Keď kľačíme, svet okolo nás vidíme inak
Ježiš chodil po Galilei; nechcel ísť do Judey, lebo Židia ho chceli zabiť.
Boli však blízko židovské sviatky Stánkov.
Ale keď jeho bratia odišli na sviatky, išiel aj on, no nie verejne, lež akoby potajomky.
Tu niektorí Jeruzalemčania hovorili: „Nie je to ten, čo ho chcú zabiť? Pozrite, hovorí verejne a nič mu nevravia. Vari sa už aj poprední muži presvedčili, že on je Mesiáš? Lenže o tomto vieme, odkiaľ je, ale keď príde Mesiáš, nik nebude vedieť, odkiaľ je.“
A Ježiš učil v chráme a zvolal: „Aj ma poznáte, aj odkiaľ som, viete. A neprišiel som sám od seba, ale pravdivý je ten, ktorý ma poslal a vy ho nepoznáte. Ja ho poznám, lebo som od neho a on ma poslal.“
Preto ho chceli chytiť, ale nik nepoložil naň ruky, lebo ešte neprišla jeho hodina.
Jn 7, 1-2. 10. 25-30
Koľkokrát chceme na niekoho položiť ruky? Koľkokrát posudzujeme našu rodinu, susedov, kolegov, kňazov, predavačku, sestru v čakárni, pani na pošte? Koľkokrát súdime a chceme „zabiť“? Často sa cez prsty pozeráme na konanie iných. Pozeráme sa tak aj na seba, naše skutky? A ako sa pozeráme na Krista? Poznáme ho, vieme odkiaľ je, aj to, čo pre nás spravil. Vieme, že je pri nás. Tak ak to všetko vieme, konáme dnes tak, ako máme? Ak nie, zložme ruky z pliec iných. Kľaknime si a buďme chvíľu pri jeho nohách. Keď kľačíme, svet okolo nás vidíme inak. Skúsme začať nový deň v modlitbe s prosbou za seba, aj za ľudí okolo nás.
TIP NA DNES: