Vieme o druhých zmeniť svoj názor? Alebo ich máme v škatuľke?
Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom.
Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere.
Potom chodil po okolitých dedinách a učil.
Mk 6, 1 – 6
Svedčiť o svojej viere je vo všeobecnosti ťažké. Či už v škole, v práci, medzi kamarátmi alebo medzi cudzími ľuďmi. A zo všetkého najviac vo vlastnej rodine. Keď Ježiš prišiel do svojej domoviny, hovoril rovnaké evanjelium ako kdekoľvek inde. Ale doma ho neprijali. Prečo? Lebo ho poznali a vedeli, kým je. Neostalo tam miesto pre vieru. Poznali ho ako tesára, syna Márie. Zrejme ho mali za obyčajné dieťa, ktoré s nimi vyrástlo. A teraz hovorí o Bohu a robí zázraky? Dokonca má byť Mesiášom? Nedivme sa však. Aj pre nás je ťažké zmeniť o niekom svoj názor. Niekedy si druhých vložíme do škatuľky, v ktorej ostanú po celý život.
TIP NA DNES: