Neprosme len za blízkych, ale aj za tých, ktorých si bežne nevšímame
Keď Ježiš vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou: „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“
On mu povedal: „Prídem a uzdravím ho.“
Stotník mu odpovedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: „Choď!“ – ide; inému: „Poď sem!“ – tak príde; a svojmu sluhovi: „Urob toto!“ – on to urobí.“
Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve.“
Mt 8, 5 – 11
Stotníkovo srdce bolo vskutku mimoriadne: Nielen, že napriek svojej hodnosti nespyšnel, ešte si aj svojich sluhov natoľko vážil, že bol ochotný prosiť o ich uzdravenie. Nečakal mimoriadnu pozornosť z Ježišovej strany, dôveroval už jeho slovu. Pristúpil k nemu s takou pokorou, že jeho slová „nie som hoden“ sa stali súčasťou liturgie. Pamätajme na tri stotníkove lekcie. Po prvé: neprosiť len za blízkych, ale aj za tých, ktorých si bežne nevšímame. Po druhé: nenárokovať si na špeciálnu Božiu starostlivosť, vedieť, že jej nie sme hodní. Po tretie: nikdy nepochybovať o Božej odpovedi, nezúfať, jednoducho veriť.
TIP NA DNES: