Sme stvorení jeden pre druhého
Tu Ježiš prišiel s nimi na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal učeníkom: "Sadnite si tu, kým odídem tamto a pomodlím sa." Vzal so sebou Petra a oboch Zebedejových synov. I doľahli naňho smútok a úzkosť. Vtedy im povedal: "Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!" Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: "Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty." Keď sa vrátil k učeníkom, našiel ich spať. I povedal Petrovi: "To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé." Znova odišiel a modlil sa: "Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa."
Mt 26, 36 – 42
Príchodom do Getsemanskej záhrady sa začína vrcholná etapa Ježišovho poslania – jeho utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Čakali by sme, že Ježiš sa tu prejaví ako mocný Boží Syn. Naopak, ukázal nám tu svoju ľudskosť, svoju podobnosť s nami, to, že on je Emanuel, Boh s nami. Trpí, má strach tak ako i my. Nechcel byť sám, volá so sebou svojich najbližších apoštolov, aby v nich mal ľudskú oporu. Ježiš nám tu dáva poznať, že sme stvorení jeden pre druhého, že sa navzájom potrebujeme, že v spoločenstve sa to ľahšie ťahá. Áno, najväčšou oporou je nám on sám, ale posiela nám aj ľudí, cez ktorých chce stáť pri nás.
TIP NA DNES: