Žijem a predsa som mŕtvy. Ako sa nestať duchovnou mŕtvolou?
Už na základnej škole sme sa učili, že človek vydrží bez jedla prežiť asi tridsať až štyridsať dní. Bez vody zvládne sotva desatinu z toho. Pre tých, ktorí k matematike nemajú až tak blízko, sú to tri až štyri dni. Ten rozdiel je markantný a keď ho prenesieme do nášho duchovného života, prináša priestor na zamyslenie.
Keď sa Samaritánka pri studni dozvedela, že môže získať vodu, po ktorej už nikdy nebude smädná, neváhala ani minútu. Tužila po nej celým srdcom. Hoci v jej predstavách išlo len o uhasenie fyzického smädu, Ježiš jej v skutočnosti ponúka naplnenie všetkých jej potrieb. Ba nielen to. Do jej života vlieva iný, nový zmysel. Prináša jej zvesť o tom, že to, čo žije na tomto svete, nie je všetko. Jej život môže vyzerať úplne inak – a to vďaka živej vode, ktorou je on sám. Aby sa to však stalo realitou, musí z neho neustále piť. Toto je odkazom aj pre nás. Ak chceme, aby naše každodenné žitie nebolo len prežívaním, ale ozajstnou oslavou života, musíme z neho piť.
DUCHOVNÉ UMIERANIE SI ČASTO UVEDOMÍME, AŽ KEĎ PADNEME NA ZEM
Čo sa stane, ak nebudeme uhášať náš smäd Ježišovou živou vodou? Koľko bez nej vydržíme? Bude to viac ako bez tej, ktorú si reálne vieme naliať do pohára? Po troch dňoch bez tejto životodarnej tekutiny umierame. Tri dni bez Ježiša nám možno neprinesú žiadnu zmenu. Aspoň navonok nie. A zo začiatku možno necítime ani žiadnu vnútornú zmenu. Je to však naozaj tak? Nestávame sa už niekde tam – v tom našom najvnútornejšom strede – živými mŕtvolami? Voľným okom azda nikto nezachytí zmenu, naše vnútro však začína páchnuť. Beznádejou, letargiou, smútkom, hriechom, či zúfalstvom… Najhoršie na tejto skutočnosti je, že svoje duchovné umieranie si často uvedomíme až keď „melieme z posledného“.
Je to ako s ťavou, ktorá dokáže na púšti podávať obdivuhodné výkony. Bez vody vydrží až tri týždne. Nedá na sebe vôbec znať, že nevládze, len ide a ide a ide… Až v jeden moment, úplne bez varovania, spadne a už sa nepostaví. Nie je tomu tak často aj v našom duchovnom živote? Koľkokrát si ani neuvedomíme, že niečo nie je v poriadku? Že sme sa zabudli napojiť na žriedlo živej vody? Veľmi často až po dlhšom čase, keď sa náš duchovný (ne)život začína prejavovať navonok. Keď naše mŕtvolne páchnuce vnútro vychádza na povrch. Keď zrazu padneme a nedokážeme vstať.
TRI KROKY, KTORÉ NÁM POMÔŽU, ABY SME SA NESTALI ŽIVÝMI MŔTVOLAMI
Pýtam sa často sama seba, a pozývam k tomu aj vás, či v skutočnosti nežijeme zombie život. Nie sme živí len naoko? Nechýba nám tá esencia, to podstatné, Živá voda..? Ak je odpoveď pozitívna, potrebujeme sa zastaviť a urobiť konkrétne kroky. Na začiatok stačia tri a všetky sa začínajú na „p“:
- Päť minút. Tak málo stačí, aby sme znovu našli svoj prameň. Ten, vďaka ktorému už nikdy nebudeme smädní. Ak sme si vedomí, že nežijeme skutočný život, stíšme sa aspoň na malú chvíľku a hľadajme jeho Zdroj. Vyjadrime Ježišovi svoju túžbu a potrebu – piť z jeho živého slova.
- Pravidelnosť. Žiadne prevratné zistenie. Náš život potrebuje systém. V ňom sa nám lepšie orientuje a funguje. Preto či už si to priznáme, alebo nie, musíme sa naučiť robiť veci opakovane – modliť sa, prijímať sviatosti, čítať zmysluplnú literatúru…
- Prevencia. Ak sme už niekedy zažili pocit prázdna, nezmyselnosti, viny, hanby, či hriešnosti – teda všetko to, čo so sebou prináša duchovná smrť – a vieme, že to nechceme zažívať opakovane, potrebujeme tomu predísť. Potrebujeme sa napiť ešte skôr, ako cítime, že sme smädní. Vedome, dobrovoľne a úplne nevyhnutne.
Len tri dni stačia na to, aby sme bez vody prišli o život. Rovnako tak málo stačí, aby sa z nás stali duchovné mŕtvoly. Dobrou správou však je, že ak nimi aj v tejto chvíli práve sme, Ježiš na nás volá rovnako, ako kedysi na mŕtveho Lazára: „Poď von! Volám ťa k životu. Príď, napi sa a už nikdy nebudeš smädný, ani mŕtvy.“