Skloňme sa pred Pánom, ktorý ako jediný môže z bolesti vyťažiť to najlepšie
Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode.
Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho.
A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“
Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“
Mk 4, 35-41
Keď sme s mojím prvým manželom Riškom prechádzali ťažkou chorobou, často som budila Ježiša v loďke a pýtala sa ho, prečo nekoná, či azda nevidí, čo sa deje? Napriek zázrakom, ktoré sa diali okolo nás, bolesť z blížiacej sa straty zahalila moje srdce do závoja sebaľútosti a nedôvery. Keď zomrel, opýtala som sa svojej kamarátky: „Kde je moja viera?“ Nastalo ticho sobotňajšej noci, až do chvíle… O tri roky neskôr, kedy som z Božej milosti znovu uzavrela sviatosť manželstva s mužom, ktorý mal podobný osud ako ja. Vtedy mi pri gratulácii povedala: „Pýtala si sa, kde je tvoja viera? Tu je tvoja viera, drahá Henika.“
TIP NA DNES: