Živá Cirkev_Pavol Reisel: Za to, čím som, vďačím komunite Cenacolo

Prešiel si dlhú cestu od drog do kňazského seminára. Boha spoznal najmä vďaka Komunite Cenacolo, v ktorej strávil deväť rokov. Pavol Reisel (34).

„Boh je láska a on ťa miluje takého, aký si!“ Týmito slovami by Pavol zhrnul evanjelium neveriacemu človeku. Vo svojom živote si prešliapal dlhú cestu, aby prijal túto správu aj do svojho vlastného života.

Na jeho ceste viery majú veľkú zásluhu rodičia, ktorí mali na jeho život najväčší vplyv. Vychovávali ho v tradičnej viere – chodil do kostola, prijímal sviatosti a navštevoval cirkevnú školu, ale tvrdí, že v tom nebolo nič viac, žiadna hlboká viera. Hovorí, že najviac spoznal Boha v Komunite Cenacolo – cez osobné eucharistické adorácie, ale aj cez druhých, u ktorých videl, aký majú vzťah s Bohom, a chcel byť ako oni. To boli prvé ohnivká viery v jeho živote.

Spočiatku adoroval eucharistického Krista, meditoval nad umučením Pána, nad jeho narodením a všetkým tým, čo spravil v jeho živote. Neskôr rozmýšľal nad svojím životom, čo spravil zle, a začal robiť prvé kroky viery – učil sa osobnému vzťahu s Pánom. „Niekedy som sa s ním hádal, niekedy som prosil o prepáčenie, niekedy som plakal, niekedy som bol iba ticho. Učil som sa mať osobný, autentický vzťah s ním ako s nejakým priateľom,“ hovorí.

 

CHCEM SA VYSPOVEDAŤ

 

 

Na Vianoce v roku 2004 prišiel prvý zlom v jeho živote viery. Vtedy bol už nejaký čas závislý na drogách, vo svojom vnútri trpel, lebo doma to pomaly zistili, kontrolovali ho, nerozprávali sa, len sa neustále hádali. Vyvrcholilo to 24. decembra. Počas vianočnej idylky, keď sa zväčša varí kapustnica či vypráža ryba, mal brutálnu hádku so svojím otcom, pridala sa k tomu aj mama a on buchol dverami a odišiel z domu. Zostal na ulici, prechádzal sa a prvýkrát v živote zažil moment, že vstúpil do seba, začal rozmýšľať, či je tá cesta, ktorou ide, správna, či to má všetko zmysel, prečo to robí a či ho to uspokojuje natoľko, aby v tom pokračoval.

Spomína, že nastala chvíľa, keď sa prvý raz zastavil, pozeral do neba, vtedy mrholilo, a začal sa na ulici modliť. Prvýkrát, odkedy opustil Pána. „Začal som prosiť Boha o silu, aby som prešiel týmto krížom, aby ma zachránil, aby ma zbavil závislosti, aby ma posilnil. Aby už neboli tieto nekonečné hádky, aby som viac neubližoval rodičom, rodine, ľuďom, ktorí sú okolo mňa, na ktorých mi záleží. Prosil som, aby mi dal silu.“ Vyznáva, že to bol veľmi silný, autentický moment, a on začal nezastaviteľne plakať.

Vtedy mu napadlo: Choď za kňazom. A on utekal na faru. Zazvonil na fare večer Štedrého dňa a pán farár v Topoľčanoch mu otvoril; a hoci sa naňho tak trošku čudne pozeral, Pavol mu s plačom povedal iba jednu vec: „Chcem sa vyspovedať.“ Prvýkrát v živote verejne pred Bohom priznal svoje hriechy, doslova plačom hovoril Bohu svoje hriechy a prosil ho s otvoreným srdcom o odpustenie. Opisuje to ako jednu z najsilnejších spovedí vo svojom živote a zároveň ako zlomový bod.

Spomína aj na pocit po spovedi, keď ho kňaz objal a povedal mu: „Teraz si nový človek. Vykroč správnou nohou do sveta.“ A keď odchádzal z fary, cítil, že Boh sa ho dotkol, že to bolo objatie milujúceho Otca, ktorý odpúšťa aj tomu najväčšiemu hriešnikovi – Otca, ktorý ho čakal ako márnotratného syna a prijal znova medzi svoje deti.

 

KOMUNITA MI DALA NÁDEJ

 

 

Komunita Cenacolo, v ktorej strávil deväť rokov, mala na jeho vieru asi najväčší vplyv. Strávil v nej tri roky v Chorvátsku, tri roky v Slovinsku, rok v Taliansku a dva roky na misii v Mexiku. „Komunita pre mňa znamená všetko. Je to pre mňa znovuzrodenie, nová nádej. Život do života. Naozaj, bol to asi jeden z najdôležitejších momentov v mojom živote!“ hovorí.

Hoci bolo počas tých deviatich rokov neraz ťažko, považuje to za najkrajšiu časť svojho života. Spoznával v nej sám seba, učil sa prekonávať svoje limity, ohraničenia, formovať svoj charakter. „Každá prekážka, ktorú som v komunite prekonal a prekonával, nebola zbytočná, formovala mňa, môj charakter, postoj k životu. Za to, čím som dnes, vďačím komunite,“ dodáva.

Komunita mu dala nádej a umožnila spoznať ľudí, ktorí prešli tým istým krížom – narkomanov, ľudí naspodku spoločnosti, ľudí, na ktorých všetci zabúdali, ktorým nikto neveril. „Boli to pre mňa ľudia, ktorých som videl každé ráno o druhej v noci sa budiť a ísť pred Krista v Eucharistii, ktorí mi cez deň povedali: „Poď, pomodlíme sa ruženec.“ Chalani, ktorí boli prvými a najväčšími svedkami v mojom živote. Určite som nešiel prvýkrát do kaplnky pred Krista v Eucharistii iba z presvedčenia, ale kvôli nim. Išiel som tam, lebo som si povedal, že keď to dokázalo zmeniť týchto ľudí, tak to možno dokáže zmeniť aj mňa.“ Dnes je im za to veľmi vďačný, lebo vďaka nim urobil krok viery.

Hovorí, že určite šiel na adoráciu neraz bez toho, aby veril, že to funguje, ale videl, ako to zmenilo ľudí okolo neho. Videl ľudí, ktorí prežili chorvátsku vojnu, rozličné utrpenia, tridsať až štyridsaťročných mužov, ktorí dokázali pracovať s úsmevom za správne veci bez toho, aby za to dostávali peniaze. Videl, že to robia kvalitne a dobre, stavali domy, a predsa sa každý deň budili na osobnú adoráciu. „A keď som ich pozoroval, tak som si hovoril, že aj ja chcem byť taký ako oni. Aj ja sa chcem budiť s úsmevom na tvári, nechcem byť už viac zamračený a chcem byť ako oni. To boli momenty, keď som sa počas komunity učil viere, učil som sa robiť kroky dôvery v Pána a vždy som viac a viac mohol spoznávať Boha,“ vysvetľuje.

 

 

Mama Elvíra, ktorá je mamou a zakladateľkou Komunity Cenacolo, ich učila veľkej úcte voči Cirkvi. Pavol si často spomína na jej slová, že treba počúvať pápeža, vážiť si biskupov, kňazov, rehoľné sestry. „Vštepovala do nás úctu voči Cirkvi, autoritám v Cirkvi. Dnes ako bohoslovec veľakrát vidím, že je to veľmi dôležité. Dnes mi nerobí problém počúvať pápeža, čítať si jeho kázne, učiť sa od neho – príde mi to automatické. Určite je to aj vďaka tomu, že Elvíra do nás vštepovala tento záujem o vieru, o Cirkev, o slová pápeža.“

 

ÚRODNÁ PÔDA PRE KŇAZSTVO

 

 

Pavol je dnes štvrtákom v Kňazskom seminári svätého Cyrila a Metoda v Bratislave. Jeho cesta ku kňazstvu však nebola úplne jednoduchá. Odmalička mal v sebe zafixovanú predstavu rodiny – mať manželku, deti. Keď začal žiť normálny život, keď sa očistil od všetkých stôp minulosti, začal pociťovať povolanie do kňazstva. Bolo to najmä počas svätých omší, počas premenenia.

„Boli to pre mňa silné chvíle, keď som neraz zostával aj hodinu po omši v kaplnke. Bolo pre mňa veľmi ťažké prijať, že Boh ma možno chce do kňazstva, a fakt som si to nevedel predstaviť. Ťažké to bolo aj preto, že som si nevedel odpustiť svoju minulosť – videl som sa ako narkoman, ktorý bol na ulici, predával drogy, robil zlé veci… Nevedel som prijať, že Boh odo mňa chce, aby som bol kňazom, keď som vonku robil strašné veci,“ opisuje svoju cestu. Preto sa často hádal s Pánom, viedol proti tomu boj, naozaj nechcel prijať pozvanie do kňazstva.

 

Najväčším zlomovým bodom v jeho povolaní ku kňazstvu boli misie. Šiel na misie do Mexika, a tam mal možnosť starať sa o deti – mal sa starať o dvoch autistických chlapcov. V čase, ktorý s nimi strávil, si začal viac a viac uvedomovať svoje poslanie do kňazstva. „Cez túto službu som začal chápať, že Boh možno nechce, aby som mal len svoju rodinu, ale chce, aby som sa učil milovať blížnych, všetkých tých, ktorých mi pošle do cesty.“

Práve cez tieto chvíle a ľudí Pán uzdravoval aj jeho rany z minulosti, vzťah s otcom. Až tam pochopil, že všetci, ktorých dovtedy odsudzoval, nemal rád, mu chceli dobre, ale on na to nebol pripravený, nevnímal to tak, nebol na to dosť zrelý. „Boh začal vo mne uzdravovať tieto rany minulosti. Začal uzdravovať moju minulosť, všetky predsudky, ktoré som mal. Takto sa tvorila úrodná pôda, v ktorej kňazstvo a povolanie do kňazstva mohlo rásť.“

Po návrate z misií šiel do Medžugoria a tam na Podbrde, pred sochou Panny Márie, urobil vyznanie, svoje osobné zasvätenie: „Panna Mária, ja hovorím svoje „áno“ Bohu, ako si ho povedala ty, a prosím ťa, pomáhaj mi, buď pri mne, buď pri mojom kňazstve.“ Vedel, že cesta kňazstva nie je ľahká a ani pre neho, bývalého narkomana, nebude vystlaná na ružiach.

„Ale verím, že vo všetkom, do čoho nás Boh pozýva, nás pozýva robiť veci na maximum. A on chce, aby sme robili veľké veci. A preto dnes viem, že všetko, čo sa v mojom živote stalo – aj to, že som padol do závislosti, že som mal taký vzťah s rodičmi, aký som mal, že som bol deväť rokov v komunite a dva roky na misiách –, všetky tieto veci ma formovali.“

Za spôsob formácie považuje aj to, že prvýkrát dostal ako odpoveď na vstup do seminára „nie“. Potom spoznal Centrum pre mládež v Bojničkách, ktoré ho tiež formovalo v službe druhým, pochopení druhých, ale aj vo vzťahu s dievčatami. Vďaka nemu spoznal nových ľudí, mladých kresťanov, ktorí žili autenticky svoju vieru, rovnako aj množstvo svätých kňazov, ktorí mu veľmi pomáhali – Ondreja Chrvalu, Maroša Loviča, Juraja Schindlera, Stanislava Lieskovského, Branislava Kožucha a mnohých ďalších. Dnes je veľmi vďačný každému, kto mu akokoľvek pomohol na jeho ceste, k miestu, kde sa dnes nachádza.

 

KŇAZ AKO VOJAK V POLI

Ježiš je pre neho všetkým. V komunite sa doslova zamiloval do eucharistickej adorácie, boli to preňho naozaj krásne momenty, keď dokázal hodinu stráviť pred Pánom – niekedy len tak v tichosti, pozerať jeden na druhého a byť ticho. Inokedy mal osobné rozhovory s Pánom, niekedy sa s ním hádal, rozprával mu o svojom dni, o svojich radostiach. Aj to boli kroky ku kňazstvu, keď sa stále viac a viac zamilovával do Pána a do Eucharistie.

Jedným z najväčších „influencerov“ na jeho život viery bola mama Elvíra. „Ona bola takým živým ohnivkom živej viery Krista, prítomného v človeku; keď som ju videl, tak to bola žena, z ktorej sršal entuziazmus, viera. V jej očiach človek mohol naozaj vidieť Krista. Keď ťa ona objala, tak to bolo otcovské objatie, naozaj hovorilo, že Boh ťa miluje.“ Pripája k nej aj kňazov z komunity, ktorí ho formovali počas jeho komunitnej cesty. Spomína aj svojho prvého spovedníka, Ireneja Ciuttiho, i ďalších kňazov, ktorých už menoval. Títo ľudia boli a sú preňho mienkotvorní.

„Boli to hodinové rozhovory – keď som sa vrátil z komunity, mal som veľa otázok. Ďakujem im, že sa mi snažili rozširovať obzory, otvárať hranice, že Cirkev nie je len to, čo som sa naučil, ale že je vo svojej pestrosti obrovská, má široké spektrum rozličných chariziem, spiritualít, a toto sa mi začalo na Cirkvi páčiť. Začal som si uvedomovať, že diecézny kňaz, ku ktorému som cítil povolanie, je naozaj kňaz pre všetkých, nie je to kňaz pre mládež, ale aj pre dôchodcov, rodiny, rozvedených, kňaz, ktorý je univerzálnym vojakom v poli. A títo kňazi boli pre mňa obrovským príkladom a vzorom tohto univerzálneho vojaka, kňaza Katolíckej cirkvi,“ vraví.

Najväčšmi ho z kníh inšpiruje Biblia: kedykoľvek ju otvorí, číta, vždy v nej nachádza niečo nové. „Je to kniha mnohých inšpirácií a príbehov ľudí, ktorí sa tam spomínajú – inšpiratívnych ľudí, ktorí hrešili, padali, zdvíhali sa. Ako sa hovorí, kniha, kde nájdeš odpoveď na každú svoju otázku.“ Dodáva, že naozaj ju rád číta.

Ďalším autorom, po ktorom rád siahne, je pre neho Guy Gilbert, starý francúzsky kňaz, ktorý sa venuje problematickej mládeži. Je preňho veľmi inšpiratívnym typom človeka. „Obdivujem jeho pokoru, spôsob pozerania na život, spôsob prejavovania viery. Kňaz, ktorý je nezastaviteľný. Aj keď je starý, predsa je súčasný a snaží sa vždy prísť k mladým, nachádzať si k nim cestu. Je obrovským vzorom v mojom živote.“ Prečítal všetky jeho knihy a môže ich čítať aj opakovane.

Rád pozerá filmy, ktoré majú nejakú myšlienku, a jeho obľúbeným režisérom je Roberto Benigni, ktorý je tiež mienkotvorný v jeho živote. Filmy ako Život je krásny, Tiger a sneh a iné. Keďže vie taliansky, môže ich pozerať aj v origináli. Všetky majú podľa neho krásnu, hlbokú myšlienku s nejakým komediálnym podtónom.

VOJSŤ DO PRÍBEHU S PÁNOM

 

 

Aj Pavol má svoj recept na to, aby sme zakúsili Božiu lásku: „Dôverovať Bohu až do konca. Slepo uveriť, že on je, a vojsť do príbehu s Pánom. Pamätám si, že keď som to dokázal urobiť, totálne sa podvoliť Božej vôli, začal som zažívať momenty, keď sa Pán staral, bol pri mne,“ hovorí. Zároveň poukazuje na Božiu prozreteľnosť: „Hľadajte iba nebeské kráľovstvo a všetko ostatné dostanete, lebo ja viem, že to potrebujete.“ (porov. Mt 6, 33) Preňho to bolo najväčším potvrdením, že Boh existuje – lebo on je Otec, ktorý sa stará.

Neraz dostával potvrdenia cesty, na ktorú sa vydal, aj v tom, ako pociťoval, že Pán si stojí za svojím, za svojimi ľuďmi. „A že cesta s Bohom nie je ľahká, ale je krásna v tom, že máš o jednu rýchlosť naviac – nie som ako normálny človek, ale človek, pri ktorom stojí Boh. A je to, akoby som z Volkswagenu sadol do Lamborghini. Jednoducho, všetko, keď to robíme s Bohom, stojí za to.“ Spomína množstvo príkladov od Svetových dní mládeže v Krakove cez Lurdy či Čenstochovú.

Odkedy dal „áno“ Pánovi a vydal sa na jeho cestu, vybral si jeho, nikdy mu nič nechýbalo. „Autentická viera je vzťah, ktorý je otázka – odpoveď. Tá možno nepríde hneď, ale po čase príde. Boh nikdy nenechá na seba dlho čakať. Boh je ten, ktorý objíme vtedy, keď potrebujem objatie, poteší, keď potrebujem potešenie. Oplatí sa to,“ dodáva.

Najviac mu v kráčaní za Pánom pomáha eucharistická adorácia. Rád sa modlí ruženec v pohybe – pri šoférovaní, v prostriedkoch mestskej dopravy, na prechádzke, na turistike. Má aj svoje obľúbené modlitby, ktoré sa rád modlí – deviatnik Terezky od malého Ježiška či novénu k Duchu Svätému – tie často opakuje, keď ho ľudia prosia o modlitby.

 

MUSÍME SA VRÁTIŤ KU KOREŇOM

 

 

Za dôležité v tom, aby sme rástli vo viere, seminarista považuje aj to, čo učí Katolícka cirkev – že sa musíme vo viere vzdelávať. Hoci je študentom teológie a musí ju študovať, práve skrze štúdium si uvedomuje, aké je to naozaj dôležité. „Akí sme chudobní, keď neštudujeme knihy, dokumenty pápežov, encykliky, cirkevných otcov – sú to obrovské bohatstvá, ktoré sú zatvorené v knižniciach a ľudia k nim ani neprichádzajú. Možno znie veľmi komplikovane čítať cirkevných otcov ako Augustín a iní, ale naozaj to až také komplikované nie je. Keď sa človek vzdeláva vo viere, prichádza aj bližšie k Bohu, ľahšie chápe niektoré veci,“ vysvetľuje.

Hovorí, že je to obzvlášť dôležité dnes, keď začína byť Cirkev prenasledovaná – nie fyzicky, ale cez médiá, keď sa do ľudí podprahovo vtláča očierňovanie Cirkvi. „Keď človek nemá odpovede na svoje otázky, tak pomaly stráca vieru. Myslím si, že jedine vtedy, keď sa vrátime ku koreňom, začneme sa vzdelávať vo viere, čítať viac o viere, pochopíme, čo to je, aké veľké bohatstvo máme v rukách, aká je naša viera.

Možno sme zakorenení vo viere, ale v dialógu so svojimi priateľmi, spolužiakmi, ľuďmi v práci prichádzame do situácií, keď nedokážeme podať pádne argumenty. Ale to je iba preto, že sa vo svojej viere nevzdelávame, že zostávame na nejakom bode A, a pritom Boh nám chce ukázať obrovské kopce viery, kde je krása Cirkvi, krása viery. Ale to bez toho, aby sme sa vzdelávali, ťažko dokážeme.“

Osobne mu veľmi pomáha čítanie exegéz Písma – keď číta knihy autorov, ktorí rozoberajú napríklad evanjeliá slovo po slove, vetu po vete. „Rozdiel medzi nami a bratmi protestantmi je v tom, že my máme výklad Písma z autority Cirkvi, nemáme voľný výklad Písma. Katolícka cirkev je tá jediná pravá Cirkev a iba ona má autoritu interpretovať Písmo.“ Zdôrazňuje, že sa musíme vzdelávať, aj čo sa týka týchto vecí, a objavovať bohatstvo, ktoré je skryté v Biblii, a aj takýmto spôsobom rásť vo viere.