utrpenie. Určite by bolo ľahké stať sa svetskými singláčmi, ktorí si raz za čas dovolia nezáväzný sex či sebauspokojenie túžob. Vybrať si vznešenejšiu a svetu nepochopiteľnú cestu je výzva. A verím, že i jej prijatím slobodní dosahujú zrelosť; prinášajú obetu, ktorá má obrovskú cenu a môžu byť vzorom aj pre manželov či dobrovoľne zasvätených. 

Komentár kňaza Juraja Schindlera:

Myslím si, že každý muž, bez ohľadu na svoj stav a životné povolanie, musí jedného dňa započuť slová, ktoré kedysi počul Jozef z Nazareta: „neboj sa prijať Máriu“ (Mt 1, 20). „Neboj sa prijať“ – to znamená urob všetko pre to, aby si spoznal dar, akým je ona pre teba. Je len jedna vec, ktorej sa môžeš báť, a to aby si si tento dar neprivlastňoval. Toho sa boj. Pokiaľ ona bude pre teba darom od samotného Boha, môžeš sa bez strachu tešiť zo všetkého, čím je onen dar. Ba čo viac – si dokonca povinný urobiť všetko, čo dokážeš, pre to, aby si tento dar poznal, aby si jej samotnej ukázal jej jedinečnú hodnotu. Každý človek je jedinečný. Jedinečnosť nie je obmedzením, je skôr manifestáciou hĺbky. Možno od teba Boh žiada, aby si jej práve ty povedal, v čom spočíva jej jedinečná hodnota a jej výnimočná krása. V takom prípade sa neboj svojho zaľúbenia. Láska zaľúbenia („amor complacentiae“) je a v každom prípade môže byť účasťou na tom odvekom zaľúbení, aké má Boh v človeku, ktorého stvoril. Ak sa obávaš, nie bezdôvodne, aby sa tvoje zaľúbenie nestalo ničivou silou, tak svoje obavy zbav predsudkov. Samotné plody ukážu, či je tvoje zaľúbenie tvorivé.“ (úryvok z diela Jána Pavla II. Meditácia o „nezištnom dare“ – vlastný preklad z českého textu)

Z týchto krásnych pápežových slov vidieť vzácnosť daru sexuality, daru odvekej príťažlivosti skrze pohlavnú rozdielnosť, ktorou je človek, ako muž a žena, volaný vstupovať do vzťahov. Vnímať, že sú jeden druhému daní ako dar a zároveň zverení. Stať sa jeden pre druhého inšpiráciou, tvoriť priestor prijatia a bezpečia. A tento text nie je písaný len pre manželov. Prežívanie sexuality nie je uskutočňované len pohlavným zjednotením, ktoré je vyhradené iba manželom (totiž, iba ak zaznelo slovo vzájomného celoživotného odovzdania sa jeden druhému pri manželskom sľube, má človek právo potvrdzovať ho i rečou tela; inak by sa to stalo len zjavovaním túžby privlastniť si to, čo mi nepatrí). Sexualita je neoddeliteľnou súčasťou nášho bytia. Vďaka nej sme každodenne zasahovaní prítomnosťou druhého človeka a zvlášť človekom opačného pohlavia. Naše city i naše telo reaguje, pretože tak boli stvorené. Za to treba len ďakovať Bohu, ale zároveň s ním spolupracovať, aby nám všetky tieto dynamizmy pomáhal integrovať do celku našej osoby, aby premieňal našu žiadostivosť – túžbu po privlastnení a používaní druhého – na túžbu vnímať druhého ako dar a stávať sa pre neho darom. A on to často uskutočňuje práve cez krásu ľudských vzťahov, v ktorých sa rodí túžba nie používať, ale chrániť druhého – chrániť dar spoločenstva. Skrze dar lásky sme pozvaní milovať krásnou láskou, ktorá je tvorivá a ktorá sa nezaobíde ani bez obiet, niekedy veľkých obiet, no dávajúcich zmysel, pretože vedú k cieľu – k daru skutočného spoločenstva.

Snímka: pexels.com

Vzťahy+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00