Ženích Lukáš s lavórom a uterákom: Na svoju manželku chcem hľadieť z kolien

Namiesto svadobného tanca umyl svojej manželke nohy pred očami svadobných hostí. Vraví, že vedomie moci nikdy nesmie prevýšiť lásku. O správnom chápaní podriadenosti ženy voči mužovi i o svojej svadbe, ktorá bola celá mimo šablóny, rozprávajú Lukáš David (29) a jeho manželka Lýdia Davidová (19).

Lavór a uterák na tanečnom parkete mnohých iste prekvapili. Aké boli bezprostredné reakcie na gesto, ktoré ste urobili svojej manželke, Lukáš? Vyskytli sa aj nejaké negatívne ohlasy?

Predtým, ako som svojej manželke šiel umyť nohy, som mal príhovor, kde som vysvetlil, čo idem robiť. Tam som videl na reakciách ľudí, že sú dojatí, nečakali to, čo malo prísť. Už keď prichádzal červený lavór, ľudia sa čudovali (smiech). Najviac som si však vážil, že bolo vidieť slzy mužov. Dospelých mužov, ktorí pustili počas umývania nôh svoje emócie. Bolo to pre mňa dôležité, pretože sa ich zjavne niečo dotklo. Možno následne doma aj oni prehodnotili svoje postoje. Čo sa týka negatívnych reakcií, tie neprišli. Aspoň mne sa do uší nedostali.

 

A čo vaša manželka, vedela vopred o vašich plánoch? Súhlasila? Nebojovala s petrovským „ty mi nebudeš umývať nohy“?

Ale kdeže. Ja som jej to spomenul niekoľko mesiacov pred svadbou. Potom som na to medzičasom zabudol a sama mi to pripomenula. Keď mi to pripomenula, začal som sa tým zaoberať o čosi viac a modlil sa za to, nech mi Boh ukáže, ako si tento čin chce použiť. Pri tom všetkom bola aj moja už teraz manželka. A bola nadšená a stotožnená s tým. Ona vie, ako ju milujem a ako sa o ňu túžim starať. Rozprávame sa o všetkom, takže ani toto pre ňu teda nebolo nejakým prekvapením.

 

Niekto si môže povedať, že fajn, som veriaci, ale toto mi už príde príliš, obrad umývania nôh patrí k sláveniu Zeleného štvrtka a nie na svadbu.

Ježiš robil takmer všetko mimo kostola. Navyše, nejde o kostol ako budovu, ale o samotný obsah toho času, ktorý trávime v kostole. Keď ideme na bohoslužbu (omšu), robíme tak preto, aby sme uctievali Boha a vzdali mu vďaku. Niečo podobné je predsa aj svadba. Svadba je riadna sviatosť a oslava niečoho, čo Boh stvoril. Tým pádom ho oslavujeme, a do určitej miery ide o akýsi druh bohoslužby. Ak sa pozriete na moje ostatné odpovede, pochopíte, že v našom prípade to azda platilo ešte o trochu viac.

 

Takže predpokladáte, že vaša svadba sa Bohu páčila.

Boh je kreatívny a miluje kreatívne veci. On sám tvoril svet. Pozrite sa okolo seba, aké úžasné veci stvoril. Alebo sa pozrite na Ježiša. Ježiš búral všetky tradície a „bontóny“ vtedajšej kultúry. Hodilo sa to? Ani nie. Ale urobil to tak, lebo to tak cítil a tak to chcel aj jeho Otec v nebesiach. Pozrite sa na rozmanitosť Ducha Svätého. Je neustrážiteľný ako vietor a veje všetkými farbami. Duch Svätý je neobmedzený a nemôžeme mu stanoviť bariéry. V každom z nás koná rôzne veci a dáva sa nám poznať… Prečo by sme teda my, stvorení kreatívnym Bohom, spasení skrze krv Ježiša Krista a naplnení Duchom Svätým, nemohli robiť veci, ktoré slúžia na Božiu oslavu, hoc aj na miestach, ktoré sú netradičné pre oko nezainteresovaného? Je to nádhera, akú slobodu v Jeho mene máme. Nakoniec, nezabúdajme, že sme chrámom Božím. Takže to, že som na svadbe umýval nohy svojej manželke, ako keby som umýval steny chrámu Božieho, teda jeho stvorenstvu, z lásky, úcty a vášne. A tá má byť všade.

 

 

NAŠA SVADBA BOLA CELÁ MIMO ŠABLÓNY

Každopádne, takéto vykročenie mimo šablóny predpokladá dostatok odvahy. Udiali sa počas vašej svadby i iné prekvapivé momenty?

Celá naša svadba bola pre mnohých jedno veľké prekvapenie. Viete, nemáme radi tradície. Nerozbíjame taniere, nemáme čepčenie, nemáme polnočný tanec a kopec ďalších vecí. Veríme, že nič viac ako Božie požehnanie k životu nepotrebujeme. Boh je Bohom všetkého. Aj šťastia, aj prosperity, aj zdravia, lásky, vášne, zábavy… Preto nemáme potrebu nič rozbíjať pre šťastie a kadečo ďalšie. Riadime sa tým aj v bežnom živote. Celý náš vzťah sme odovzdali Bohu, a takisto aj celú našu svadbu a celé naše manželstvo.

 

Ako ste to mali s hudbou? Tancovali a spievali ste?

Na našej svadbe sa nepúšťala svetská hudba a nebol ani DJ. Naša svadba bola celá mimo šablóny. Hudba, ktorá sa púšťala, bola čisto kresťanská, od rôznych interpretov ako Kirk Franklin, Matty Mullins, Danny Gokey, ESPé, M. W. Smith a podobne. Oni majú skvelú hudbu. Aj tým chválime Boha a zároveň je táto hudba v mnohých prípadoch aj celkom veselá. Ja som dosť prísny na počúvanie hudby a nepustím do svojich uší len tak hocičo. Zvlášť je pre mňa dôležité duchovné pozadie. Môže to byť rock, rap, metal, chvály, folk… Je mi to jedno. Ak sa mi to páči a má to zdravé duchovné pozadie, dovolím si to počúvať. A tak to bolo aj počas svadby. Tancovaniu sa nebránime a keby niekto chcel tancovať na tanečnú hudbu, ktorá sa hrala, nebudeme nikomu brániť. Ale ani nebol na to čas.

 

Čo ešte bolo inak, ako býva zvykom na svadbách?

Na svadbe sme tiež mali program, napríklad zábavnú tombolu pre hostí. Môj dobrý kamarát nám zložil nejaké pesničky a zaspieval nám ich. Môj švagor o nás pripravil prezentáciu, ktorá mapovala život od detstva až po svadbu. Moja sestra mala pre nás pripravené otázky, ktoré mali otestovať, ako dobre sa poznáme. Okrem toho sme sa modlili, mali sme jeden príhovor a bol tam čas na rozhovory a budovanie vzťahov. A to sme si vážili najviac. Nemali sme tam žiadny alkohol. Veríme, že ľudia sa dokážu zabaviť aj inak. Na každej svadbe ľudia pijú, tancujú. My sme chceli budovať vzťahy a Božie Kráľovstvo. Možno to znie nudne, no človek, čo takú svadbu nezažil, to nikdy pravdepodobne nepochopí. Hostia by vám povedali, že to bolo mimoriadne a výnimočné… Všetci sa rozprávali a to bolo úžasné. Takže niečo také, ako svadobná šablóna, to bolo v našom prípade pochované. A nikdy by sme to nemenili. Pre nás s manželkou to bolo prirodzené, lebo to sú postoje, ktoré žijeme.

 

 

Gesto umytia nôh vysvetľujete ako prejav úcty k vašej manželke. Čo si na nej najviac vážite?

Jej oddanosť. Veľmi si na nej vážim to, že od začiatku vzťahu chcela byť vzornou manželkou a proste ženou v domácnosti. Bez toho, aby som jej ja niečo povedal. Samozrejme, aj vzornou mamičkou. A to ma nenechalo chladným. Ak od začiatku vstupuje do vzťahu s takým postojom, ja jej ako muž chcem dať dvakrát viac. Každý si úctu predstavuje a prejavuje inak. Ja to vidím tak, že úcta k mojej manželke je to, keď ju vo veciach nenechám samú. Sme jedno telo a ideme jednou cestou, za jedným cieľom. Samozrejme, všetko, čo moja manželka robí, chcem robiť s ňou a keď jej je zle, urobím to za ňu ja. A aj ju rád prekvapím a urobím často veci sám.

 

Čo napríklad?

Napríklad kuchyňu, vrátane varenia, mám na starosti celkovo ja. Moja maminka mi celý život hovorila, že správny muž musí vedieť urobiť všetko. Aj pratať, aj variť, žehliť, prať a tak ďalej. Samozrejme, aj tie ďalšie mužské veci… Manželkina oddanosť a zmysel pre rodinu je pre mňa dostatočný dôvod na to, aby som si ju ctil. Tiež si na nej vážim to, že ma podporuje v tom, čo robím, že ma počúva a zaujíma sa aj o moje veci. A ešte dodám, že nikdy jej nebudem brániť v tom, aby išla za svojím snom, ktorý sníva s Bohom. Nemyslím si, že žena má byť zavretá doma. Vážim si ju, aj talenty, ktoré jej Boh dal a nemám právo ich zakopávať. Preto ju budem podporovať v tom, čo chce robiť. Verím, že vždy prídeme ku kompromisu.

 

KEĎ ŽENA V PODRIADENOSTI POKĽAKNE, MUŽ JU MÁ ZDVIHNÚŤ ALEBO SI KĽAKNÚŤ K NEJ

Kto a v čom je vaším mužským vzorom?

Mojím mužským vzorom je môj švagor Peťo. Veľmi sa mi páči to, že on v domácnosti urobí všetko. Miluje moju sestru a svoje deti a niekedy ide až na pokraj síl. Okrem toho pomáha aj iným. Vždy som chcel byť ako on, v mnohých smeroch… Okrem neho asi nemám nejaký vzor. Učím sa však od rôznych ľudí, vyberám si a inšpirujem sa. Potom si urobím vlastný obraz a s vedením Ducha Svätého sa snažím byť taký muž, akého ma chce mať Boh. Nie som dokonalý. Kto áno? Ale učím sa a učím sa rád. Nechávam sa viesť Duchom Svätým a nehovorím Bohu nie.

 

Čo tým myslíte?

Rozhodol som sa opustiť svoju komfortnú zónu a ísť tam, kam ma On zavolá. A to znamená pochovať sám seba. Keby som to neurobil, nikdy by som pravdepodobne svojej manželke neumyl nohy ako gesto toho, čo od začiatku nášho vzťahu žijem. Nemám túžbu presadzovať svoje ja, svoju pozíciu. Chcem byť hlava rodiny, ktorá si dokáže kľaknúť na kolená a pozerať sa zdola na svoju manželku a rodinu. Môj vzor je Ten, ktorý ma vedie a kým sa nechávam premieňať.

 

 

Ako by podľa vás mala fungovať na jednej strane podriadenosť ženy mužovi a na druhej strane láska manžela k manželke?

Toto je veľmi komplexná téma. Ale pokúsim sa to skrátiť. Myslím si, že podriadenosť ženy mužovi je to, keď si žena uvedomuje, že muž je hlavou rodiny, ustanovený Bohom. Keď rešpektuje jeho slová a jeho názory či rozhodnutia. Keď ho napríklad nezhodí na verejnosti a neponíži jeho prirodzený mužský (ten zdravý) charakter. Ale pozor, tu prichádza ten problém. Aj muž by sa mal dokázať pokoriť. Áno, musí si byť istý a vedomý svojej pozície, ale mal by dobre „kraľovať“ nad svojou rodinou. Uvediem to na tomto príklade: Žena by mala pokľaknúť pred svojím mužom a povedať mu: Som tu a tvoja, oddaná a podriadená. Ale muž by mal povedať: Vstaň a poď so mnou ruka v ruke robiť všetko. Alebo pokľaknúť k nej a povedať: Milujem ťa, sme v tom spolu.

 

Asi nie každému sa tieto riadky budú čítať ľahko.

Ja viem, že to znie drsne, ale je to len obraz. Ježiš bol Kráľ, najväčší z najväčších, ktorý kedy na zemi bol. On to vedel. Bol hegemón. Pri jeho pozícii mu mal padnúť k nohám celý svet. Mal neobmedzenú moc. Ale aj napriek tomu bol ten, ktorý pokľakol pred národom a doslova zomrel za celé ľudstvo. Bol to prvý muž, ktorý pochopil svoju úlohu hlavy inak. A presne to je tá vec. Áno, žena by mala byť nezištne podriadená, ale muž by mal nezištne podriadiť sám seba, pokiaľ to nehraničí s manipuláciou. Tieto postoje sa musia vzájomne dopĺňať. Vždy je to však aj o tom, ako si veci vykomunikuje a nastaví konkrétny manželský pár.

 

MUŽ BY MAL ÍSŤ MÍĽU NAVYŠE

V čom vidíte hlavný rozdiel v postojoch slúžky a manželovi podriadenej ženy?

Rozdiel je veľmi veľký. Slúžkou v domácnosti sa žena stáva vtedy, ak stratila všetku svoju hodnotu a robí veci preto, aby sa muž nenahneval alebo aby nevyšla pred ľuďmi na hanbu. Nerobí už viac veci z lásky, ale z akejsi povinnosti a možno aj strachu pred verejnosťou a pred svojím mužom. A to je veľmi zlé. Veľakrát za to môžeme aj my muži, pretože si neustrážime svoj vodcovský pud, a ja sa teraz ospravedlňujem za mužské pokolenie. Až príliš si užívame pozíciu hlavy a myslíme si, že žena má skákať, ako muž píska. A aj keď muž na to z istého pohľadu ma právo, málokedy to robí správne.

 

A podriadená žena?

Podriadená žena doslova túži starať sa o muža a robiť ho šťastným. Je to žena, ktorá povie: Čo povieš, to platí, pretože viem, že ma miluješ a verím ti. Veľa žien si spája pozíciu slúžky s pozíciou podriadenej ženy. A to nie je dobré, pretože zabíjajú samy seba. A muži si zas zamieňajú pozíciu šéfa (majiteľa) s pozíciou milujúceho a oddaného muža. Takto by som to definoval v skratke.

 

Ako sa má muž vyvarovať hrozby majetníckeho správania? Ako má správne naložiť s postojom podriadenosti svojej manželky?

Jednoducho. Pozdvihnúť ju a pozvať ju do jednoty podriadenosti iba Bohu. Neexistuje, aby muž, ktorý žije živý vzťah s Bohom, sa choval ako majiteľ ženy. Môže pochybiť, je to predsa len človek, ale musí sa vrátiť na miesto, kde bol, keď mal oheň pre Božie veci a pre lásku k žene. Boh vlastní celý svet a predsa nám dal slobodnú vôľu. A my nedokážeme povedať žene: Povstaň od podriadenosti a poď do vecí so mnou? To asi nie je správne.

 

 

Ako by to malo byť správne?

Všetky tieto veci ako podriadenosť, poslušnosť, by nikdy nemali prevyšovať zákon Lásky a milosti. Akonáhle je pocit moci väčší ako pocit lásky, milosti a súcitu, je to veľmi zlé. Napríklad: muž príde domov unavený z práce, v ktorej zarába pre rodinu, čo je správne. Očakáva, že všetko bude spravené a navarené. Ľahne si pred televízor a čaká na to, že ho žena bude obskakovať. Už toto nie je dobrý postoj, aj keď na to má plné právo. Muž by mal prísť domov a ísť míľu navyše.

 

Čo tým myslíte?

V takomto prípade napríklad prísť za ženou a opýtať sa jej: Potrebuješ s niečím pomôcť? Alebo jej povedať: Nechaj všetko tak a poď si ku mne odpočinúť. Alebo iný príklad – žene je zle, nevládze sa poriadne hýbať, ale vie, že muž príde domov hladný a unavený. Mnohí muži, ktorí nevykročili z komfortnej zóny, by prišli domov, ani by sa nespýtali ženy, ako sa cíti, ale veľmi nepekne by jej vyčítali, že nie je navarené ani nachystané čisté oblečenie na zajtra. Tu prekročil muž zákon lásky a milosti a bol viac majiteľom ženy ako milujúcim manželom svojej manželky. Ja keď vidím, že moju manželku (predtým partnerku) len prst bolí, urobím všetko sám, aj keď mám za sebou ťažký deň. A to isté si viete obrátiť aj na ženu. Ak je žena na kávičke s kamarátkami celý deň a vie, že manžel tvrdo pracuje a bude hladný, mala by sa postaviť a povedať: Idem domov, lebo muž bude hladný a chcem ho potešiť. Predstavte si, že by Ježiš prekročil zákon lásky a milosti. Nikdy by nezomrel za nás na kríži…

 

Tvrdíte, že muž musí svoju ženu obklopiť „všetkým tým krásnym, čo žena potrebuje mať a počuť“. Čo podľa vás žena potrebuje mať a počuť?

Žena potrebuje počuť, že ju muž miluje. Potrebuje počuť, že je muž vďačný za to, čo žena robí. Potrebuje počuť, že je krásna a vzácna. Niektorí muži však nevedia verbálne vyjadrovať svoje pocity a preto je dôležité, aby z nich išla láska bez slov. Aby napríklad žena cítila absolútny pokoj a pocit domova zo svojho manžela. Aby sa tešila na to, kedy príde domov alebo kedy sa môže k nemu schúliť a bude cítiť prijatie a lásku, aj keby muž nič nepovedal. A občas je potrebné, aby muž ženu prekvapil a niečo pekné jej kúpil alebo ju len tak vzal sa niekde najesť, alebo sa prejsť so zmrzlinou v ruke. Myslím si, že presnú odpoveď vám dá kniha Päť jazykov lásky. Dôležité však je celkovo si zapamätať toto: žena potrebuje cítiť lásku, pocit bezpečia, pokoja, prijatia a potrebuje atmosféru absolútnej dôvery. Ak toto žena pociťuje, veľmi ochotne bude mužovi podriadená, pretože je v bezpečí.

 

PREJAVY ÚCTY SÚ PO BOKU LUKÁŠA MOJOU BEŽNOU REALITOU

Svadobné tance bývajú rôzne, ale ten váš skutočne nemá v našich krajoch obdoby. Ako ste gesto umytia nôh od manžela vnímali vy, Lýdia?

Môj manžel už asi rok pred svadbou spomínal, že toto určite na našej svadbe chce urobiť, ako také gesto lásky a pokory ku mne. Veľmi sa toho chytil, keď videl tento akt na sobáši svojej sestry. Ja som to nepoznala, jedine z Biblie, ale nevedela som si veľmi predstaviť, ako to v realite bude prebiehať a vyzerať. Vedela som však, že mi dáva opäť dôkaz, ako veľmi ma miluje, aj keď budem mať nohy otlačené, či zaprášené z celého dňa predtým, že mi ich umyje s láskou. Tak aj bolo.

 

 

Neozývalo sa vo vás to petrovské „ty mi nebudeš umývať nohy“?

Ja som si ten moment veľmi užívala. Bolo krásne vidieť, ako predo mnou čupí a naozaj si dal aj na tom záležať, aby mi to bolo príjemne. Mala som slzy v očiach a s úsmevom som sa pozerala na môjho manžela, ako pre mňa robí čosi také veľké a krásne hneď na začiatku nášho manželstva. Taktiež, ak sa mám priznať, prišlo to presne v pravú chvíľu po našom svadobnom fotení, kedy som bola už ubolená a unavená z chodenia. Na ten moment som sa preto už vyslovene veľmi tešila. Nemenila by som to za tanec.

 

Status vášho manžela už presiahol tisícku zdieľaní na sociálnej sieti. Ľudia sa pýtajú, či sa naozaj ešte rodia takíto muži, nejedna žena vám manžela v dobrom „závidí“. Skutočne je toľká úcta bežnou realitou, ktorú po boku svojho manžela zažívate?

Áno, je to pravda. Ja som si vysnívala muža svojich snov a Boh mi ho potom naozaj požehnal. Nemyslím tým, že je bezchybný, to nikto z nás, no na svojich chybách vieme spolu a s Božou prítomnosťou pracovať takmer dokonalo. Myslím, že môžem povedať, že sme skvelá, zohraná trojka. Za svojho manžela som nesmierne vďačná a vážim si, ako mi pomáha, ako mu stále záleží aj na mojich názoroch a ako ma z ničoho nevynecháva. Sme predsa jedno. Teším sa, ako budeme spolu rásť a napredovať, a čo má Boh pre nás ďalej pripravené na našej spoločnej ceste.

 

Ste manželmi práve mesiac. Čo si na svojom manželovi najviac vážite?

Možno bude moja odpoveď príliš všeobecná, no na svojom manželovi si nesmierne vážim každú jednu časť, ktorou je. Presne tak, ako ho Boh stvoril. Aj s jeho chybami, takisto ako aj mňa s mojimi. Práve vďaka nim nás bude môcť Boh okresávať a obrusovať stále viac a viac do krásy, jedného pre druhého a pre Neho. Ako dva nerasty, z ktorých sa po zdĺhavom opracovávaní stanú dva nádherné diamanty. No ak by som predsa len mala byt konkrétnejšia, veľmi sa mi páči a vážim si, aký zápal pre Boha aj pre službu môj manžel má a že chce, aby som, ako jeho manželka, bola súčasťou všetkého, na čom sa podieľa.

 

Je niečo, čím vás už v manželstve prekvapil, čo bolo nad rámec očakávaní, ako ste ho počas randenia nepoznali?

Manželmi sme predsa len zatiaľ krátko a ešte neviem povedať, či ma už stihol Luky niečím nečakaným prekvapiť. Boli sme vo vzťahu pred svadbou dlhšie a myslím, že prekvapiť, či už príjemne alebo nepríjemne, jeden druhého bude už menej časté ako počas našich začiatkov. Avšak spoznávame sa v úplne novej oblasti našich životov, kde sme sa doteraz ešte nenachádzali. Dlhá spoločná cesta je ešte celá pred nami. Po boku práve tohto muža sa na to nesmierne teším.

Snímky: archív respondentov