Zapáľ vo mne nanovo svoj oheň, aby som netlel, ale horel pre Teba
Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom odchádzal z Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“
Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“
Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“
Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“
On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi.
Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“
Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“
A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“
A hneď videl a šiel za ním po ceste.
Mk 10, 46b-52
Vyzerá to tak jednoducho. Stačí zakričať, odhodiť plášť, vyskočiť k Ježišovi a poprosiť o nemožné. Ak sa na toto evanjelium pozrieme zblízka, slepý Bartimej začal nielen vidieť, ale šiel za Ježišom. Koľkokrát moja viera „vyskočila“ k Ježišovi? V danej chvíli som bola schopná zanechať všetko, všetkého sa vzdať a ísť za ním kdekoľvek. Prišla však realita života, a hoci som chvíľu žila zo skúsenosti slobody a vášne, ktorú som zakúsila, denná rutina a slabosť tela ma pomaly vracali späť. Išla som za ním, ale tak po svojom. Pomaly, pohodlne, nebolestivo. Až som sa prichytila, že moja viera je vlažná. A tak som začala bojovať.
TIP NA DNES: