Zdravotník Michal Ganobčík: Učím sa slúžiť chorým tak, ako by som slúžil samému Ježišovi

Keď sa ma ľudia pýtajú, prečo som sa rozhodol ísť študovať za zdravotnú sestru, každému odpovedám rovnako: „Bola to Božia vôľa.“ Dalo by sa povedať, že vo všetkých dôležitých rozhodnutiach, ktoré súviseli s mojím životným smerovaním, je cítiť Božiu ruku a jeho vedenie. Vďaka nemu som sa stal zdravotným bratom, youtuberom, manželom a otcom. Vďaka nemu som sám sebou – Michalom Ganobčíkom (28).

Autor: Mgr. Michal Ganobčík

Mohol by som začať úplne klasicky, ako sa začínajú mnohé svedectvá: Odmalička som bol vychovávaný v kresťanskej viere, ale viete, ako to dopadne – keď dieťa nútite chodiť do kostola len kvôli tomu, lebo ste povedali… Nemôžem však povedať, že by som tam chodil s nechuťou, no veľa veciam som nerozumel a neboli mi vysvetlené – a práve preto bola pre mňa viera v čase detstva nezáživná. Ale ja som tomu chcel rozumieť, a tak som začal miništrovať. Priznávam, šiel som tam aj kvôli kamarátom, ale ako sa hovorí, každý podnet k tomu, aby ste sa dostali bližšie k Bohu a začali ho spoznávať, je dobrý dôvod. (úsmev)

 

BOH MA ZLOMIL A UROBIL AKTÍVNYM

Veľa sa zmenilo, keď som začal chodiť do nášho spoločenstva, respektíve do skupiniek. V nich nás pripravovali aj na birmovku. Tam sa veci začali lámať. Myslím to, samozrejme, tak, že sa veci zlomili v tom dobrom slova zmysle. Boli sme partia mladých ľudí, ktorí sme sa už dlhšie poznali. Mám pocit, že vtedy sa začali lámať veci ohľadom viery, prežívania viery, rozprávania s Bohom a podobne.

Začal som aktívnejšie pôsobiť v spoločenstve, chodil som do zboru, hral na gitare, chodil do táborov ako pomocný animátor. Bol to úplne skvelý čas. Cítil som Boha pri sebe, že mi pomáha. Po pár rokoch som sa stal jedným z vedúcich animátorov v našich táboroch, z čoho som sa tešil. A ešte viac som sa tešil z toho, že som sa stal aj jedným z hlavných miništrantov. Bol som rád, že môžem odovzdávať svoje vedomosti o tom, ako funguje svätá omša, učiť mladších, ako správne a s úctou miništrovať, lebo – povedzme si úprimne – nie veľa miništrantov si to uvedomuje, aká je to česť, keď môžete stáť vedľa kňaza a aktívne sa zapájať do svätej omše a chváliť Boha takýmto spôsobom.

 

 

CEZ ELEKTROTECHNIKU K YOUTUBEROVI

Čas rýchlo letí, na tom sa zhodneme asi všetci. Spomínam si, ako som stál pred výberom strednej školy. Popravde, nevedel som si vybrať. Ísť na zdravotnícku školu mi vtedy ani len nenapadlo, keďže som v tom období inklinoval skôr k umeleckej sfére. Bavili ma multimediálne veci –fotiť, upravovať fotky, zabávať sa s kamerou a skúšať niečo natáčať. A tak som sa rozhodol, že pôjdem na prijímacie skúšky na strednú priemyslovú školu, odbor elektrotechnika. Pýtate sa, čo má spoločné elektrotechnika s umeleckým cítením? Máte pravdu – nič.

Pre mňa boli rozhodujúce dva faktory: Prvý bol ten, že na túto školu už chodil môj kamarát, ktorý bol o rok starší. Druhý faktor bol, že na konci, čiže v maturitnom ročníku, sme sa užšie profilovali a práve tam bol priestor pre umelecký smer – odbor multimédiá. Paradox je, že to, čo ma skutočne bavilo, bolo až úplne na konci. Ak som sa chcel k tomu dostať, musel som sa „prehrýzť“ elektrotechnikou.

Podarilo sa mi to a naozaj som šiel multimediálnym smerom a robil som všetko pre to, aby som ako maturitnú prácu nemusel vymýšľať a spájkovať nejaký zosilovač, ale aby som svoje pôsobenie na škole ukončil inak, a to konkrétne tvorbou maturitného filmu. Úspešne som to zvládol a nastala ďalšia dilema: Kam na vysokú školu?

Hoci som bol na strednej škole priemerný žiak, vedel som, že mám na to, aby som vyštudoval vysokú školu. Keďže som končil strednú školu multimediálnou prácou, chcel som v tom pokračovať. Prihlásil som sa na Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Vedel som, že to bude ťažké (brali šesť ľudí z päťdesiatich), a asi som aj mal veľké oči. Možno som čakal na zázrak. Fakt neviem. Skončilo sa to neúspechom. Teda, vtedy som to tak bral, ale postupom času som pochopil, že Boh mal so mnou iný zámer.

 

 

KOSTI, SVALY, SÚSTAVY

Nechcel som ostať bez vysokej školy, no ani som ju nechcel mať iba kvôli titulu. Jednoducho som chcel byť prospešný pre spoločnosť. Prihlásil som sa teda na ošetrovateľstvo do Nitry, hoci som nikdy v živote ani len nesníval, že by som robil niekde v zdravotníctve. Bol to obrovský skok z odboru do odboru. Keď sa ma ľudia pýtajú, prečo som sa rozhodol ísť študovať za zdravotnú sestru, každému odpovedám rovnako: „Bola to Božia vôľa.“

Toto bol ten Boží zámer. Bolo to síce nesmierne ťažké – učiť sa všetky tie veci o ľudskom tele: anatómiu, fyziológiu človeka. Kosti, svaly, sústavy, ako čo funguje, a to všetko ešte aj po latinsky. A hoci to bolo naozaj náročné, treba mať na pamäti jednu úžasnú vec: Boh nám nikdy nedá viac, ako vieme zvládnuť. Aj keď sa niekedy zdá niečo nemožné, nepredstaviteľné, Boh vie, že to zvládneme. Bohu nič nie je nemožné. Ja osobne svoje štúdium beriem ako zázrak vo svojom živote.

Vďaka Bohu som vyštudoval prvý stupeň vysokej školy. Hneď po škole som sa zamestnal v Univerzitnej nemocnici v Bratislave na Ortopedicko-traumatologickej klinike. Aj toto bolo úžasné Božie vedenie. Pýtate sa v čom? Je nespočetné množstvo mladých ľudí, ktorí skončia školy, no nevedia sa zamestnať v odbore. Niekedy sa nevedia zamestnať ani mimo odboru a trvá im to dlhý čas. Náš Boh je úžasný a som naozaj rád, že ho mám vo svojom živote a že ma vedie.

Popri práci som hneď pokračoval v externom štúdiu druhého stupňa vysokej školy a následne som ďalší rok študoval chirurgickú špecializáciu pre sestry. Je to jednoducho zázrak, koľko som – vďaka Bohu – mohol vyštudovať, a ďakujem Pánovi, že ma zaviedol do tejto práce. Už šesť rokov ma moja práca napĺňa a ani jeden deň som si nepovedal, že ľutujem, že som sa sem dostal. V tom celom je vidieť Božie vedenie a že som na tomto mieste správne, aby som mohol pomáhať ľudom a svedčiť o Bohu aj na miestach, kde som jeden z mála, ktorý verí v Boha.

Na oddelenie chodí kňaz, ktorý spovedá pacientov, a priznám sa, počas služby veľmi rád využívam jeho prítomnosť aj ja. Pri každej spovedi mi hovorí, aby som aspoň časť svojej služby obetoval Bohu. Aby som jednoducho slúžil chorým tak, ako by som slúžil samému Ježišovi. Priznám sa, je to veľmi ťažké. Preto budem rád, ak si občas na mňa spomeniete a, ako sa hovorí, „hodíte“ jeden Otče náš za mňa, respektíve za to, aby som vedel službu obetovať, aby som sa vedel o chorých starať tak, ako by som sa staral o samotného Ježiša.

 

 

CHCEM ĽUDÍ POVZBUDZOVAŤ

Práca s ľuďmi je ťažká, preto je dobré mať nejaký koníček, aby sa človek vyventiloval a hneď nevyhorel. Ja som skĺbil zdravotnícku sféru s multimédiami a začal som tvoriť videá pod menom Gany, prevažne so zdravotníckou tematikou. Chcel som natáčať život sestry, to sa však nestretlo s pochopením vo vedení, a tak natáčam z domu. Uvedomujem si, že každá operácia, na ktorú človek čaká, skrýva v sebe strach a takisto veľa otázok.

Ľudia dlho váhajú, či majú ísť na operáciu, alebo nie. Ja som sa teda zameral na akési laické vysvetlenie rôznych operácií, aby ľudia vedeli, do čoho idú, ako to bude prebiehať, koľko budú v nemocnici, či a aká bude rehabilitácia. Samozrejme, ja všetko vysvetľujem laicky a nezastupujem lekára. Vždy, keď má človek nejaký problém, je najlepšie ísť za lekárom a konzultovať to s ním. Žiadny Google, ani YouTube, ani iné takéto médium pravdepodobne nepomôže vyriešiť problém.

Som rád, že Boh ma stvoril takého, aký som, že mám charakter, aký mám. Nie každý by sa vedel starať o chorých, umierajúcich ľudí či postaviť sa pred kameru. Ďakujem Bohu za toľko možností vo svojom živote, a že ma stále vedie. Ďakujem za to, že ma požehnal aj vo sviatosti manželstva ženou, ktorá mi je veľkou oporou a cez ktorú ma učí byť lepším. Ďakujem Bohu, že nám požehnal dcéru, ktorá ma učí trpezlivosti a láskavosti. Toto všetko je veľkým Božím darom.

A čo dodať na záver? Toto svedectvo je len zlomkom z toho, ako Boh pôsobí v mojom živote. Pamätajme na to, že nech máme akýkoľvek deň, či zažijeme v živote rôzne pády alebo ťažké chvíle, Boh je nad týmto všetkým. Treba sa mu odovzdať a veriť mu, aj keď sa to zdá niekedy veľmi ťažké. S Bohom nič nie je nemožné. Bohu nič nie je nemožné.

 

3 kroky, ktoré mi pomáhajú na ceste viery:

• Modlitba – s manželkou, dcérou, osobná modlitba.
• Pravidelná spoveď a prijímanie Eucharistie.
• Evanjelizácia v komunite neveriacich ľudí.