Živá Cirkev: Veronika Ondrejková

Veronika Ondrejková (27) je zdravotná sestra a zároveň je členkou spoločenstva laikov Shekinah v časti Radvaň v Banskej Bystrici. Podelila sa s nami o tom, ako Pán konal i koná v jej živote.

Pochádza z katolíckej rodiny, kde odmalička chodili do kostola, modlili sa spolu, takže vieru brala ako samozrejmosť od detstva. „Moji rodičia ma vždy povzbudzovali k tomu, že ak čelím akýmkoľvek problémom, tak to mám odovzdať v modlitbe Bohu a na druhej strane vedieť aj ďakovať,“ hovorí. Spomína, ako sa raz bála ísť do školy, lebo ju čakala písomka, a mamina jej na to povedala: „Neboj sa, budem sa za teba modliť a keď pôjdeš cestou do školy, tak sa modli desiatok ruženca – …ktorý si Ducha Svätého zoslal.“ Síce si už nepamätá, ako daná písomka dopadla, ale táto veta sa jej veľmi vryla do srdca a vie, že jej aj dnes prináša pokoj.

Rodičia boli pre ňu zlomoví vo viere, neraz ich oboch videla na kolenách, ako sa spolu modlia a bojujú v modlitbe. Keď bola dieťa, rodičia sa s nimi modlili každé ráno a večer, „takže mi prišlo úplne prirodzené zaspávať a vstávať s Bohom,“ hovorí. Na tento obraz modliacich sa rodičov si spomínala najmä v období dospievania. Aj keď sa jej nechcelo, „hodila“ Bohu dáku modlitbu. Uvedomuje si, že je to riadna milosť – zažívať vieru odmalička. Aj keď priznáva, že ani ju neobišli otázky: „Prečo chodím do kostola? V koho to vlastne verím? Kto je ten Boh?“ Dnes je veľmi vďačná za milosť živej viery vo svojej rodine.

 

DÁVAŤ ĽUĎOM SEBA A BOHA

Aj vo Veronikinom živote však prišiel zlom, v ktorom si uvedomila, že Boh je naozaj živý. Prvý bol na strednej škole, keď chcela vedieť viac o Bohu. Na hodinách náboženstva zažila prvýkrát veľkú slobodu vo viere, keď sa o náboženských veciach rozprávali a nebola to len taká obyčajná hodina. Vtedy zistila, že tie otázky nemá len ona, ale aj jej spolužiaci. Od detstva vedela, čím chce byť – ísť na zdravotnícku školu, na ktorú aj chodila, a byť misionárkou v Afrike. Mala jasný cieľ, ale v istom momente sa zastavila a premýšľala nad tým, či to chce aj Boh. A že ak je skutočný a živý, tak to s ním vyskúša. Spomína, že práve vtedy sa začala naozaj pýtať Boha, čo chce on. „Mojím povolaním je láska,“ tento citát od svätej Terezky z Lisieux bol pre ňu impulzom, aby začala vnímať svoje povolanie ako poslanie. „Povedala som mu, že nechcem byť len dobrá zdravotná sestra, ktorá bude vedieť dokonale odoberať krv a mať nadupané vedomosti, ale že chcem dávať ľuďom najmä kúsok seba a jeho lásky,“ priznáva, že Boh veľmi rýchlo odpovedal, len ona to pomaly chápala.

Dodnes si spomína na jednu paniu z interného oddelenia, s ktorou sa stretla na praxi. Po nejakom čase, ktorý s ňou strávila, jej pani povedala: „Sestrička, som tu už týždeň, ale zatiaľ mi nepomohli žiadne lieky. Ale toľko lásky a nehy, čo ste mi dali teraz, vynahradili každý liek, cítim sa omnoho lepšie. Vy ste sama liekom.“ S odstupom času si uvedomila, že cez ňu jej Boh odpovedal.

 

OTEC JE ŽIVÝ BOH

Druhým momentom bola maturita. Už od prvého ročníka sa veľmi trápila s angličtinou. V druhom ročníku jej profesor vypočítal, koľko dní má do maturity a rovno jej povedal, že nemá šancu naučiť sa to a zmaturovať. Zasiahla ju beznádej a zúfalstvo, jej sebavedomie kleslo na minimum. Čím viac sa učila, tým ju prenikal silnejší pocit, že to vie menej a je to horšie. Tak to celé vykričala Bohu: „Ak si skutočne živý, ako ma môžeš nechať takto sa trápiť? Ak som tvojou dcérou, prečo musím podstupovať toto trápenie?“ A dala mu poslednú šancu, že ak s tým niečo nespraví, tak s ním končí. „Ak si Otec, tak sa staraj!“

No jej trápenie sa ťahalo až do maturity, hoci mala stále vnútornú silu bojovať až do konca. Pred maturitou sa plánovala témy nabifľovať, aby to dala. Ale tento plán zlyhal. Štvrtok bol deň pred maturitou, ale aj deň, keď býva v jej farnosti vyložená Oltárna sviatosť. Išla na adoráciu, kľakla si do poslednej lavice, plakala a hovorila Bohu: „Neviem, aký máš plán, ale je mojou poslednou šancou a ak nezasiahneš, tak si zlyhal v mojom živote, končím s tebou.“ V deň maturity sa nič nedialo, žiaden Boží zásah. Vytiahla si tému o technológiách a ekologických problémoch a profesorka jej prišla povedať, že takú tému nedávajú ani jednotkári. Začala sa hádať s Bohom, že je to jeho maslo, že ona o tom nevie ani ceknúť a jej papier na prípravu bol úplne prázdny. No všetko sa začalo meniť, keď si sadla pred komisiu. „Ja dodnes nechápem čo, ale Boh vie. On zrazu začal konať, neviem čo, neviem ako, ale konal. Zmaturovala som, neviem ako, ale viem, že môj Otec je živý Boh, ktorý koná. Nie je len historickou postavou, ale je živým Otcom, ktorý svoje deti nenechá.“

 

MISIONÁRKOU DOMA

Veronika nechce, aby bola práca zdravotnej sestry pre ňu rutinou. Po čase si uvedomila, že misionárkou nemusí byť len v krajinách tretieho sveta, ale aj tam, kde je. Často sa modlí za svojich pacientov, aby bola svojou prácou odrazom Božej lásky, aby v nej spoznali jeho. A neraz sa jej stalo, že Boh to uskutočňuje. V čakárni u lekára býva často napätá situácia a nervozita a tí, ktorí už nevedia vydržať, zaklopú. Hoci sestrička nevie, čo skôr a je možno tiež nervózna, raz si povedala: „Nech bude situácia v čakárni akákoľvek, ty budeš pokojná, veď chceš rozdávať lásku.“ Otvorila dvere a čakal ju tam maximálne vytočený pacient, ktorý každým slovom zvyšoval intenzitu hlasu. Kým jej on vysvetľoval veci, ona sa v duchu modlila o pokoj. S pokojom mu začala vysvetľovať, že je jej ľúto, že tak dlho čaká. V jeho tvári zbadala prekvapenie, že ako tak môže reagovať, keď on po nej kričí. Otočil sa a šiel si sadnúť. A v ambulancii sa pri nej zastavil a ospravedlnil sa jej. „Viem, že keby neprosím o pomoc Ducha Svätého, tak to skončí naozaj hádkou,“ vraví.

Ako členka spoločenstva Shekinah bola raz na misiách na Ukrajine, preto musela preobjednávať pacientov. Po návrate sa jej jeden pán pýtal, kde bola a čo tam robila. Snažila sa vyhnúť odpovedi, no on sa pýtal stále dookola. „Ježišu, a čo mu mám vravieť o tebe a vysvetľovať mu to?“ vravela si v duchu. A odrazu vtom spoznala svoju túžbu – evanjelizovať aj doma, aj keď je to ťažké. Keď mu povedala, že boli na Ukrajine robiť duchovnú obnovu pre farnosť a ako tam Boh konal, on sa jej úplne otvoril a vyrozprával jej svoj životný príbeh.

Bola už v rôznych krajinách v rámci evanjelizačných výjazdov spoločenstva a vidí, ako sa Boh stará, hoci nevie žiadny cudzí jazyk, ale Bohu to neprekáža a používa si ju. „Boh mi splnil sen byť misionárkou a ohlasovateľkou jeho evanjelia,“ hovorí s radosťou.

 

SPOLOČENSTVO AKO DAR

V živote ju inšpirujú jej rodičia, súrodenci, šéfka v práci a mnohí ďalší. A v duchovnej sfére ju fascinuje Panna Mária so svojím fiat a, samozrejme, jej Syn. Ale tiež množstvo svätých, ako napríklad Matka Terézia či Terezka z Lisieux. Rada číta Bibliu a spisovateľa Alfonz Maria de Liguori – obzvlášť jeho knižky Cesta lásky a Modlitba. Keby si mala pozrieť film, ktorý ju inšpiruje a ku ktorému sa rada vracia, bol by to rozhodne Válečný kabinet.

Shekinah, spoločenstvo laikov pri redemptoristoch v Radvani v Banskej Bystrici, je pre ňu duchovnou rodinou, ktorá nasleduje a ohlasuje Krista, kde všetci spoločne idú za jedným cieľom, a predsa každý tou vlastnou cestou. „Je to nádherné zažívať, keď vidím, aký Boh je rôznorodý a predsa ten istý, ale ku každému prichádza tak, aby ho spoznal,“ hovorí. Spoločenstvo ju naučilo mať živý vzťah s Bohom – skrze formáciu, výjazdy, modlitby, rozhovory, svedectvá… Vďaka nemu zakúša, čo Boh robí v životoch iných, ako oni bojujú s rovnakými problémami, vedia ju pochopiť, poradiť i spoločne sa modliť, niesť kríž. „Naučilo ma bojovať, aj keď som v tme, vytrvať v nádeji a viere. Spoznávať Boha z každej stránky, jeho veľkosť a všemocnosť, že pre neho nič nie je nemožné. Naučilo ma vychádzať zo seba a ohlasovať, že kým som nie v ľuďoch, ale pred Bohom,“ dodáva.

Priznáva tiež, že dôležitá je motivácia, prečo človek do daného spoločenstva patrí. Či je to len kvôli ľuďom, ktorí sú tam a je jej s nimi dobre, alebo chce ohlasovať Ježiša.

 

JEŽIŠ!

Ak by ste Veroniku poslali evanjelizovať s jediným možným slovom, počuli by ste: „Ježiš!“ On sám znamená v jej živote veľmi veľa. Spočiatku vnímala Boha ako Otca a nechápala, prečo má prosiť Ježiša, keď môže veci vravieť rovno svojmu nebeskému Otcovi. Skôr objavila jeho Matku Máriu a cez ňu sa dostala k Ježišovi. „Dnes viem, že skrze jeho lásku cez kríž nám daroval všetko, že on pre mňa išiel a nechal sa ukrižovať, aby mi zabezpečil dcérstvo s mojím Otcom. Že vďaka nemu som, kým som, že mi je cez jeho lásku skrze kríž odpustené všetko, že on už zobral na seba každý môj hriech, že kvôli mne zvíťazil a vďaka nemu môžem byť Božou dcérou,“ vyznáva. Zároveň spoznala, že ju nedefinuje ani jej povolanie, titul, ani spoločenstvo, či vie cudzí jazyk, či je slobodná alebo vydatá, ale že je dcéra Kráľa a Ježiš zvíťazil nad každým jej bojom, temnotou, búrkou. „A vždy je to len o mojom rozhodnutí, či budem vidieť kopu problémov a starostí, alebo budem vidieť, že môj Boh je nad tým, že pre neho nie je žiaden vrch nezdolateľný a že pre neho ani tmy tmavé nie sú žiadnou prekážkou a že sa rozjasnia ako slnečný deň,“ hovorí.

 

RANDE S JEŽIŠOM

Z prostriedkov na ceste ku spáse rada a často siahne po modlitbe, svätej omši, spovedi, čítaní Svätého písma i modlitbe chvál a modlitbe tancom, i keď k posledným dvom si musela nájsť cestu. No obzvlášť dôležitá je pre ňu osobná modlitba, aj keď, ako priznáva, je to často zápas. „Boh mi dal zažiť, že aj napriek mojej temnote ma on počúva, že nevadí, že ja necítim jeho prítomnosť ale on je pri mne,“ s úsmevom dodáva, že má veľmi rada adorácie, keď môže byť v tme s Ježišom, „je to také naše spoločné rande“.

A jej návod na to, ako rásť vo viere, znie: „Nenechať sa odradiť, keď je v živote neutíchajúca búrka, a veriť, že za mrakmi je naše milované Slnko, ako povedala blahoslavená Zdenka. A ja sama viem, že každá búrka, ktorú som žila s Bohom, ma veľmi posunula vo viere, aj keď som tie búrky nechápala a nechápem, ale viem že spolu s ním mi bolesť a utrpenie dáva zmysel. Že cez kríž sa prichádza k trvalému životu a víťazstvu,“ vyznáva.