Zachovaj si vnútorné ticho
Ako žiť ticho uprostred hluku sveta? Dá sa to vôbec? Žijeme v ruchu a rušne. V dobe, ktorá akoby bola posadnutá náhlením, pohybom a ustavičnou zmenou. Ocitáme sa pod tlakom narastajúcich nárokov a očakávaní. Obklopuje nás nepretržitý šum. A neušiel si pred tým ani ty, ktorý sa usiluješ nasledovať Krista. Je také ťažké zachovať si pokoj! Ticho sa pomaly vytráca z našich dní. Ako ho objaviť? Ako sa do neho ponoriť? Ako si ho zachovať?
Predpokladom každého stíšenia sa je naše rozhodnutie: Chcem spočinúť v tichu! Ticho je v súčasných pomeroch podpultovým tovarom, zriedkakedy sa nám ponúkne samo, je potrebné oň stáť a vybojovať si ho. Objavíme ho, len ak ho budeme hľadať a budeme ochotní sa mu vystaviť. Nemožno sa vyhovárať na vonkajšie okolnosti, ticho je v skutočnosti niečím, čo máme vo svojich rukách.
Vedieť sa odpojiť
Nie je možné zakúsiť ticho, ak sme ustavične k niečomu pripútaní. Možno doň vstúpiť, len ak sme ochotní opustiť to, čo nami práve hýbe, čo nás zamestnáva. Jednoducho načiahnuť ruku a vypnúť televíziu, počítač, rádio, mobil, prerušiť prácu, na chvíľu odstúpiť od svojich povinností, plánov, kalendárov, všetkého, čo potrebujeme stihnúť, dokonca i od tých, ktorým slúžime, na ktorých nám záleží alebo niečo od nás očakávajú. Nájsť si pre seba ústranie, vhodné miesto vo svojom dome, v chráme, v prírode, miesto nasiaknuté pokojom, kde sa ľahšie dokážeme odstrihnúť od všakovakých šumov.
Určiť si priority
Ak chceme dať tichu priestor uprostred toho, čím žijeme, nevyhnutne si potrebujeme prehodnotiť a usporiadať, čo je pre náš život podstatné a čo menej dôležité. O našu pozornosť sa totiž nepretržite bojuje. Ak ju neinvestujeme správne, ľahko prídeme o pokoj a kontakt so svojím srdcom. Dnes už by sme asi ťažko hľadali človeka, ktorý by nebol zavalený ak aj nie prácou a povinnosťami, tak celkom určite neskutočným množstvom všakovakých ponúk, ktorým je neraz ťažké odolať. Sme upachtení, chceme toho naozaj veľa stihnúť, fungujeme na plné obrátky, nevieme, čoho sa chopiť skôr a nechceme dopustiť, aby nám niečo uniklo. Lenže skutočne je všetko také neodkladné? Potrebujeme sa naučiť rozlišovať a hlavne vyberať si. Aby sme vykonali zmysluplný pohyb, potrebujeme sa pred ním zastaviť, nadýchnuť sa, inak sa naše náhlivé gestá menia na smutnú grotesku, naša upachtenosť na maratón bez cieľa. Ticho vyžaduje naše zriekanie, no na revanš nám daruje múdrosť.
Zachovávať rytmus
Aby nás ticho mohlo vnútorne vyživovať, potrebujeme ho zakusovať ako dýchanie, vystavovať sa mu pravidelne. Nemožno sa predsa nadýchnuť len raz za čas, pretože by nám veľmi rýchlo došiel dych, rovnako si nemožno vystačiť len s príležitostným tichom. Je osožné vyhradiť si naň pravidelný čas. Pravidelnosť vedie k schopnosti hlbšieho stíšenia sa. Učí nás, ako sa postupne od vonkajšieho ticha prepracovať k tichu vnútornému, k stíšeniu všetkých našich nepokojov, obáv, starostí, myšlienok. Cibrí našu vnímavosť a pripravuje nás na stretnutie sa s tichom Boha.
Počúvať
Skutočné a plodné ticho znamená omnoho viac ako pasívne mlčanie. Nejde len o to všetko v sebe a okolo seba vypnúť. To by bolo príliš málo! Potrebujeme i nastaviť ucho. Vyprázdniť svoje vnútro, aby sme boli pripravení prijímať. Potrebujeme v prvom rade zachytiť ticho samo a v ňom rozpoznávať hlasy, ktoré sa nám prihovárajú hlboko v duši. Započuť jemné záchvevy a nenápadné akordy srdca, ktoré svet veľmi ľahko prehluší banálnymi ruchmi vzbudzujúcimi dôležitosť. Načúvaním rastie porozumenie. V tichu sa nám odkrývajú mnohé tajomstvá a súvislosti, malo by preto v nás nadobúdať podobu bdelého očakávania.
Vytvárať priestor
Ticho potrebujeme vnášať i do našich vzťahov. Nie však v zmysle chladnej ľahostajnosti, ktorá zraňuje, ale v duchu lásky, ktorá je otvorená prijímať. Aby mohla medzi nami rásť, je nevyhnutné naučiť sa stíchnuť, vedieť ustúpiť zo svojej pozície a vytvoriť tak priestor inému. Nielen nechať sa počuť, točiť sa vždy okolo seba, presadzovať sa, riešiť svoje problémy a zaoberať sa len svojou radosťou, ale byť tu naplno pre iného. Ticho môže byť naším darom inému človekovi. Môžme ho tak pozvať do stredu nášho srdca, svojho záujmu a vrelej pozornosti. Podať mu ruku, obrátiť svoj zrak od seba k nemu, vnímať jeho potreby, podeliť sa o svoj čas. Zrieknuť sa seba v prospech neho.
Nerobiť okolo seba rozruch
Nerozdúchavajme vášne, šírme pokoj! Neprikladajme polienko do ohňa svárov. Buďme tými, ktorí budujú mosty. Božia milosť nás vedie k tomu, aby sme sa stali tichom uprostred bojov, súperenia, rozdelenia, ohovárania a hnevu. Prinášajme radosť a zmierenie. Odpúšťajme veľkodušne tak, ako Boh ustavične odpúšťa nám. Znášajme v tichosti a odovzdaní svoj kríž. Nestrhávajme pozornosť na seba, ale ukazujme na Krista. Buďme ochotní sa skloniť, konať i nepatrné skutky, v skrytosti prinášať obetu, neočakávajme aplauz za svoju námahu. S oddanosťou prežívajme všednosť a vložme celé svoje srdce do vykonávania každodenných povinností.
Učiť sa od toho, kto je tichý a pokorný srdcom
Ticho je dar. Nie je možné naplniť ním svoj život z vlastných síl. Naša ľudská krehkosť je plná nepokoja, lámeme sa pod ťarchou slabosti, rozruší nás i drobné nepohodlie, nevieme sa sústrediť na to, čo je podstatné, búrime sa, keď život nejde podľa našich predstáv, prehliadame Božie dotyky, sme hluchí na jeho slovo, pre vlastnú tmu nedokážeme nahmatať jeho podanú ruku, nevidíme jasne jeho tvár, nevnímame jeho slávu vo svojich životoch, sme ovládaní hlukom hriechu, zmietame sa v jeho kŕčovitom zovretí. Potrebujeme sa obrátiť k tomu, kto má moc zvíťaziť. Je to ten, kto pre nás zostúpil do ticha betlehemských jasieľ i do ticha hrobu. A zostupuje stále. Do kalicha na oltári vlieva svoju krv, stáva sa pre nás chlebom. Potrebujeme ustavične pristupovať k jeho stolu, žiť z jeho ticha, z jeho obety, z jeho mlčania na kríži, z jeho poslušnosti až do krajnosti, z jeho odpustenia a prijatia. Len on vie utíšiť búrku. On je to ticho, ktoré potrebujeme nájsť, prijať a celkom sa ním naplniť. Ticho, ktoré je dokonalým vyslovením lásky.