#ziveslovo 5.2.2021
Aj kráľ Herodes počul o Ježišovi, veď jeho meno sa už stalo známym. Hovorili: „Ján Krstiteľ vstal z mŕtvych, a preto v ňom pôsobí zázračná moc.“ Iní hovorili. „To je Eliáš.“ A iní zasa vraveli: „Je to prorok, ako jeden z prorokov!“ Keď to Herodes počul, povedal: „To vstal z mŕtvych Ján, ktorého som dal sťať.“
Herodes dal totiž Jána chytiť a v putách vrhnúť do väzenia pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, lebo si ju vzal za ženu. A Ján Herodesovi hovoril: „Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!“ Herodias mu strojila úklady a chcela ho zabiť, ale nemohla, lebo Herodes sa Jána bál. Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý, preto ho chránil. Keď ho počúval, býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval.
Vhodný deň nadišiel, keď Herodes na svoje narodeniny usporiadal hostinu pre svojich veľmožov, vysokých dôstojníkov a popredných mužov Galiley. Keď potom vošla dcéra tejto Herodiady a tancovala, zapáčila sa Herodesovi i spolustolujúcim. Kráľ povedal dievčine: „Žiadaj si odo mňa, čo chceš, a dám ti.“ A veľmi jej prisahal: „Dám ti všetko, čo si len zažiadaš, hoc aj polovicu svojho kráľovstva.“ Ona vyšla a vravela svojej matke: „Čo si mám žiadať?“ A tá jej povedala: „Hlavu Jána Krstiteľa.“
Hneď utekala dnu ku kráľovi a žiadala: „Chcem, aby si mi hneď dal na mise hlavu Jána Krstiteľa.“ Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim ju nechcel sklamať. Hneď poslal kata a rozkázal priniesť jeho hlavu. Ten odišiel, vo väzení ho sťal, priniesol na mise jeho hlavu, odovzdal ju dievčaťu a dievča ju dalo svojej matke.
Keď sa to dopočuli jeho učeníci, prišli, vzali jeho telo a uložili ho do hrobu.
Mk 6, 14-29
Katarína Mikulová, publicistka
Ak máme tendenciu druhým iba lichotiť, pravdepodobne budeme mať okolo seba veľa ľudí. Ale len sťažka ich budeme môcť nazvať priateľmi. Priateľstvo zapúšťa korene vtedy, keď si navzájom odhaľujeme pravdu, a tá môže byť aj boľavá. Aj pravdu sa však treba naučiť hovoriť. Ak mám niekoho úprimne rád, nemôžem mu háklivú vec len tak „chrstnúť“ do tváre, nemôžem byť škodoradostný, ani hrubý pri výbere slov. Myslime na to, že pred sebou možno máme utrápeného človeka. A ten znesie pravdu, len ak ju servírujeme citlivo, dávkujeme postupne, a niekedy musíme vyčkať na správny okamih. Háklivá a boľavá pravda sa hovorí potichu, medzi štyrmi očami, tak, že druhého držím za ruku.
Ešte ťažšie je azda vedieť pravdu prijímať. Zvlášť, ak mám tendenciu dobromyseľne radiť ostatným, musím si ja sám položiť otázku – ako prijímam kritiku, nepríjemnú pravdu o sebe? Čo robím s ľuďmi, ktorí ma vedia negatívne konfrontovať? Možno si to neuvedomujeme, ale často ich posielame do žalára ako Herodes Jána Krstiteľa. Jednoducho ich odpraceme zo života, vyhlásime za hlupákov, umlčíme ich. Lenže pravda je živá a nedá sa umlčať. Keď ju neprijmeme od jedného človeka, môžeme si byť istí, že nám Boh do cesty pošle ďalšieho. A ďalšieho. Až kým neotvoríme oči.
TIP NA DNES:
Zamyslím sa nad svojimi vzťahmi. Je niečo doma, v práci, či v spoločenstve, čo mi dlho leží na srdci, ale bojím sa o tom hovoriť nahlas? Možno sú neustále prekračované moje hranice. Možno so mnou niekto nezaobchádza dobre. Možno svoj problém ani neviem pomenovať. Pomodlím sa, aby mi Boh pomohol prehovoriť a nájsť spôsob, ako situácie vyriešiť.
Prihláste sa k odberu a dostávajte zamyslenia k evanjeliu na svoj e-mail.