Záchranár Viliam Dobiáš: Stratili sme schopnosť riešiť krízové situácie. Zabudli sme na Boha a nespovedáme sa
Viac ako 40 rokov slúži na záchranke a v rámci výjazdov ich cesty smerujú aj k tým, ktorí si siahnu na život – niektorí aj opakovane. Čo ich k tomu vedie a ako zachytiť volanie o pomoc blízkeho? Máme sa dnes ako spoločnosť horšie alebo toho znesieme menej? Rozprávame sa s lekárom a záchranárom Viliamom Dobiášom (74). Autor rozhovoru sa s respondentom dlhodobo pozná, preto je v rozhovore napriek odbornosti témy použité tykanie.
Ako záchranár prichádzaš k okamihom, v ktorých sa život končí, ale aj začína. Aké sú to chvíle?
Rozhodne je radostnejší pocit asistencie pri príchode na svet. Pôrody v podmienkach mimo nemocnice sú niekde zriedkavé, v iných oblastiach Slovenska sa objavujú častejšie. Vždy je to extrémne radostná emócia – aj pre skúsených záchranárov. Sú to výjazdy, na ktoré spomínam dlhšie ako na iné, vrátane detailov o mamičke či novorodencovi. Aj teraz, keď o tom hovorím, sa mimovoľne usmievam (úsmev).
Čo odchody?
Sú oveľa častejšie ako pôrody a sú vždy plné piety. Inak postupujem, keď je ešte človek na prahu smrti, inak, keď už sú prítomní len pozostalí. Venujem sa pacientovi, ktorý už často nemá silu na odpovede, sledujem mimiku ako reakciu na otázky o ťažkostiach, bolestiach či sťaženom dýchaní. Informujem ho o liekoch pripravených na zmiernenie najdôležitejších problémov a o čase potrebnom na nástup účinku.
Zaujímavé býva to, že liek nemôže mať efekt po pár minútach, ale prísľub úľavy je taký silný psychologický moment, že pacient často ešte pred dopichnutím injekcie hlási, že mu je lepšie.
KAŽDÉ ÚMRTIE JE TRAGICKÉ
Úmrtia bývajú očakávané, ale aj rýchle a tragické – napríklad pri autonehodách. Čo sa vtedy deje v duši záchranára?
Pri nehodách je najčastejšou príčinou ľudská hlúposť a podcenenie schopností. Aj keď nie vždy je evidentné, kto je vinník a kto obeť, na začiatku je najťažším bremenom pre záchranárov postupovať podľa medicínskych priorít a nebyť sudcom.
Každé úmrtie je tragické. Pre najbližších aj pre záchranárov. Smrť je pre okolie nezvyklý stres, ktorý hormonálne okamžite mení myslenie a reakcie. Laici nie sú vystavení neúmernému stresu často, záchranári áno. Príbuzní sa snažia kontrolovať svoj žiaľ, záchranári musia kontrolovať prejavy svojej získanej odolnosti voči utrpeniu a stratám, aby nepôsobili arogantne a necitlivo.
Čo to znamená?
Síce musím byť mierne nad vecou, ale nie príliš okato. Príbuzní to majú ťažké, ale aj záchranári sú pod psychickým tlakom. Rozdiel v reakcii na stres medzi nepripraveným príbuzným a odolnejším záchranárom môže byť zdroj konfliktu.
Medzi najbolestivejšie situácie musí patriť to, keď smerujete k ľuďom, ktorí sa rozhodnú ukončiť svoj život. Aká je vtedy nálada v záchranke?
Nahlásenie udalosti svedkom situácie býva nepresné, skreslené a operátor tiesňovej linky nemá šancu na korekciu. Preto často ideme len k „poruche vedomia“. Niekedy je to nadspotreba alkoholu, inokedy mŕtvy niekoľko hodín. Cestou na adresu teoreticky rozoberáme možné alternatívy na základe nepresného hlásenia. Nálada je pracovná. Iná nálada panuje pri návrate.
Čím je iná?
Skladáme si v posádke mozaiku z miesta. Čo sa stalo, čo sme sa dozvedeli od príbuzných, susedov, priateľov, iných prítomných, okolia, ako vyzeralo miesto, človek po dokonanej samovražde, fotografie v rámčekoch, oblečenie. Jeden nestihne zachytiť všetko, preto tvoríme skladačku osudu, života a posledných chvíľ zomrelého cestou na základňu. Rozprávame sa navzájom, ale každý v duchu analyzuje styčné body vlastného života. Na mieste sme profesionáli, ktorí presne vedia, čo robiť, cestou naspäť sme zmoknuté kury snažiace sa nájsť niečo, čo by mohlo pomôcť, keby sme vedeli vrátiť čas.
500 SAMOVRÁŽD A 700 POKUSOV ROČNE
Ako často vyrážate k ľuďom, ktorí siahnu na svoj život?
Na Slovensku za uplynulý rok bolo 500 dokonaných samovrážd a 700 pokusov. Je to o niečo menej ako rok predtým, ale bolestne pribudli adolescenti vo veku 15-19 rokov.
Zásahy sú rýchle a môžu trvať krátko. Máte vôbec čas zachytiť aj súvislosti a atmosféru okolo?
Vnímame nielen človeka, ale aj prostredie. Niekedy je to nadštandardne zariadený dom a obzvlášť dusivo pôsobí nadbytok peňazí, ktoré nepriniesli radosť zo života. Inokedy je to doslova brloh, kopa smetí a špiny prikrytá deravou strechou a rovnako ako zmárnený život pôsobí depresívne prostredie, kde by si túlavý pes neustlal. Chodím do viditeľne chudobných domácností, kde je čisto a pozitívna atmosféra. Sú aj pekne vybavené, ale cítiť tam dusné napätie.
V týchto tragédiách – zdá sa mi – pribúdajú až príliš bolestivé precedensy – kedy sa rozhodne ukončiť život už vekom starý otec so synom či mamička s dieťaťom v náručí. Čím to je?
Kedysi žili tri-štyri generácie vedľa seba v jednom dvore alebo cez ulicu. Nedalo sa vyhnúť kontaktom navzájom medzi pradeťmi a prarodičmi. Každý hneď spoznal, kto nie je vo svojej koži, nikto nebol sám, ani keď chcel. Dnes žijú nielen starí ľudia osamote, ale aj mladí slobodní či samoživiteľky. V práci je to asexuálne, doma chýba pohladenie po vlasoch, dotyky rúk a tiel. Žijeme chladne a neosobne. Všimli ste si napríklad, ako si ešte stále po pandémii nepodávame ruky alebo podávame len výberové ruky počas omše na znak pokoja? Alkohol, sedatíva a displeje nenahradia ľudské teplo.
KEDYSI ĽUDIA VEĽA ČÍTALI
Medzi štatistikami o samovraždách sa objavujú čoraz viac deti – každý siedmy prípad je dieťa. Prečo?
Mám teóriu, ktorá je možno odtrhnutá od reality: Kedysi ľudia veľa čítali. Deti rozprávky, dospelí romány. Od gréckych bájok, cez anglický realizmus, rozšafnosť života po francúzskej revolúcii, americkú literatúru 20. storočia, nemecké romány o svetových vojnách. Boli tam vzťahy, situácie, konflikty, láska, nenávisť, ale aj riešenia. Niektoré dobré, iné zlé, ale slúžilo to ako príklad, aký je život a ako sa dá prežiť s úspechom alebo skončiť ako troska. Keď situácia podobná niektorej románovej nastala v živote jedinca, mal návod na postup.
Dnes sa čítajú len SMS, statusy na sieťach, komiksy, niekedy ani to nie. Polovica manželstiev je rozvedených, deti nemajú vzory ani doma. Nevedia ako žiť. Zomrieť je pre mnohých ako počítačová hra. Zabijú ma, vstanem a bojujem ďalej. Aj cez cestu chodia deti a mladí, ako keby chceli, aby ich zrazilo auto. Slúchadlá, kapucňa, meravý pohľad.
Ktorý príbeh samovraha v tebe za tie roky praxe rezonuje najsilnejšie?
Každý samovrah mi na chvíľu vybije poistky. Je to reset. Nespomínam často na predchádzajúcich. Poľovník, ktorý sa išiel obesiť kúsok od dediny, ale na opustené, nenavštevované miesto. Rodine začal chýbať až na tretí deň. Mládenec sa pár týždňov po svadbe dozvedel, že mu je manželka neverná s bývalým. Odišiel na bicykli do lesov a zaškrtil sa drôtom. Našli ho turisti. Často ošetrujem aj živých s tragickým osudom. Keby som nevytesňoval, tak som alkoholik alebo na drogách. Každodenne sa stretávam s biedou životnou, zdravotnou, vzťahovou, ekonomickou, motivačnou, ale aj mentálnou.
Existujú aj takéto príbehy so šťastným koncom?
Toto nie je otázka pre mňa. Ja sa stretávam len s tými, ktorí po prvom neúspešnom pokuse ukazujú svoje zúfalstvo opakovane. Prázdny pohľad, množstvo jaziev po tele. Ak som pri takom zúfalcovi nebol opakovane ja, tak poznám jeho osud z rozprávania kolegov či kolegýň.
Jazdíte teda aj k tým, ktorí si život chcú vziať opakovane?
V každom kúte Slovenska sú aj záchrankoví „štamgasti“. Riešime ich telesné problémy, ale psychiku zmeniť nevieme. Pozeráme na nich mimo času ošetrovania s miernym dešpektom, oni na nás s vďačnosťou. Na ulici mávajú, pri stretnutí sa k nám majú ako starí a blízki priatelia. Väčšina pokusov a ublíženie si je následkom alkoholu a drog. Menej kvôli reálnej depresii alebo inej duševnej poruche. Na záchranárov pôsobí depresia z beznádeje, že týmto ľuďom nevieme pomôcť.
SIGNÁLOV BOLO VIAC NEŽ DOSŤ
Pri samovraždách sa hovorí, že ženy sú tie, ktoré chcú vyslať volanie o pomoc a častejšie prežijú – je to pre nich najmä výkrik bolestí. Vnímaš to tak?
Mužov samovrahov je 80 percent, takže áno, ženy majú nejaký ochranný faktor. Majú starostlivosť v krvi, nejaké jej zvyšky nájdeme aj u krkavčích matiek. Po odchode z tohto sveta by chýbali a majú to v podvedomí. Keď sú skutočne zúfalé, tak skúšajú takzvané mäkké spôsoby, napríklad lieky. Odborníci hovoria, že je to volanie o pomoc, žiadosť bez slov o podporu. Žiaľ, väčšinou im ju prejavia len zdravotníci, nie rodina, priatelia, ak vôbec takí existujú. V nemocnici im bolo dobre, cítia starostlivosť. Po prepustení pokračuje začarovaný kruh.
Stretávate sa s tým, že príbuzní ani len netušia, čo sa deje v duši ich blízkeho?
Dokonaná samovražda je pre blízke okolie blesk z jasnej oblohy. Keď cielenými otázkami začnem zisťovať situáciu potrebnú k posmrtnej diagnóze, naraz si uvedomia, že signálov bolo viac než dosť, len nevedeli, že sa to takto skončí.
Problém je, že uvažujúci o ukončení majú psychické ochorenie (nielen depresia, schizofrénia, ale aj závislosti) a typická je nekritickosť k stavu. Ak by aj príbuzní chceli dostať adepta do ambulancie psychiatra, on to nepotrebuje, lebo „blázni“ sú všetci ostatní, on je v poriadku. Psychiatra musí navštíviť ten zdravý, zreferovať príznaky a dohodnúť postup.
Biedou zdravotníctva je, že termín o pol roka môže byť už po pohrebe. Rizikom samovraždy je strata vzťahu: úmrtie, rozvod, rozchod, strata práce či finančného zaopatrenia. Príznakmi sú zmena životného štýlu, strata hygienických návykov, nezáujem o aktivity z minulosti, vyhýbanie sa obvyklej spoločnosti, nespavosť, nechutenstvo, rizikové správanie, zmena zvykov pri konzumácii alkoholu a drog (viac, častejšie), tesne pred realizáciou aj reči o konci, prípadne až hlasné uvažovanie o spôsobe samovraždy.
NEVIEME RIEŠIŤ KRÍZOVÉ SITUÁCIE
Čo robiť vtedy, keď sa niekto vyhráža samovraždou a myšlienkami na koniec?
Pri dlhšie trvajúcich situáciách kontaktovať ošetrujúceho psychiatra. Pacient väčšinou neužíva lieky, málokedy je to prirodzené zhoršenie. Psychiater na základe opisu správania vystaví nález s odporučením nedobrovoľnej hospitalizácie. Záchranka má objektívny dôkaz na prípadné fyzické obmedzenie a transport.
V akútnej situácii volať tiesňovú linku. Problém je, že pri príchode záchranárov – a prípadne aj polície – sa chorý dokáže správať najnormálnejšie zo všetkých prítomných a keď nevidím a nezistím ohrozenie života a zdravia, nemôžem nikoho násilne zobrať na psychiatriu. Často býva problémom alkoholizmus. Rodina to roky toleruje a keď im dôjde trpezlivosť, tak zavolajú záchranku a povedia „zoberte ho na liečenie“. Toto nefunguje. Liečenie závislosti musí byť buď dobrovoľné, alebo nariadené súdom. Súd rozhodne na základe opakovaných násilných činov. Pokiaľ však manželka neudá manžela polícii za bitky a násilie, lebo sú predsa rodina, tak nariadené liečenie neprichádza do úvahy. Alkoholik málokedy prestane dobrovoľne.
Záchranári vstupujú do našich domácností neohlásene, nedá sa na ich návštevu pripraviť – sú akousi sondou do našich domácností. Máme sa dnes horšie ako kedysi? Alebo toho zvládneme menej?
Ľudia stratili schopnosť riešiť krízové situácie. Zjednodušene sa dá povedať, že zabudli na Boha a stratili cestu k sviatosti zmierenia. Problémy zavreté vo vnútri človeka kvasia a vybuchnú. Tým výbuchom môže byť agresia slovná a fyzická – pozrime sa na mnohých politikov. Alebo infarkt, porážka, skrat šoféra a dopravná nehoda. Psychológovia a psychiatri nestíhajú „spovedať“, nechať ľudí vyhovoriť sa, čo je základom uvoľnenia. Záchranárske zložky v zahraničí robia po tragických udalostiach debriefing, v kolektíve rozoberú situáciu, riešenia a vyrozprávajú sa zo zážitkov.
Čo ešte vnímaš?
Druhou zložkou nepripravenosti je náš život v pohodlí a luxuse. Nezamestnaný alebo chorý dôchodca na minimálnom dôchodku sa nemusí báť, že ostane bez strechy po nálete rakety, nestane sa rukojemníkom teroristov, má prístup k pitnej vode, zavolá na 155 a príde záchranka, nezabijú ho, lebo verí v iné náboženstvo, neumrie na infekčnú chorobu, nemusí utekať niekoľkokrát denne do krytu… Nedoceňujeme to.
SNAŽÍM SA BYŤ UŽITOČNÝ
Si lekár, ktorý má predovšetkým liečiť telo. Ak by si mal predpísať lieky pre pokojné srdce a dušu, čo by v tvojom predpise bolo?
Schematicky trávime tretinu dňa v práci, tretinu spánkom a tretinu v rámci domova a rodiny oddychom, aktivitami, prípadne druhou prácou. Nie som spokojný s prácou, som v strese. Nie som spokojný doma, lebo… deti, žena, svokra, sused, znova som v strese. Keď som dve tretiny dňa v strese, určite sa dobre nevyspím. Je to stres 24 hodín denne. To sa dá zvládnuť v telesnom a duševnom zdraví najviac mesiac, nie roky a desaťročia.
Riešením je prehrýzť sa k opaku. Donútiť sa mať rád to, čo robím, pretože som určite na niečo užitočný. Milovať svojich blížnych, po dobrovoľnej úvahe aj preto, že to máme príkazom od nášho Boha, v ktorého veríme. Spať ideálne 8 hodín, lebo v spánku si oddýchne náš mozog, svaly, žalúdok a srdce, aby ma mohli na druhý deň udržiavať pri živote. Pracovať s láskou, milovať blížnych a vyhýbať sa 7 hlavným hriechom. Dvetisíc rokov to vieme a máme prikázané, ale dobré vysvedčenie dostanú tí, ktorí sa v zdraví dožili 75 rokov a viac.
Ak sa to dá povedať: Akú hodnotu má pre teba ľudský život?
Národohospodársky je hodnota jedného roka ľudského života orientačne asi 40 000 eur. To znamená, že 40-ročný človek má pre spoločnosť hodnotu jeden milión eur. Liek za pol milióna, ak pomôže, nie je drahý.
Pre partnera má ľudský život hodnotu potoka sĺz a niekoľko rokov neprespatých nocí. Aká je to hodnota? Smutná, ale len abstraktná. Možno som mierne surový, ale zničené auto pre chudobnú rodinu je nenahraditeľné. Rovnako je nenahraditeľný človek. Rovnaké slová, ale neporovnateľný rozdiel.
Ak potrebujeme porovnávať ľudský život s liekmi, lekárskymi prístrojmi, tak nám peňažné vyjadrenie pomôže. Ak je to v inej oblasti života, tak je to už filozofia a teológia a život je najvyššia hodnota.
Čo pomáha tebe, keď ti je ťažko?
Snažím sa byť užitočný rodine, pacientom, študentom a z pozitívnej spätnej väzby mám dobrý pocit. Pri aktívnom živote nemám čas myslieť na to, že moje nohy a pamäť boli pred rokmi lepšie. V každej službe vidím tých, ktorí si nevedia a nechcú pomôcť, zacyklení v zdravotných a sociálnych problémoch, ktoré si sami spôsobili. Keby som povedal, že sa popri nich nemám dobre, bolo by to brutálne rúhanie.
Foto: Slovo+/Tomáš Baršváry
ZÁCHRANÁR
Knižný rozhovor so záchranárom Viliamom Dobiášom
V titule Záchranár Viliam Dobiáš vedie Martin Ližičiar knižný rozhovor o životnej ceste Viliama Dobiáša. Prináša tiež témy o prvej pomoci, o ľudskom tele i zdravom životnom štýle.
Záchranár, ktorý viac ako 40 rokov slúži na záchranke.
Knižný rozhovor hovorí o životnej ceste Viliama Dobiáša, prináša tiež rozhovor o prvej pomoci, ľudskom tele i zdravom životnom štýle. Nevyhýba sa téme smrti a zomieraniu a nové vydanie prináša aj pohľad na posledné 4 roky lekára Viliama Dobiáša, ktorého poznáte (aj) z relácie 112.
VÝNIMOČNÁ ZĽAVA: Pre čitateľov Slovo+ ponúkame v novembri zľavu 20 percent na knihu Záchranár, ak pri objednávke v našom eshope www.nakupujemplus.sk uvediete kód „ZACHRANAR“.