Všetci sme pozvaní byť mystikmi
Ježiš odišiel zo Samárie do Galiley. Lebo sám Ježiš sa osvedčil, že vo svojej vlasti prorok nemá úctu. Keď prišiel do Galiley, Galilejčania ho uvítali, lebo videli všetko, čo urobil cez sviatky v Jeruzaleme. Aj oni tam boli na sviatky.
Prišiel teda znova do Kány Galilejskej, kde premenil vodu na víno. Bol tam istý kráľovský úradník, ktorý mal v Kafarnaume chorého syna. Ako počul, že Ježiš prišiel z Judey do Galiley, vybral sa k nemu a prosil ho, aby šiel uzdraviť jeho syna, ktorý už umieral. Ježiš mu povedal: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.“
Kráľovský úradník mu hovoril: „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie!“
Ježiš mu povedal: „Choď, tvoj syn žije!“ On uveril Ježišovmu slovu a šiel.
Ešte bol na ceste, keď mu prišli sluhovia naproti a hovorili, že jeho dieťa žije. Pýtal sa ich, koľko hodín bolo, keď sa mu uľavilo. Povedali mu: „Včera o jednej popoludní mu prestala horúčka.“ Tu otec poznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: „Tvoj syn žije.“ A uveril on i celý jeho dom.
Toto bolo už druhé znamenie, ktoré urobil Ježiš, keď prišiel z Judey do Galiley.
Jn 4, 43 – 54
Čo je to mať vieru? Teológ Karl Rahner povedal: „Kresťan 21. storočia buď bude mystikom, alebo nebude vôbec.“ Byť mystikom nie je niečo vzdialené, čo patrí pár vyvoleným. Je to spôsob života. Mystik je ten, kto so svojou vierou niečo zažije, kto ju žije. Nemýľme sa, viera má dve fázy – priľnúť k pravdám viery a priľnúť k tomu, o kom tie pravdy sú. My naozaj nepotrebujeme vidieť znamenia a divy. Hľadáme vo viere senzácie, znamenia? Ak to tak je, skúsme sa dnes stíšiť a vo svojom najhlbšom vnútri zakúsiť prítomnosť Boha.
TIP NA DNES: