Škola milosrdenstva

Milujem šoférovanie. Sadnúť za volant pre mňa už dvanásť rokov znamená oddych. A priestor na modlitbu. Takú, čo nedokážu vyrušiť ani deti v aute, ani ich táranie či hundranie.

Jazdím cestami z dediny do mesta a späť, krížom po Slovensku a rovnako aj po cestách svojej duše k Bohu.

Nie som dokonalý šofér, no napriek tomu ma šoférovanie spájalo a spája s Bohom a prináša mi pokoj.

Iba jedna vec ma dlho dokázala dostať do vývrtky: arogantná jazda iných vodičov. Bláznivé a riskantné predbiehanie, kašľanie na značky a pravidlá, jazda v obci ďaleko presahujúca predpísanú päťdesiatku. A pritom zúrivé vytrubovanie, čo sa tak vlečiem.

 

 

Hnevalo ma to. No ironické poznámky typu: „Má iný tachometer ako my, chudáci,“ či: „Nechodil na matematiku,“ mi brali pokoj v duši a neučili ani moje deti láskavosti – aj keď boli v pravde.

Až som na to prišla.

Milovať hriešnika za volantom, no odsúdiť hriech.

Stačilo mi pár mojich vlastných, aj keď nechcených šoférskych faux-pas, aby som porozumela tomu, čo odo mňa Boh žiada. Pretože viem, aké to je, keď mi bolo odpustené, a aké vtedy, keď na mňa niekto kričí.

Naučila som sa žehnať im: všetkým drzým, sebavedomým, vystresovaným, načasovaným, zlyhávajúcim, skratujúcim za volantom. Nikdy presne neviem, prečo sa práve takto prejavia na ceste. Ale viem, že potrebujú uzdravenie.

 

 

A tak sú moje cesty opäť pokojné a moje modlitby aj konkrétne a zmysluplné. Lebo na cestách sa príliš prejavuje ľudská krehkosť a pýcha.

Zabíjam tri muchy jednou ranou: Nestrácam pokoj z ponorenia sa do času s Bohom. Som skryto účastná zmeny srdca tých, čo jazdia kadejako. A učím tých, čo so mnou jazdia, že pomenovanie pravdy nemá vyvolať hnev, iróniu či pomstu.

Škola milosrdenstva za volantom je skvelá.

Odporúčam.