Za múrmi kláštora redemptoristiek: Chytľavý smiech, stálosť a tiramisu

Klasickú čiernu farbu habitu nečakajte. Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa, alebo rehoľa sestier redemptoristiek, má svojho vlastného návrhára habitov. Kto ním bol, ako vznikla táto rehoľa a kúsok zo života v tzv. otvorenej klauzúre sme videli a zažili za múrmi kláštora redemptoristiek. Tentokrát sa s nami rozprávali viaceré sestry redemptoristky, s ktorými sme zažili živé spoločenstvo, príjemný čas a úsmevné chvíle.

Tento príbeh začína v malebnom meste Neapol. Odohráva sa opäť uprostred dejín, konkrétne v roku 1696. Práve vtedy sa 31. októbra narodila blahoslavená Mária Celesta Crostarosa. Navždy sa zapísala do dejín založením Ježišovho veľkého diela, ktoré je aj v súčasnosti požehnaním pre Cirkev. Najskôr vstúpila do kláštora karmelitánok a neskôr, v spolupráci so svätým Alfonzom de Liguori, založila Rehoľu Najsvätejšieho Vykupiteľa, teda rehoľu redemptoristiek. Stalo sa tak v roku 1731 na sviatok Zoslania Ducha Svätého. Odkaz blahoslavenej Márie Celesty nasledujú sestry redemptoristky už 293 rokov – o sedem rokov budú oslavovať 300. jubileum založenia.

V Kežmarku, pre miestnu komunitu veriacich a ľudí vôbec, sa na kopci nachádza kláštor redemptoristiek – jeden z dvoch na slovenskom území. Od prvého kláštora v Scale ho delí tisíc deväťstodesať kilometrov, no aj tu v Kežmarku je cítiť nezmazateľnú stopu, a to nie len po ich zakladateľke, ale aj po ich spiritualite. Veď aj sestry samotné vravia, že sa v Kežmarku majú „na jednotku“.

Zrazu sa predo mnou objaví šesť mníšok. Po výbornom obede a skvelom domácom tiramisu!, ktoré nám sestry pripravili, som obklopená usmievavými ženami, ktoré doslova žiaria radosťou. Trochu spozorniem a s bázňou sa predstavím. Po chvíli sa moje pomyselné ľady prelomia. Roztopí ich neha a veľká ľudskosť každej jednej sestry redemptoristky.
Uvedomím si, že je to veľká milosť a zároveň vzácnosť vidieť také milé a úprimne radostné tváre, v ešte krajších tmavočervených habitoch. Aj o nich bude reč.

Snúbenectvo, živá pamiatka a otvorená brána

Keď sa sestier opýtam moju, už skoro notorickú, otázku – ktorými tromi slovami by charakterizovali svoju rehoľu–, prezrádzajú mi, že o tom medzi sebou intenzívne diskutovali. Prvým slovom sa stáva snúbenectvo. Myslí sa pod tým aj to tradičné snúbenectvo s Kristom, ale špecifickosť redemptoristického snúbenectva približuje sestra Majka: „Pre nás je typické snúbenectvo s dušami, ktoré takto nazýva naša matka zakladateľka – Mária Celesta. Je to dar, ktorý Boh zveril redemptoristkám, keď matku Celestu povolal. Ježiš jej vtedy povedal, že chce, aby si v ňom zasnúbila všetky duše, ktoré už žijú a ktoré budú žiť v budúcnosti podľa toho, čo zásnuby znamenajú – najčistejšiu formu lásky a vzájomného odovzdania. Takže preto je to pre nás špeciálne. Sme zasnúbené s Ježišom, ale aj medzi sebou navzájom.“

Ďalšie slovo je živá pamiatka. Ježiš si sám vybral túto rehoľu, aby bola pre všetkých jeho milovaných živou pamiatkou toho, čo všetko vykonal tu na zemi. „Náš život má byť živou pamiatkou jeho života. Nejde iba o napodobňovanie navonok, ale aj o intímne spojenie s Ježišom v rozličných situáciách všedného života.“

Tretím slovom je otvorená brána – otvorená klauzúra, otvorené dvere. Toto slovo môžeme chápať aj doslovne, pretože sestry redemptoristky sú skutočne otvorené kontaktu s vonkajším svetom, sú tu pre ľudí, ktorí ich môžu navštevovať, nemajú mreže, čo je tiež ich výnimočnosťou. „Náš kláštor je otvorený pre všetkých, ktorí hľadajú podmienky k stíšeniu, rozhovoru s Bohom, ale aj pre tých, ktorí sa s nami chcú stretnúť a zúčastňovať sa na modlitbách,“ dopĺňa sestra Majka. Istá materiálna forma odlúčenia tu predsa len je; nás konkrétne delí stôl, ale aj napriek tomu cítim veľké prijatie a dobrú atmosféru z tohto miesta. Preto je veľmi priaznivé pre dušu človeka prísť a načerpať v priestoroch tohto kláštora.

Zamračená mníška je karikatúra

Oslovila ma myšlienka jednej sestry redemptoristky, ktorú som objavila pri čítaní si o nich. Dovolím si citovať jej obraz o mníške, ktorý môžu mať ľudia: „Predstava na smrť vážnej mníšky s otlakmi na kolenách a očami vyvrátenými k nebu, uväznenej za múrmi, je riadna karikatúra!“ Je tomu naozaj tak? Z vlastnej skúsenosti môžem deklarovať, že chodbami kláštora som počula smiech jednotlivých sestier a úsmevy vidím aj teraz. Nikto sa teda nemračí a neprevracia oči. Samotné sestry mi prezrádzajú, že prevracanie očí nemajú v láske: „Hneď by sme si to navzájom vytkli.“
Kolená som preskúmať osobne nemohla, ale samé sestry mi prezrádzajú, že otlaky nemávajú: „Nemáme, pretože ich máme mäkké. Zistili sme, že boľavé kolená nie sú dobré, pretože je potom drahé napraviť to,“ dopĺňa so smiechom sestra Hanka. Sestra Majka sa však priznáva, že ona osobne máva otlaky. „Nepovedala by som, že som na smrť vážna, aj keď viem byť vážna. Ale zamrežovaná, s očami vyvrátenými dohora, s hlavou na štvrť na tri, to nie. No otlaky na kolenách niekedy mávam.“

Pri búraní predsudkov si vyberám ďalší, že rehole sú vlastne katolíckym väzením. Pýtam sa sestier, či sa naozaj cítia byť väznené. Odpoveď dostávam od postulantky Patrície: „Ak by bol tento kláštor väzením, tak by sme tu nevydržali. Nedá sa tu byť z donútenia,“ po týchto slovách ju šepotom doplní ďalšia sestra: „Nedá sa tu byť ani za trest.“ Zasmejeme sa a Patrícia pokračuje: „Od väzenia nás odlišuje sloboda. Sme tu dobrovoľne a slobodne. Pán nás povolal a každá z nás mu slobodne odpovedala svojím „áno“. Sme tu pre neho a z lásky k nemu. Skôr je tu on pre nás väzňom vo svätostánku, kde na nás čaká a túži po nás.“

Keď ticho skutočne lieči

A čo ticho? Mlčať a modliť sa znie celkom prísne. Sestra Hanka nám odkrýva hĺbku mlčania: „Svojím spôsobom je mlčanie naša láska jednej voči druhej. Mlčanie oslobodzuje od samého seba a aj ono môže byť modlitbou. Mlčím, modlím sa, pretože verím, že ma Boh vypočuje. Keď pomlčíme pár hodín alebo pár dní, máme pocit, že mlčí aj Boh, a takto podliehame sebaklamu a egoizmu. Ale ak úprimne v tichu čakáme, tak Boh prehovorí. Veď celé Sväté písmo je dôkazom, že Boh hovorí. Boh nemlčí, ale načúva, pretože asi ešte v nás niečo nevyznelo. A to môže byť ťažkým časom, človek to musí vydržať. Vtedy môže vravieť naše vnútro, a my nemáme radi, keď naše vnútro prehovorí. Ja sama s tým mám občas problém.“

Ticho teda môže liečiť rany, ktoré prostredníctvom neho majú byť uzdravené, krik má vyznieť či plač sa má uvoľniť. V dnešnej dobe je ticho obzvlášť vzácne a niekedy ho treba hľadať, pretože sme pohlcovaní hlukom. Sestra Hanka vysvetľuje, čo jej však ticho dáva: „Dáva mi obrovský priestor. Priestor, kde vyznie, čo má vyznieť a priestor, kde prichádza pokoj. Pán Boh ma nenecháva samú uprostred mojich búrok, tým pádom mám silu modliť sa, aby zachraňoval aj celý svet.“ Po chvíli sestra Hanka ďalej dopĺňa, že kedysi nemala ticho až tak v láske: „Od mala som stále niečo rada počúvala, najradšej rozhlasové hry. Začiatky v reholi boli veľmi ťažké. Dokonca som napísala aj domov, aby mi priniesli rádio. Ale kým rodičia prišli s rádiom, ja som sa už naučila žiť s tichom,“ po týchto slovách sa opäť miestnosťou rozmohol smiech.

Stálosť miesta, ale otvorenosť pre druhých

Stálosť miesta a povolania je ďalším špecifikom povolania sestier redemptoristiek. Sestra Zuzana približuje život sestier. Predovšetkým opisuje stálosť – na jednom mieste sestry žijú, modlia sa, plnia si svoje povinnosti a na tomto mieste aj umierajú a sú pochované. „Náš život v klauzúre je predzvesťou, ako budeme žiť v nebi. Tu na zemi žijeme pod jednou strechou so živým Bohom, prítomným v Eucharistii, a v nebi s ním budeme naveky prebývať. Naša klauzúra nás síce delí od sveta, ale zároveň je otvorenou bránou pre všetkých, ktorí hľadajú Boha.“ Osobne považujem rozhodnutie každej jednej sestry za odvážne. Zostať celý život na jednom mieste. Byť stálou. Tu sa možno aj dokonalo napĺňa myšlienka Buď, kde si, aj keď to môže byť občas náročné. Ale ako už spomenula Patrícia, ak by to nebolo zo slobodnej vôle každej jednej z nich, neboli by tu.
So stálosťou súvisí aj pravidelný a stály program dňa. Ten nám opisuje novicka Veronika. Program je rozdelený na čas pre modlitbu, prácu, adoráciu, ale aj osobný čas. Každý deň tu je aj svätá omša. „Čo sa týka vstávania, je to na každej z nás, ale samozrejme tak, aby každá z nás stihla rannú modlitbu. Na začiatku som s tým mala problém, ale už som si zvykla. Ja vstávam o piatej, keďže mám službu v sakristii.“ Sestry sa zasmejú a jedna z nich podotkne: „To nie je spoločný budíček.“ Oficiálne majú sestry ranné modlitby o 6.30, cez víkendy o 7.20. Opustiť klauzúru môžu sestry v prípadoch, ak si potrebujú vybaviť nejaké veci v meste (lekári, úrady, nákupy…). Rodina a príbuzní môžu navštevovať sestry priamo v kláštore.

Ovocím modlitby je vyžarovanie

Aj sestry redemptoristky majú svoje apoštoláty, a to hneď tri: apoštolát modlitby, vyžarovania a pohostinnosti. Apoštolát modlitby je celkom jasný – zahŕňa ho osobná modlitba, ale sestry sa modlia aj za úmysly, ktoré im ľudia píšu nielen v kostole, vravia pri osobnom stretnutí, ale aj telefonicky. Špecifickým v tomto apoštoláte je bytie s Ježišom v tichej modlitbe, ako to vysvetľuje sestra Majka. Apoštolát vyžarovania je ovocím prvého apoštolátu. „Keď sme s Bohom, ovocím je vyžarovanie. Nie je to tak, že sa pýtame navzájom, či už dostatočne vyžarujeme, ale je to skôr to ovocie bytia s ním. Keď som s Ježišom, potom jeho láskavosť, milosrdenstvo nás premieňa.“ Apoštolát pohostinnosti je samotná otvorenosť sestier – ľudia teda za nimi môžu prichádzať, stretávať sa s nimi, ako už sestry spomínali. „Sme tu pre Pána a pre všetkých, ktorí sem prídu.“

Sestry majú aj pravidelné programy duchovných obnov – počas Adventu, Pôstnu obnovu, obnovu výlučne pre mladých a duchovné cvičenia pre dievčatá. K sestrám chodia skupiny aj jednotlivci.

Ježiš zjavil Matke Celeste reguly pre redemptoristky

Počas nášho stretnutia sa venujeme aj histórii vzniku rehole. Historické pozadie nasvedčuje, že rehoľa vznikla v búrlivom období, keď sa vo svete dialo množstvo vojen. Takisto Cirkev musela vo svojom vnútri čeliť výzvam viacerých prúdov, v ktorých získaval prevahu jansenizmus, známy tzv. citovým chladom a prísnou morálkou. So ženami sa veľmi v Cirkvi nepočítalo. S mystikmi (medzi nich patrila aj samotná Mária Celesta) sa zaobchádzalo so závažnými podozreniami. Jej život a samotný vznik rehole nám približuje sestra Mária. „Svätý Alfonz a blahoslavená Celesta sa narodili v ten istý rok, v tom istom meste, v Neapole, ale stretli sa spolu až v roku 1730. Svätý Alfonz mal zistiť pravosť mystických videní Márie Celesty. Tie sa potvrdili, medzi nimi aj zjavenie regúl pre redemptoristky, ktoré jej Ježiš zjavil. Na sviatok Zoslania Ducha Svätého boli tieto reguly prijaté a bol založený nový rehoľný inštitút. Nasledujúce roky boli poznačené nezhodami, keďže duchovný vodca Márie Celesty, biskup Tomáš Falcoia, čoraz viac zasahoval do vnútorného chodu rehoľného inštitútu a menil aj obsah regúl. Celesta však bránila svoju ľudskú dôstojnosť a slobodu svedomia, a tak v máji 1733 spolu s dvomi rodnými sestrami kláštor v Scale opustila. V roku 1738 v meste Foggia založila dobre sa rozvíjajúci kláštor Rehole Najsvätejšieho Vykupiteľa. Mária Celesta napokon umiera v roku 1755.“

Po jej smrti sa rehoľa rozvíja ďalej. Sestry zatiaľ zostávajú v Taliansku, postupom času sa dostávajú aj do Európy a v 20. storočí sa sestry redemptoristky dostávajú do celého sveta. V roku 2005 zavítali aj k nám na Slovensko.
Zaujala ma aj Celestina spiritualita, ktorú sestra Mária nazvala slnečnou a kristocentrickou. Pýtam sa, prečo bola označovaná za slnečnú. „Slnečná preto, lebo naším svetlom je Božie svetlo,“ vysvetľuje sestra Hanka. „Celesta používa slnko ako obraz svetla, ktoré nás premieňa a stvárňuje v nás živý obraz Krista. To pomenovanie „slnečná a kristocentrická spiritualita“ použil teológ Domenico Capone, redemptorista,“ dopĺňa sestra Mária.

Ježiš, ako návrhár habitov

Redemptoristi a redemptoristky sú si blízki nielen skrz Ježiša, ale aj skrz spoluprácu a duchovný vzťah svätého Alfonza a blahoslavenej Márie Celesty, keďže svätý Alfonz pomohol sestrám pri ich vzniku. „Mimoriadna láska ku Kristovi, ktorú obaja v sebe navzájom videli, je veľkým darom, ktorý tvorí samotné jadro ich duchovného vzťahu. Alfonz prichádza s misijným modelom pre svojich bratov, Celesta si zas vyberá kontemplatívny model pre svoje sestry,“ dopĺňa sestra Mária. Aj v súčasnosti sú redemptoristi a redemptoristky vo veľmi úzkom kontakte. Navzájom sa za seba modlia a takto si duchovne pomáhajú: „Apoštolát redemptoristov je podporovaný kontemplatívnym životom sestier. Vďaka tomu sú sestry skutočnými misionárkami. S redemptoristami udržiavame kontakt aj teraz. Priebežne nás informujú o svojej činnosti, za ktorú sa modlíme, a myslíme na nich aj počas misií vo farnostiach.“

Znakom redemptoristiek je aj medailón Krista pútnika, ktorý nosia pripnutý na svojej hrudi. Sestry nám ho bližšie ukazujú. Ich habity a farba odzrkadľujú samotný Ježišov život: „Červená farba symbolizuje nesmiernu Božiu lásku k nám. Matka Mária Celesta mala obraz, kde videla Pannu Máriu, ako vyberá z Ježišovho prebodnutého boku habity a oblieka ich sestrám. Ježiš zveril Matke Márii Celeste našu rehoľu.“ Teda samotný Ježiš navrhol redemptoristkám habity. Túto moju myšlienku poviem aj nahlas pred sestrami. Jedna z nich sa ma s úsmevom spýta: „Má vkus, však?“

Okrem skvelého návrhára, ktorého by som odporučila do všetkých svetových módnych salónov, majú sestry redemptoristky aj svoju špecifickú obrúčku. Jej symboliku približuje sestra Majka: „V dobe Matky Celesty to bola svadobná manželská obrúčka. Sú to akoby dve spojené ruky, pravice. Je to znak zasnúb – vo vnútri je po latinsky vygravírované heslo Zasnúbim si ťa. Je to Ježišova a moja ruka, ale vlastne aj ruka ďalších duší. Keď ju sestra dostáva, biskup hovorí slová: Prijmi obrúčku, pečať Ducha Svätého, a Ježiš sa ti teraz prihovára ako Matke Celeste. Zasnubuješ si vo mne všetky duše, najmä duše z tohto spoločenstva, ale aj duše všetkých veriacich. Zverujem ti ich.“

Mária Celesta kradne duše pre Ježiša

Blahoslavenú Máriu Celestu sestry nenazývajú priamo zakladateľkou, keďže ona bola akoby Ježišovým nástrojom na naplnenie jeho túžby po vytvorení tejto rehole. No predsa len sa ich opýtam, ako vnímajú túto osobu. Sestra Hanka sa chopí odpovede: „Ja ju pokladám za mamu. Kedysi dávnejšie som sa bála pojmu svätá. V čase, keď som vstúpila do postulátu a majsterka sa ma spýtala, či chcem byť svätá, odpovedala som, že v žiadnom prípade, nie! Na jej otázku, prečo nie, som odpovedala, že nechcem byť v boji s nikým, nieto ešte s diablom. Ale keď som začala čítať knihy Márie Celesty, dočítala som sa, že vždy žila čnosťami, ktoré Boh odtlačil do jej srdca. Vtedy som skutočne objavila svoje vnútro, ktoré je v konečnom dôsledku tvárne. Napokon môj strach ustúpil. Každý deň pracujem na svojom vnútre. Teraz mám viac dôvery v Božiu dobrotu.“
Odpoveď sestry Hanky doznieva v každej jednej z nás v miestnosti. Po chvíli prehovorí aj sestra Majka. Na Márii Celeste obdivuje jej zdanlivú neviditeľnosť, keďže žila v klauzúre. „Mária Celesta neváha nazývať bytie s Ježišom povolaním či misiou. Za jej čias bolo toľko potrieb, ktoré bola ochotná naplniť v rámci klauzúry. Matka Celesta má aj zbierku poézií a natrafila som tam na text, ktorý ma veľmi hlboko zasiahol. Odkrýva v ňom svoje poslanie po smrti. Napísala: Ježišu, zjavuješ mi, aby som kradla duše pre teba. Je to jej tajomná vec, ktorú naozaj robí. Keď sa od ľudí dozvedáme, ako sa dostali k Matke Celeste, je to pre nás obdivuhodné. Ježiš ju pozýval k veľkým veciam a ona s tým nemala problém, pretože vedela, že to s jeho silou zvládne.“

Neboj sa všetko stratiť pre Ježiša, aby si všetko našiel v Ježišovi

„Dievča, ktoré cíti povolanie konkrétne k nám, chcem povzbudiť, aby neváhala a v dôvere vykročila za hlasom svojho srdca, pretože len vtedy bude mať jej život zmysel, ak bude tam, kde ju chce mať Boh. Vyžaduje si to veľkú dávku dôvery. Vystihuje to aj jeden citát: Neboj sa všetko stratiť pre Ježiša, aby si všetko našiel v Ježišovi,“ hovorí sestra Zuzana. Cez leto organizujú redemptoristky duchovnú obnovu zameranú na rozlíšenie povolania. Ak túžba v srdci dievčaťa stať sa redemptoristkou pretrváva, nasleduje rok ašpirantúry, počas ktorého častejšie navštevuje komunitu. Vyvrcholením je možnosť prežiť tri mesiace v klauzúre. Nasleduje čas, kedy dievča ide domov a ďalej skúma, či je toto jej povolanie. Ak sa rozhodne pokračovať, napíše žiadosť o vstup. Po ňom nasleduje rok postulátu, po dvoch rokoch noviciátu v tmavomodrom habite skladá dočasné sľuby a najskôr po šiestich rokoch večné sľuby.

Veronika, ktorá je prvý rok novickou, má pre dievčatá tiež svoj osobný odkaz: „Chcela by som povzbudiť mladých ľudí, aby mali odvahu urobiť ten krok dôvery, pretože Pán Boh dáva milosť, ale tiež je potrebná naša odpoveď. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že sa oplatí zanechať všetky svoje istoty. Bála som sa, že mi niektoré veci budú chýbať, ale keď som mu povedala svoje áno, všetky moje obavy sa rozplynuli a Pán ma začal hojne obdarúvať. Jediné, čo som musela urobiť, bolo len dôverovať Bohu a on sa o všetko zázračne postaral!“

Ježiš si ma našiel prvý

Po rozhovore sa ideme pozrieť aj k sestrám na záhradu, kde sme sa aj spoločne odfotili s výhľadom na naše veľhory – Tatry. Keď je fotografia hotová, čas strávime ešte s jednou sestrou – Lenkou, ktorá sa s nami chce podeliť o svoje svedectvo, ako sa stala redemptoristkou. Sestra Lenka je redemptoristkou už 25 rokov. Svedectvo života jej pratety ju veľmi ovplyvnilo. Od mala ju fascinovalo, ako teta domov chodila v habite a videla, že je šťastná vo svojom povolaní. Lenkine sny boli na začiatku trochu iné: „Chcela som mať manžela a desať detí. Mama ma vždy upokojovala, aby som aspoň dokončila školu,“ hovorí s humorom sestra Lenka. Odmala veľmi rada čítala knihy a raz prečítala knihu o svätom Vincentovi de Paul, ktorú podľa jej slov celú preplakala. „Cez túto knihu sa ma Boh dotkol a uvedomila som si, že Boh je živý, zomrel za mňa osobne a miluje ma. V tejto dobe som Bohu povedala, že nech budem v živote kdekoľvek, chcem mu byť verná a žiť s ním v živom vzťahu.“

Počas strednej školy uvažovala nad tým, kde ju chce Boh mať po škole. Vnímala, že to nie je len vec jej „chcenia“ a rozhodnutia, ale chcela spoznať, aký plán má Boh s jej životom, lebo si uvedomovala, že len tak bude v živote šťastná a na svojom mieste. Keď sa na rôznych akciách či náhodne stretávala s rehoľnými sestrami, fascinovali ju. „Fascinoval ma ich spôsob života a modlitby, no stále som túžila aj po manželstve a veľkej rodine. V tej dobe som sa za to začala intenzívne modliť, aby mi sám Boh ukázal, kde ma chce v živote mať.“ Po rôznych duchovných obnovách o rozlišovaní povolania stále nevedela, kde je jej miesto vo svete, či to bude manželstvo alebo zasvätený život. Premýšľala o misiách, ale aj o klauzúrnom spôsobe života.

Panna Mária, ty budeš moja svokra!

Do jej cesty sa dostal aj jeden chlapec, ktorému však na rovinu povedala, že sa hľadá a rozlišuje svoje povolanie. Spoznávala rôzne rehoľné rády a hľadala práve ten svoj. „Po rôznych modlitbách a duchovných obnovách som si uvedomila, že chcem patriť Bohu úplne, čo pre mňa vtedy konkrétne znamenalo vstúpiť do klauzúrnej rehole, lebo cez modlitbu budem môcť pôsobiť všade. Ako prvé ma zaujali sestry karmelitánky.“ Na konci školského roka sa so svojimi kamarátmi vydala na púť do Poľska. V pútnickom mieste v Čenstochovej bol obraz Čiernej Panny Márie, kde sa chodievalo modliť veľa ľudí. „Vtedy som pred obrazom Panny Márie úprimne povedala: „Prepánajána, ak ma Boh chce pre zasvätený život, veď ty mi budeš svokrou! Tak mi, prosím, pomôž, lebo ďalej takto nevládzem!““ Počas tejto modlitby pocítila sestra Lenka hlboký pokoj v srdci, ktorý nebol z nej samej. Tento pokoj ako potvrdenie rehoľného povolania predchádzal aj zázrak.

Pred odchodom si sestra Lenka nešťastne zranila koleno, ktoré mala počas tejto púte obviazané a opuchnuté. Sestra Lenka si ho počas cesty odviazala, aby nevzbudzovala zbytočnú pozornosť. „Kamarát sa ma pri vystupovaní z autobusu opýtal, či ma už koleno nebolí, keďže som rezko vyskočila bez krívania. Keď som sa na neho pozrela, uvedomila som si, že nebolo už ani opuchnuté, ani ma nebolelo. Prešla mojím telom akoby „elektrina“ a naplnil ma obrovský úžas a bázeň. Mohla som s ním plnohodnotne hýbať.“ Keď sa vrátili z púte naspäť domov, sestra Lenka sa stretla s chlapcom, ktorý javil o ňu záujem. „Povedala som mu, že už som dostala od Boha odpoveď a že po škole je moja cesta rehoľa. Odpovedal mi, že Ježiš si ma našiel prvý a chce, aby som bola v živote šťastná.“

Sestre Lenke zostávalo už len zistiť, ktorá rehoľa je tá správna. Objavila literatúru, kde boli opísané všetky rehoľné rády. Zaujali ju redemptoristky, ktoré boli vtedy najbližšie v Poľsku. „Matka Celesta ešte nebola ani blahoslavená. Prečítala som si o nej, že sa jej telo nerozložilo, ale povedala som si, že v Taliansku sa každý druhý nerozkladá, tam je taká zem, ja tomu neverím. No najviac ma zasiahli slová Ježiša Márii Celeste: Buďte na zemi živými obrazmi môjho milovaného Syna. Povedala som si, že toto je v kocke to, po čom som vždy túžila. Páčila sa mi aj farba habitu, od mala bola červená mojou obľúbenou farbou.“ Sestrám redemptoristkám napísala list do Poľska. Dostala od nich odpoveď, že môže prísť na návštevu. Rodičia boli touto informáciou zaskočení: „Otec mi povedal, aby som šla spať a dala si studený obklad na hlavu,“ sestra Lenka humorne opisuje reakcie svojich rodičov.

Napokon sa do Poľska dostala. Nepoznala ani jazyk, ani mesto, ale keď prišla do kláštora a stretla sa so sestrami, vedela, že je doma. „Prežívala som hlboký pokoj a radosť.“

A tento pokoj a radosť prežíva dodnes. Je to vidieť na každej jednej sestre, s ktorou som mala možnosť dnes hovoriť. Toto miesto je oázou pokoja, radosti a Božej prítomnosti. Aj svedectvo sestry Lenky sa veľmi dobre počúvalo. Jej humor, úprimnosť a radosť dosvedčujú, že je na správnom mieste. A som vďačná, že som to mohla takto osobne zažiť.

Snímky: Antónia Uličná