Boh je náš Otec a my patríme do jeho rodiny
Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali.
Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.
Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“
On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.
Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný.
A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.
A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.
Lk 2, 41-52
Aj Svätú rodinu tvorili ľudia. Boli lepší ako väčšina z nás, no ani ich život nebol idylický a bezproblémový. Ježiš sa raz stratil a Jozef s Máriou ho s bolesťou hľadali. Stratený Ježiš – to môžu byť rôzne ťažkosti, ktoré do našich rodín prinášajú rozdelenie. Od Svätej rodiny sa však môžeme naučiť, že v takých chvíľach treba ísť k Otcovi. Veď Boh je náš Otec a my patríme do jeho rodiny. On vie, čo hľadáme a čo chýba našim ľudským rodinám. V spojení s ním dostaneme, čo potrebujeme a nájdeme silu, ako žiť v rodine tak, ako žili Ježiš, Mária a Jozef.
TIP NA DNES: