Žena s priťažkým bremenom

Dlho som premýšľala nad tým, aké témy rezonujú ženským srdcom. Potom sa mi začali pripomínať súčasné aj staršie rozhovory so ženami, ktoré si nesú svoje bremená. Niekedy v tichosti, inokedy ani nie. No často pod nimi padajú. Prečo? Jednoducho preto, že na to nie sú uschopnené.

Nedávno som zachytila na internete „zaručený“ spôsob, ako na to, aby manželský vzťah fungoval. Návod ukazoval, čo všetko si manželia potrebujú navzájom napĺňať, aby dosiahli dokonalý zťah a očakávanú odozvu od toho druhého. Z kontextu vyplynulo, že ak budeš robiť jedno, odrazí sa to konkrétne takto. Miestami som mala pocit, že reakcia bola zjednodušená natoľko, akoby iná forma ani neexistovala. Nepočúvala som celý príbeh, ale vyskočil mi jeden z komentárov, kde sa jedna žena s evidentnou bolesťou v srdci ohradila tým, že vo vzťahu robila presne všetky tieto odporúčania a napriek tomu vzťah nefungoval.

Sme doba „zaručených“ informácií, „zaručených“ odporúčaní, „zaručených“ výsledkov. V praxi to však akosi pokrivkáva.

NIEKEDY SA INAK NEDÁ

Pred nejakým časom som mala rozhovor s jednou mojou priateľkou presne na túto tému. Bavili sme sa o pasivite niektorých mužov a o tom, že zvonku to veľakrát vyzerá, akoby žena bola tá, ktorá všetko riadi. Realita však môže byť úplne iná.  

A možno to tak niektorá aj má. Nikto nevidí do jej srdca, ktoré je často postavené do situácií, ktoré ďaleko presahujú pole jej pôsobnosti a schopností. Niekedy sa totiž nedá inak.

Práve táto priateľka mi rozprávala vlastný príbeh, keď s manželom začali stavať dom. Jej manžel je úžasný človek, dobrý manžel aj otec. Zažil si však traumu z rozvodu rodičov a ktovie, do akej miery táto udalosť ovplyvnila jeho život a čomu všetkému musel čeliť, kým sa situácia v rodine ako-tak ustálila.

Pri stavbe domu sa obaja manželia ocitli v situácii, keď ich celá záležitosť presiahla. Nebolo dosť peňazí ani ochotných rúk pomôcť nezištne či za menšiu sumu. Manžel zo začiatku bojoval, držal sa, ale nakoniec ho to zmohlo natoľko, že nebol schopný rozhodovať, jednať s robotníkmi či zabezpečovať chod stavby. Chtiac-nechtiac ostal žene v rukách manažment, ktorý jej nebol vôbec blízky a ktorému v mnohom nerozumela. Nemala však na výber. Stav, v ktorom sa manžel ocitol, mohol trvať len nejaký čas, ale mohol byť aj veľmi dlhý. A preto kľakla na kolená a prosila Boha o silu na tento čas, aby zvládla to, pre čo nebola úplne uspôsobená, ale čo bolo v tom čase pre rodinu veľmi potrebné.

Vďaka Bohu, podarilo sa. Dom stojí, niektoré veci sa dorábajú postupne, ale čo je hlavné, túto krízu ich manželstvo ustálo. V srdci tejto ženy však stále rezonuje čas, keď zvonku všetko mohlo vyzerať tak, akoby ona bola tá, ktorá svojho muža neuznáva, neradí sa s ním a všetko musí riadiť. Opak bol však pravdou. Iba Boh vie, ako veľmi túžila neniesť ťarchu riadenia, rozhodnutí i fyzickej námahy popri malých deťoch, o ktoré sa v tom čase starala.

OSLOBODIŤ SA OD VLASTNÝCH PREDSTÁV

Môj prvý manžel, ktorý je už nebohý, bol umelec. Nie úplne typický, ale isté črty sa nedali poprieť, a preto naše dva svety občas na seba narážali. Ja som v tom čase bola ženou pravidiel a systémov. Mala som rada poriadok vo všetkom – od domácnosti až po účty, ktoré bolo treba zaplatiť. Dlhé roky som si viedla domáce účtovníctvo, aby som manželovi mohla prakticky ukázať, ako naša rodina hospodári a ak je niekde sklz, v číslach si viete presne pozrieť kde a patrične sa k tomu postaviť. Trvalo to jedenásť rokov. Môj nebohý manžel však vôbec nebol „na čísla“. Nevedel sa v nich orientovať. Tvrdil, že som dobrá gazdiná, a teda že robím najlepšie ako viem, aby sme dôstojne prežili. A tak som si roky všetko vyjadrovala číslami, ktoré som však nakoniec sama prestala kontrolovať. Keďže som naozaj gazdovala najlepšie ako sa v tom čase dalo a ako som bola schopná, čísla ma časom začali deprimovať. To bol čas môjho oslobodzovania sa od toho mať všetko pod kontrolou. A hoci sme ako rodina dávali desiatky z našich príjmov, predsa len mám pocit, že sme Pána do tejto oblasti až tak nepustili.

Snívala som o mužovi, ktorý bude platiť účty, zariaďovať veci, platiť v reštaurácii, sumarizovať rodinný rozpočet. Napriek tomu, že môj nebohý manžel mal takýto vzor vo svojom otcovi, on k tomu blízko nemal. Dlhý čas ma to veľmi trápilo.

Až som si raz prečítala knihu Šťastná s 1, 2, 3… deťmi a do môjho srdca konečne prišlo viac slobody. Hlavná protagonistka totiž, rovnako ako ja, túžila po tom, aby sa zbavila ťarchy „narábania“ s financiami v domácnosti, avšak po čase zistila, že to nie je silná stránka jej manžela, a tak sa vyrovnala s tým, že je v poriadku, ak to naďalej bude robiť ona. Do jej srdca vstúpil pokoj a zároveň to veľmi ovplyvnilo jej pohľad na ich manželstvo.

VĎAČNOSŤ MENÍ POSTOJ SRDCA

Žena, nezabúdaj! Každá si žijeme svoj príbeh, so svojím ja, s výzbrojou, akou nás Pán obdaril. Každá máme vlastnú cestu, vlastné topánky a vlastné okolnosti. Každá z nás má nejaké pole autority, ale zároveň máme aj miesta, ktoré sú slabé. Niekedy máme silu a chuť podeliť sa o tom s inými, ale niekedy je pre nás „bezpečnejšie“ nosiť masku. Schovávame svoje túžby kdesi v úzadí. Snívame v srdci príbehy, ktoré nie sú našimi príbehmi, a to nás často robí nešťastnými.

Od istého času snívam inak. Som Bohu nesmierne vďačná za muža, ktorého mi dal na dvadsať rokov. Mal mnoho iných darov a talentov, z ktorých ťažím aj po jeho odchode.

Viem, je ťažké niesť bremená, ktoré nevládzeme niesť. Ale je tu Ježiš, ktorý nám vo svojom slove pripomína: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ Mt 11, 29 – 30.

Žena, ty i ja, prosme spolu Ježiša, aby nám pomohol niesť naše bremená a aby z nás sňal tie, ktoré nám nepatria. Prosme spoločne o ten nadprirodzený pokoj, ktorý mal Ježiš na mysli, aby si naša duša mohla odpočinúť. Poďme do toho spolu, ty i ja!

Snímka: stockphotos