#ziveslovo 24.6.2019
Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou.
Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“
Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“
Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.
Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.
Lk 1, 57-66.80
jezuita Jakub Garčár
Alžbeta, o ktorej hovorili, že je neplodná, porodila syna: „Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1, 37) A čo sa rodí z tajomného Božieho konania, ostáva tajomstvom: „Čím len bude tento chlapec?“ Ak by sme Božie dielo v našom živote chceli vlastniť, kontrolovať alebo si ho vychovať podľa seba, stratíme ho, vyšmykne sa nám pomedzi prsty zovretej päste. Božie (mimoriadne) dary vyžadujú pokoru, aby sme ich prijali, a bázeň a odvahu, aby sme ich (iba) nasledovali. Boh sám je Cesta.
TIP NA DNES:
Skontroluj si srdce, či si neprivlastňuješ nejaký Boží dar, aby si ho tým náhodou nestratil!
Prihláste sa k odberu a dostávajte zamyslenia k evanjeliu na svoj e-mail.