V modlitbe nechajme priestor Bohu
Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.
Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘
Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘
Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Lk 18, 9 – 14
Ježiš učil svojich učeníkov modliť sa pri viacerých príležitostiach. Nežiadal veľa slov, ako ich v modlitbe hromadili pohania. Oni chceli naliehaním presvedčiť boha, aby zmenil svoj postoj a bol spokojný s tým, s čím sa uspokoja oni. Taký je prvý model modliacich sa. Mýtnik svojimi slovami vyznáva spoznanú pravdu o sebe a o svojej hriešnosti. Nepresviedča Boha o svojich plánoch a predstavách. Jeho modlitba nie je miestom, kde sa pyšne dobýja k tomu, čo si sám naplánoval. Skôr sa stáva miestom, kde mu pokora odhaľuje nutnosť spoznať Boží pohľad na vlastný život. Je v ňom ukrytý plán jeho spásy.
TIP NA DNES: