Treba hľadať Božie znamenia, ale nezastať len pri nich
Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš.
Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“
Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“
O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi.
Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“
Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“
Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“
Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“
Jn 20, 24 – 29
Tomáš vyznel ako maloverný, lebo bol najviac úprimný. Vďaka silnej bezprostrednej skúsenosti, ktorú mu Ježiš s porozumením umožnil, si mohol Tomáš uvedomiť, že „to podstatné možno vidieť len srdcom“. V jasnom záblesku milosti prešiel od viditeľného k neviditeľnému, od zvedavosti k obdivu, od obdivu ku kontemplácii. O Ježišovom človečenstve sa mohol presvedčiť hmatom, dotykom jeho rán, o jeho božstve vierou. Áno, treba hľadať Božie znamenia, ale nezastať len pri nich. Do Božieho sveta sa vstupuje iba skokom viery.
TIP NA DNES: