Aj mne treba neraz vyjsť z mojej prízemnosti a vystúpiť na vrch
V tých dňoch vyšiel Ježiš na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom.
Keď sa rozodnilo, zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi: Šimona, ktorému dal meno Peter, a jeho brata Ondreja, Jakuba, Jána, Filipa, Bartolomeja, Matúša, Tomáša, Jakuba Alfejovho, Šimona, ktorého volali Horlivec, Júdu Jakubovho a Judáša Iškariotského, ktorý sa stal zradcom.
Zostúpil s nimi dolu a zastal na rovine i veľký zástup jeho učeníkov a veľké množstvo ľudu z celej Judey i z Jeruzalema aj z týrskeho a sidonského pobrežia. Prišli ho počúvať a dať sa uzdraviť zo svojich neduhov. A ozdraveli aj tí, ktorých trápili nečistí duchovia.
A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých.
Lk 6, 12-19
Vždy sa cítim akosi bližšie k Bohu, keď vystúpim na nejaký vrch. Ak sa mi aj niekedy spočiatku nechce, nakoniec som rád, že som išiel. Sú však aj chvíle, kedy podľahnem akémusi zhonu byť na vrchole v nejakom časovom limite alebo všetkých popredbiehať. Dnes sme počuli, ako Ježiš pred dôležitým rozhodnutím vyšiel na vrch. Nie len tak ledabolo, nič prízemné, žiadne predbiehanie…Veď vyvolenie dvanástich, prvé spoločenstvo Cirkvi, vyrastá z noci, ktorú Ježiš celú strávil v dôvernom spoločenstve s Otcom. Ukazuje nám inú krásu výšin. Vrchol, z ktorého pramení poznanie, sila a pokoj…
TIP NA DNES: