Kráčajme smerom k človeku, nie od neho
"Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi."
Mt 18, 15 – 20
Keď nám niekto ublíži, používame zbrane. Niekto mlčky trucuje, iný hľadá bútľavú vŕbu, do ktorej vykričí všetok svoj hnev. V každom prípade ticho je asi najzákernejšia zbraň – ticho, pri ktorom aj myšky chodia po špičkách. Ježiš nie je včerajší a vie, aké je ticho po hádke nebezpečné (keď ústa síce mlčia, ale hlava je plná pochmúrnych myšlienok). I preto nám odporúča, aby sme vykročili, išli, rozprávali, aby sme sa nedusili, ale zmierili. Áno, súhlasím, že občas je jednoduchšie mlčať, nejako to udusiť, nejako prežuť. Je to však aj liečivé? Uzdravujúce? Buduje to naše vzťahy? Asi nie, keď Ježiš hovorí: „Choď!“
TIP NA DNES: