Nazriem do svojho vnútra a poprosím o jeho múdrosť
Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich.
Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať.
Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku.
Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“
Ona odpovedala: „Nik, Pane.“
A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“
Jn 8, 1-11
Vždy, keď počujem tento príbeh, vŕta vo mne otázka, čo tak asi Ježiš mohol písať prstom po zemi? Žeby hriechy prítomných? Božie prikázania? Alebo si len tak čarbal pre seba? Samozrejme, všetko sú to iba dohady. Ako to naozaj bolo, sa v Písme nespomína. Jedno je však jasné – Ježiš svojím písaním dal každému z prítomných čas. Najskôr sebe – rozmyslieť si múdru odpoveď v tejto chúlostivej situácii. Potom svojim oponentom – čas zahľadieť sa do vlastného vnútra a uvedomiť si svoju hriešnosť. A nakoniec aj žene, ktorá v momente hrôzy z možného ukameňovania zažíva aj Božiu ponuku pokánia a milosrdenstva, druhej šance.
TIP NA DNES: