K čomu sme povolaní my sami?
Potom Pán vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto kam sa sám chystal ísť. A povedal im: "Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte! Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: "Pokoj tomuto domu! Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu! A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom a povedzte im: "Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo."
Lk 10, 1 – 9
Keď som sa profesora Csontosa v knihe Boh sa neunaví odpúšťaním spýtal, či majú jezuiti dostatok nových povolaní, odpovedal inak, ako som čakal: „Pán Boh má dosť povolaní. Len je otázne, aké prostredie vytvárame, či sa povolania môžu prebudiť, či majú šancu vidieť svedectvo.“ Každý z nás je povolaný k všeobecnému kňazstvu: „Každý pokrstený je povolaný k službe Krista kňaza ohlasovať Božie slovo, ohlasovať vieru, vydávať o nej svedectvo.“ Pri čítaní dnešného evanjelia neprosme iba za nové duchovné povolania, ale premýšľajme, k čomu sme povolaní my sami. Možno byť pokornými a láskyplnými baránkami v zvlčenom svete.
TIP NA DNES: