Žiaci veľakrát ani netušia, že šikanujú, berú to ako srandu

Občas sa s kamarátkami zdieľame, čím žijeme aj čo nás trápi. Z viacerých rozhovorov vzišlo, že majú s deťmi problémy v škole. V kolektíve nevedia zapadnúť, niekto im ubližuje, má na ne nezmyselné požiadavky, prežívajú čosi psychicky ťažké. Nedalo mi to pokoj a povedala som si, že chcem túto oblasť trochu prebádať. Čo sa to s deťmi deje?

Ako to, že dokonca aj na základnej škole vie byť niekto natoľko hrozný, že ubližuje iným? Čo to majú decká za výchovu? A čo s tým vôbec robia v škole? Riešia to? Aký by mal byť správny postup, aby sa vzťahy v triedach dali dokopy a obete nemuseli trpieť?

Áno, v našich školách sa šikanuje. Čo to vlastne znamená? Šikanovanie sa definuje ako opakované, zámerné správanie jedného alebo viacerých žiakov s jasným úmyslom ublížiť, ohroziť alebo zastrašiť iného žiaka, ktorý sa nevie alebo nemôže brániť. Podľa prieskumu zo školského roka 2017/2018, ktorý realizovalo Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, sa na Slovensku miera výskytu šikanovania dokonca zvyšuje. Vyše 50 % respondentov vtedy uviedlo, že na ich škole k šikanovaniu dochádza.

Narastá aj množstvo prípadov v kyberpriestore, kde už obeťami šikanovania bola aj viac ako tretina (34,9 %) respondentov. V porovnaní so zahraničím situácia u nás vraj nie je natoľko hrozná, ale určite aj tieto výsledky sú dosť znepokojivé.

 

 

Musel ísť inam

Čísla sú jedna vec a prax druhá. Dovolím si tvrdiť, že skutočnosť môže byť aj horšia. Mnohé obete sa totiž nepriznajú, boja sa. Podobne to bolo aj v prípade Natanaela. V škole mu ubližovali jeho spolužiaci.

„Neviem, prečo to robili, ale asi preto, že som bol iný ako oni. Bol som jednotkár, čo oni neboli, kamarátil som sa s dievčatami, čo oni nie. A to sa prejavovalo ich skutkami. Či už zhadzovanie vecí z lavice, fyzické napádanie, alebo odvlečenie na dievčenské záchody, stále som mal nejaké zranenia a modriny,“ spomína si chlapec na svoje nepekné zážitky.

Cítil sa vtedy úplne nepochopený, znemožnený, ponížený. Mal síce aj kamarátov, ktorí mu v tom čase pomáhali preniesť sa cez to, no keď došli tí, ktorí mu ubližovali, stiahli sa. „Asi preto, že boli v početnej prevahe a boli to najväčší grázli v našej triede,“ myslí si Natan.

Doma o tom chlapec najprv nepovedal, bál sa. Nakoniec však nabral odvahu. Rodičia s ním okamžite išli do školy. Porozprávali sa s pani riaditeľkou a vinníci vraj potom len dostali zápis.

Natan uvádza, že v škole ho triedna pani učiteľka zobrala za školskou psychologičkou. Položila mu pár otázok, agresorom dali znova zápis a to bolo všetko. Prebehol aj rozhovor s rodičmi vinníkov. Spolužiaci sa potom museli Natanaelovi ospravedlniť. Celkovo sa aj naďalej v škole cítil zle. „K fyzickým kontaktom už nedošlo, no stále sa mi tí žiaci posmievali. Urážali ma a psychicky ničili.“ Chlapec vidí situáciu negatívne aj s odstupom času. Neostávalo mu preto nič iné, len školu opustiť a prísť do novej. Cíti sa tam oveľa lepšie, aj čo sa týka vzťahov so spolužiakmi.

Natanael si myslí, že on ako dieťa veľa spraviť nemohol, aby v čase šikanovania reagoval inak: „Pomôcť môžu iba rodičia dieťaťa, rodičia agresorov a učitelia. Treba sa na nich obrátiť. Ak nepomôžu ani oni, treba zmeniť školu,“ dodáva chlapec jednoznačne.

 

 

Škola nemala „páky“ na riešenie

Danka je Natanaelova mama. Spočiatku netušila, čo presne sa so synom deje. Bolelo ho len brucho. Začali chodiť po vyšetreniach. „Až neskôr som to odsledovala a prišla na to, že cez víkend ho brucho nebolí, a keď treba ísť do školy, tak mal vždy problém. Rozprávali sme sa s ním, ale nikdy nič nepriznal. Až keď som ho pritlačila a donútila hovoriť, priznal, že mu v škole ubližujú.“

Danka chodila do školy riešiť situáciu pol roka. Rozprávala sa s triednou učiteľkou aj riaditeľkou. „Povedali mi, vraj nemajú „páky“ na to, aby to inak vyriešili.“

Danka vníma postup školy ako nesprávny a jej synovi nebola podľa nej podaná ani žiadna dobrá rada, ani spravodlivá náprava. „Problém sme riešili tak, ako sme si mysleli, že je správne. Nič sa nezlepšovalo, tak sme Natanaela preložili v šiestom ročníku už od pol roka na inú školu. Najsmutnejšie na tom celom je, že dobrí žiaci, ktorým sa to stane, musia odísť – a tí, ktorí to majú na svedomí, kľudne ďalej chodia do školy, nič sa im nestane a veselo šikanujú ďalej,“ vyjadruje matka tvrdú kritiku škole.

Natan je v novej škole spokojný. Doteraz nenavštevoval žiadnu psychologickú poradňu, rodičia všetko riešili len rozhovormi doma a podporou svojho syna. Danka radí aj iným rodičom, aby pozorovali svoje deti, aby čo najskôr po prevalení problému navštívili školu; a keď sa situácia nelepší, určite by mali dieťa preložiť, aby problém neprerástol do nejakej psychickej poruchy.

 

 

Dve odpovede z desiatich

Takto nejako vyzerá jeden z mnohých prípadov. Dalo by sa postupovať aj inak? Urobila napríklad predošlá škola všetko správne? To zistíme jednoducho. Aj v prípade šikanovania platia pravidlá, ktoré sú zhrnuté v Smernici Ministerstva školstva SR č. 36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách, ktorá nadobudla účinnosť v septembri minulého roka. Aj predtým (od roku 2006) bolo spísané metodické usmernenie k prevencii a riešeniu šikanovania žiakov.

Skúsila som preto osloviť školy v našom meste, vrátane tej, kam chodil Natan. Z nej odpoveď neprišla. Chcela som len vedieť, či sa v školách téme šikanovania venujú, robia prevenciu, či vedia riešiť problémy so žiakmi a správne na ne reagovať. Konkrétne z desiatich škôl, ktoré som si vytipovala, prišli len dve odpovede. Z toho v jednej stálo: „Škola si problematiku šikanovania veľmi úzkostlivo stráži a s pomocou systematickej pozornosti a vďaka dôkladnému výchovnému pôsobeniu na žiakov zo strany koordinátora pre šikanovanie a jednotlivých triednych učiteľov, ako aj intenzívnej spolupráci so zákonnými zástupcami sa na škole nepraktizujú žiadne prejavy šikanovania. Vzájomné správanie žiakov je na veľmi dobrej úrovni.“

Neochotu škôl vyjadriť sa k téme si môžem vysvetliť aj tak, že zrejme nemajú odvahu túto tému medializovať, boja sa poškodenia svojho mena, aj napriek tomu, že som ponúkla možnosť anonymnej odpovede. Mohlo by ísť aj o ignorovanie problému. Prečo by inak niekto nemal snahu ponúknuť svoju dobrú stratégiu či školskú výchovu?

 

 

Deti nás vnímajú – a podľa toho sa správajú

Veľmi však oceňujem odvahu a ochotu jedinej serióznejšej odpovede od pani riaditeľky CZŠ svätého Gorazda v Prešove, Mgr. Márie Kertysovej. Uviedla, že v ich škole sa stretávajú so šikanovaním v menšom rozsahu. Majú vypracovanú svoju smernicu na prevenciu šikanovania, ktorú spracovali na základe smernice ministerstva školstva. Na jej tvorbe sa podieľali všetci učitelia školy. Je v nej dané, ako majú pedagógovia postupovať v prípade, že sami zistia, že ide o šikanovanie, alebo im ho niekto nahlási.

Podľa pani riaditeľky sú tieto pravidlá dôležité, aby aj žiaci vedeli, že v škole sa šikanovanie netoleruje a už pri prvých náznakoch sa rieši. „Preventívne sa s deťmi a staršími žiakmi rozprávame o šikanovaní, o nevhodnom správaní voči kamarátom a spolužiakom na hodinách, cez prestávku, na výletoch, spoločných akciách hneď, ako zistíme, že ide čo len o malé podozrenie nevhodného správania voči spolužiakom. Ďalej organizujeme preventívne výchovné koncerty a spolupracujeme s pedagogicko-psychologickou poradňou.“

Ako to v prípade problémov vyzerá na škole? „Pedagógovia sa snažia správne a hlavne včas zakročiť a komunikovať aj s agresorom, aj s obeťou. Niekedy to trvá aj niekoľko dní, aby sme zistili podstatu. Zisťujeme správanie agresora a obete aj od ostatných spolužiakov. Na stretnutia sa pozývajú aj rodičia agresora, aj rodičia obete.

Po zistení a vyriešení problému spoločne s rodičmi zaujmeme stanovisko, aby sme pomohli aj agresorovi, aj obeti. Ak je potrebné, riešime to v súlade so školským poriadkom, podľa závažnosti (napomínanie triednym učiteľom, pokarhanie triednym učiteľom alebo pokarhanie riaditeľom školy).“

Pani riaditeľka ešte pripomína, že pri prevencii je dôležité všímať si všetky skupinky detí, ale aj pozorovať deti, ktoré do kolektívu nezapadajú, zaujímať sa o ne, dávať im priestor na spoluprácu a, samozrejme, korigovať hneď v začiatkoch od materskej školy ich správanie. „Deti sa musia naučiť navzájom sa tolerovať, byť k sebe ohľaduplné, odpustiť si.“

K prevencii pani riaditeľka radí aj vystupovanie dospelých pred deťmi. „Dávame pozor, aby si ani učitelia a zamestnanci školy neubližovali napríklad pohľadom, slovom. Deti nás vnímajú – a podľa toho sa správajú.“

 

 

Smernica má pomáhať

Aj Slávka so svojím synom Gabrielom musela prejsť obdobím, v ktorom chlapca v škole šikanovali. Slávka okamžite hľadala pomoc u triednych učiteľov. S ich postupom bola spokojná. „Keďže problémy sa diali v rôznych ročníkoch, vždy to riešil iný triedny učiteľ. Napríklad minulý rok to triedna učiteľka riešila tak, že si nechala šikanujúcich po škole bez nášho syna a kvalitne im prehovorila do duše. A zabralo to. Odvtedy už má Gabriel aj kamarátov a ja mám konečne pocit, že v kolektíve zapadol.“ Celkovo si Slávka myslí, že situácia veľmi závisí od toho, aké sú deti. Horším prípadom by dohovorenie asi veľmi nepomohlo.

Čo by teda pomohlo? Skúsme nahliadnuť do spomínanej smernice MŠ. V nej sa v prvom rade odporúča robiť prevenciu cez pedagogických či odborných zamestnancov formou súťaží, hier, prednášok – a zapájať aj rodičov. V prípade šikanovania musí riaditeľ zostaviť tím zamestnancov školy, ktorý to bude riešiť. Obeti sa musí poskytnúť bezodkladná pomoc. Prípad sa preveruje zo strany obete aj agresora, svedkov, zákonných zástupcov, vedie sa písomný záznam, kontaktuje sa miestne príslušné centrum či dokonca príslušný útvar Policajného zboru pre podozrenie na spáchanie priestupku alebo trestného činu.

Ďalej sú potrebné dôležité opatrenia ako odborná starostlivosť pre obeť aj agresora, preloženie agresora do inej triedy či inej výchovnej skupiny, spolupráca školy s orgánmi činnými v trestnom konaní, s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, spolupráca školy so zákonnými zástupcami.

 

 

Poradňa rieši až vážne prípady

Jednou zo spomínaných možností je vyhľadanie individuálnej odbornej starostlivosti. Tú ponúka aj Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Prešove (CPPPaP). Oslovili sme jeho sociálnu pedagogičku, Mgr. Máriu Szirmaiovú, PhD., ktorá v spolupráci s oddelením prevencie CPPPaP v Prešove poskytla niekoľko odpovedí.

V ich poradenskom centre riešia ročne jeden až dva prípady šikanovania. Na krajské mesto sa tento počet možno zdá trochu nízky. Mária Szirmaiová to vysvetľuje tým, že CPPPaP je vlastne až ďalšou možnosťou pomoci, ak už škola vyčerpala svoje možnosti a nevie situáciu inak riešiť. Ide teda o naozaj vážne prípady. Nezriedka sa dnes stáva, že za šikanovanie sa nesprávne označuje takmer každé nevhodné správanie medzi deťmi.

„V prvom rade si treba uvedomiť, že ak chceme hovoriť o šikane, tá je definovaná ako opakované, zámerné správanie jedného alebo viacerých žiakov s jasným úmyslom ublížiť, ohroziť alebo zastrašiť iného žiaka, ktorý sa nevie alebo nemôže brániť. Ak sa obeť dokáže brániť, prípadne atakovanie vráti, hovoríme o problematickom správaní medzi žiakmi. Častejšie sa na školách stretávame s prejavmi niektorých znakov šikanovania.“

 

 

Žiakom často chýba empatia

K práci Márie Szirmaiovej a jej kolegov patrí aj prevencia šikanovania pomocou osobných návštev škôl spojených s prednáškami o tejto téme. Priamo v teréne teda vidia, ako žiaci reagujú, aký prístup má škola a jej zamestnanci. Zo skúseností by Mária Szirmaiová povedala, že školy sa väčšinou v prípadoch šikanovania riadia smernicou MŠ a využívajú ju. Prečo má potom niekedy rodič obete podozrenie (ako v prípade Danky a Natanaela), že škola nepostupovala správne?

„V očiach rodičov sa môže zdať, že škola nič nerobí. Asi je to aj tým, že každý rodič chce svoje dieťa chrániť a chce vidieť potrestaného vinníka. Treba si uvedomiť, že rodičia veľakrát nevidia a nepoznajú celú skutočnosť. Po preskúmaní sa občas zistí, že obeť bola vlastne agresorom a sama provokovala alebo ubližovala iným. Proces dokazovania a spravodlivého riešenia problémového správania a šikanovania by mal byť dôsledný a škola by mala pristupovať k tejto záležitosti opatrne, s rozvahou a bezodkladne,“ objasňuje Mária Szirmaiová.

Ako vidí sociálna pedagogička svoje pôsobenie medzi žiakmi? Vníma, že dnes im často chýba empatia, porozumenie, tolerancia, nemajú schopnosť myslieť na druhého. „Veľakrát to dopadne tak, že žiaci ani netušia, že šikanujú alebo vedome ubližujú. Berú to ako srandu alebo trend. Po prednáškach vlastne mnohí zistia, čo je skutočné šikanovanie a že aj ich činy sú zrazu pomenované. Niektorí sú z toho dosť prekvapení.“

 

 

Starosti s kyberšikanovaním

Najviac sa podľa zistení CPPPaP v školách vyskytuje výsmech, ponižovanie, šírenie nepravdivých informácií (ohováranie). Časté sú aj drobnosti „zo srandy“, napríklad potkýnanie, štuchanie, branie desiaty, osobných vecí a podobne. Takisto aj výsmech voči rodinným príslušníkom obete.

Starosti začína robiť najmä kyberšikanovanie (šikanovanie prostredníctvom informačno-komunikačných technológií, hlavne cez mobilný telefón a internet), ktoré naberá na sile a je hrozbou, ktorá môže mať ešte väčšie psychické dôsledky na deti. „Tu sa najčastejšie stretávame s nadávaním, výsmechom, ohováraním, šírením nepravdivých informácií, nemalú mieru majú aj sexuálne narážky a komentáre. Kyberšikanovanie sa prejavuje rôzne: nielen vyššie spomenutým, ale aj zastrašovaním, urážaním, zosmiešňovaním, strápňovaním, tvorbou a šírením videí a fotografií, ktoré majú poškodiť obeť, tvorbou takýchto internetových stránok, účtov, diskusných fór, ale tiež písaním obťažujúcich SMS či volaniami,“ pomenúva Mária Szirmaiová ďalšie hrozby.

 

 

Obeťou sa môže stať každý

Kto sú agresori a prečo to robia? Skutočnosť ukazuje, že väčšinou sú to žiaci stredných škôl. „Na základných školách sa agresivita prejaví asi od siedmeho ročníka. V materskej škole a na prvom stupni základnej školy sa nedá hovoriť o šikanovaní, aj keď správanie detí môže mať niektoré znaky šikanovania. Vo veku menších detí totiž chýba jasný úmysel niekoho cielene a vedome trápiť a ubližovať,“ vysvetľuje Mária Szirmaiová.

Príčin šikanovania môže byť podľa skúseností CPPPaP viacero: agresor sa snaží upútavať pozornosť, zabiť nudu, snaží sa dokázať si, že je schopný veľkého výkonu (hlavne ak je neúspešný v škole, doma). Agresora môže motivovať žiarlivosť (obeť má lepšie známky, je obľúbená u učiteľov), samota. Často sa stretávame s tým, že bývalá obeť chce predísť šikanovaniu v novej triede, škole, preto začne „pre istotu“ sama šikanovať alebo sa k niekomu pridá. Nebezpečná je motivácia agresora v skúšaní, koľko obeť vydrží.

Obeťou sa môže stať každý, napríklad stačí, ak dieťa príde do nového, už zohratého kolektívu. Rizikovejšie sú deti, ktoré sa odlišujú pre nejakú zvláštnosť (hendikep, je v niečom iné, výnimočné, často stačí, že má len iné prezuvky), deti, ktoré sa nezapájajú do aktivít, nevyhľadávajú, respektíve ťažko nadväzujú kontakty, nie sú také spoločenské, ďalej tie, ktoré sú zrelšie ako ostatní, sú zásadovejšie, poctivé, dodržiavajú hodnoty a pravidlá. No aj také deti, ktoré provokujú agresívnym správaním. Treba dodať, že obete si vyhľadávajú tak, že skúšajú, kto sa nebude brániť. Ak sa potenciálna obeť vie ubrániť, zväčša ju agresor nechá na pokoji a hľadá ďalej.

 

 

Zhrňme si ešte zopár dôležitých rád z CPPPaP:

• Obeť vždy vie, že je obeťou. Veľakrát o tom však nikomu nepovie zo strachu pred agresorom. Indikátorom pre rodiča a učiteľa je hlavne zmena správania, zmena v kontaktoch, v zhoršení prospechu, v oblečení. Takéto dieťa častejšie vyhľadáva prítomnosť dospelých, kde sa cíti bezpečnejšie.
• Pokiaľ žiak vie, že ide o srandu, je to uťahovanie si. Ak to nevníma ako srandu a necíti sa v tejto pozícii O. K., už ide o prejav šikanovania.
• Problém má rozoznať a preveriť učiteľ alebo rodič, ktorý by mal získať viac informácií. Učiteľ by sa mal porozprávať so všetkými účastníkmi, nielen s potenciálnym agresorom a obeťou, ale aj s ich spolužiakmi, kamarátmi. Ak je podozrenie na šikanovanie opodstatnené, učiteľ by mal s vedením školy postupovať na základe smernice k prevencii a riešeniu šikanovania.
• Sekundárne môže škola alebo rodičia využiť služby CPPPaP, ktoré sú bezplatné. Školy zvyknú požiadať CPPPaP o preventívny program, keď sa v priebehu niekoľkých stretnutí pracuje s triedou, v ktorej vzniklo podozrenie na šikanovanie. Na druhej strane, rodičia, prípadne zákonní zástupcovia môžu vyžiadať psychologické vyšetrenie, terapiu, ktorá je v CPPPaP bezplatná. Výsledky vyšetrení môže CPPPaP dať škole len so súhlasom rodiča, prípadne zákonného zástupcu. Služby v CPPPaP sú dobrovoľné.
• Prestup obete na inú školu považujeme za krajné riešenie. Žiak môže prestup inam vnímať ako formu trestu, keďže tam má svoje zázemie. Prečo by sme mali trestať obeť? Väčší zmysel má presun agresora do inej triedy alebo školy, kde sa musí adaptovať na nové prostredie a nový kolektív.

 

Psychická trauma na celý život?

Sú prípady, keď si žiak nesie negatívne dôsledky šikanovania až do dospelosti. V ťažkých prípadoch je dobré vyhľadať pomoc odborníka a využiť formu psychoterapie. Veľmi dôležitá je podpora okolia a sociálne vzťahy. Mať okolo seba ľudí, ktorí dodávajú odvahu, radosť, pomáhajú, poskytujú istotu. Podstatné je poznať svoju hodnotu, mať sa rád, nájsť svoje dobré a silné stránky, ktoré viem ďalej rozvíjať. Nájsť si koníčky, záľuby, pohybové aktivity, ktoré mi prinášajú radosť, potešenie, dávajú zmysel, prínosné je zamerať sa na budúcnosť a vo všetkom hľadať aj to dobré a pozitívne.

To všetko sú prostriedky ľudské. My kresťania máme navyše výhodu, že všetky starosti vieme odovzdať do Božích rúk. A tak okrem spomínanej pomoci či osvedčených postupov môžu rodičia alebo pedagógovia prosiť Boha, aby zasiahol v situácii, do ktorej sa dieťa dostalo. Môžeme odovzdávať v modlitbe školu, učiteľov aj agresorov, aby im Boh prehovoril do duše, menil ich nesprávny postoj, uzdravoval zlú výchovu a jej dôsledky, a určite aj to, aby chránil deti, ktoré sú obeťami.

Františka zažila šikanu na základnej škole od staršieho chlapca, ktorý sa jej dlhodobo posmieval kvôli akné. „Nadával mi a hovoril, že som škaredá. Aj moja mama si to myslela, takže som to brala ako fakt. Až v dospelosti som sa dozvedela o vnútorných zraneniach a začala som sa modliť za uzdravenie. Čítam si knihu a prednášky o vnútornom uzdravení. Nemám jasnú odpoveď, ako sa brániť. Viem len to, že Ježiš hovorí, aby sme žehnali našim nepriateľom. On nás bude brániť, ak sa naši nepriatelia nezmenia. Zatiaľ som v tomto štádiu uzdravovania,“ priznáva sa mladá žena.

Naozaj všetkým želám veľa pokoja, rodičom múdrosť vo výchove, učiteľom trpezlivosť a vytrvalosť, ak je situácia ťažká, odborníkom ochotu pomáhať a obetiam skoré úplné vnútorné uzdravenie. Veď poznáme pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ (Mt 7, 12)