#ziveslovo 11.11.2020
Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“
Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení.
Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán.
Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“
A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“
Lk 17, 11 – 19
spisovateľ Štefan Patrik Kováč
Toto čítanie z evanjelia je mi blízke, lebo v Piešťanoch – v meste, v ktorom sa ľuďom vracia zdravie – máme na moste už desaťročia napísané: Surge et ambula! Vstaň a choď! Dnes by som chcel poukázať na vďačnosť nás kresťanov – a obzvlášť katolíkov. My – čo sme v Cirkvi – berieme mnohé veci ako „samozrejmé“. Musí prísť „cudzinec“, „Samaritán“, teda novoobrátenec či konvertita, aby nám povedal o našich pokladoch – sviatostiach, znovu upozornil na dary, ktoré Otec deťom v Cirkvi dal? Nie je v Eucharistii všetko uzdravenie? Nie je vo sviatosti zmierenia všetko odpustenie? Nie je v krste nový život? Vzdávame za tieto zázraky a pomôcky na ceste do domoviny vždy a každý deň vďaku a slávu Bohu?
TIP NA DNES:
Stanem sa cudzincom novoobrátenia a vďačnosti tam, kde sa už veriaci z pohodlnosti a uspatia svedomia príliš udomácnili vo svojom sebauspokojení.
Prihláste sa k odberu a dostávajte zamyslenia k evanjeliu na svoj e-mail.