Odpustenie si nevieme zaslúžiť, vieme ho len prijať
Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.
Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘
Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘
Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Lk 18, 9 – 14
Vždy, keď počujem toto evanjelium, mám túžbu stotožniť sa s tým pokorným hriešnikom, veď toho predsa Ježiš pochválil. Ale skúsme sa dnes vcítiť do postavy farizeja. Čo ho asi viedlo k výpočtu všetkých jeho služieb a pôstov? Jeho pýcha? Neviem. Ja tam skôr cítim zranenie. Neistotu vo vlastnej sebahodnote, ktorú si odvodzoval od vlastného výkonu. A to dobre poznám. Myslím, že farizej potreboval Bohu dokázať, že je hodný odpustenia. No odpustenie si nevieme zaslúžiť – odpustenie vieme len prijať. Ježiš za nás nezomrel, lebo sme si to svojím výkonom zaslúžili. Naopak, svojou smrťou nám hodnotu dal. Tak už toľko netlačme na pílu.
TIP NA DNES: