Zmestiť sa do Desatora nestačí
V istú sobotu kráčal Ježiš cez obilné pole. Jeho učeníci cestou začali trhať klasy. Farizeji mu povedali: „Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?“
On im odvetil: „Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním?“
I povedal im: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“
Potom znova vošiel do synagógy. Tam bol človek s vyschnutou rukou. A oni naň striehli, či ho v sobotu uzdraví, aby ho mohli obžalovať.
Tu povedal človekovi s vyschnutou rukou: „Staň si do prostriedku!“ A tamtých sa opýtal: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“ Ale oni mlčali. S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: „Vystri ruku!“ On ju vystrel a ruka mu ozdravela.
Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť.
Mk 2, 23 – 3, 6
My veriaci sa občas stávame technokratmi. Naša modlitba sa stáva automatickou a ako piatkový pôst si vyberieme vyprážaný syr. Skúšame hranice Božej mierumilovnosti a hovoríme si: toto ešte nie je ťažký hriech, to môžem. Sme ako farizeji, ktorí spĺňajú zákon, ale uniká im jeho význam. Boh nie je pani zo štátneho úradu, nekontroluje, či máme po formálnej stránke všetko v poriadku. Boha zaujímame my – to, ako sa cítime, ako žijeme. Zmestiť sa do Desatora nestačí. Nestačí nemať hriech. Oveľa dôležitejšie je byť aktívne dobrým, otvoriť srdce pre druhého, objať, pochopiť, utešiť. Len tak skutočne naplníme význam našej viery.
TIP NA DNES: