Za múrmi kláštora františkánov: Radosť, jednoduchosť, humor a pivo

Za múrmi kláštora františkánov môžete zažiť naozaj veľa. Stretnúť sa so 437 svätými a blahoslavenými, rozprávať sa o svätom Františkovi, rozlúštiť záhadu rozdelenia františkánov na kapucínov a minoritov, počúvať príbehy jednotlivých bratov či piť slivkové pivo. A to všetko za pár hodín. Poďme spoločne objaviť, čo sa skrýva za múrmi rehole františkánov v Prešove.

Písal sa rok 1204. To znie ako dosť starý údaj. A bolo to naozaj dávno, keď sa jeden mladík rozhodol zanechať starý život, doslova sa z neho vyzliekol a úplne sa zasvätil Bohu. V malom kostolíku v meste Assisi sa mu tajomne z kríža prihovoril sám Ježiš slovami: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ A on poslúchol a kostolík opravil. Vtedy ešte netušil, že Ježiš tým myslí niečo viac. Napokon sa pre tento odovzdaný život rozhodol natrvalo. A nebol sám. Zanedlho sa k nemu pridali ďalší bratia a takto v chudobe, no s radosťou v srdci ohlasovali Krista a postupne obnovovali Ježišov dom, o ktorom hovoril – Cirkev.

V roku 1209 ústne schválil toto spoločenstvo pápež Inocent III., a tak vznikla Rehoľa menších bratov – františkáni. Na územie dnešného Slovenska sa dostali ešte v 13. storočí. Najstarší františkánsky kostol je v Bratislave z roku 1297. Assisi už navždy nosí vo svojich uliciach františkánsku spiritualitu. Preto ani v roku 2024, 1458 kilometrov od Assisi, neprekáža nič tomu, aby sa aj v Prešove ďalej rozvíjal odkaz sv. Františka prostredníctvom bratov františkánov.

Pobyt u františkánov z mesiaca na dvadsaťšesť rokov

„Vitajte u nás,“ týmito slovami nás víta brat Ján Kapistrán Lazový. Symbolicky prekračujeme prah františkánskeho kláštora v Prešove. Brat Ján nás s úsmevom pozýva dovnútra. Usadí nás vo veľkej miestnosti, ktorá slúži ako jedáleň. Ponúkne nám kávu a hneď aj dostávame pozvanie na spoločnú modlitbu františkánov, ktorá bude o dvanástej, a po nej nasleduje spoločný obed. V jedálni sa objavujú aj ďalší bratia. V kláštore aktuálne pôsobí šesť bratov františkánov. V pití kávy sa k nám pridá ďalší, brat Martin, predstavený tohto kláštora. Kávovar mu pípnutím oznámi nedostatok kávy v kávovare. Brat Ján sa mu žartovne prihovára: „Dievčatá nám vypili kávu, tebe už nezostalo.“

Keď si kávu doplní, posadí sa k nám a mňa hneď zaujíma, ako sa dostal k františkánom. Brat Martin jednoducho s úsmevom odpovedá: „Cez dvere. Zazvonil som a otvorili mi.“ Samozrejme, tu sa jeho rozprávanie nekončí. Opisuje, ako počas mladých rokov patril k skínom a spoločne so skupinou kamarátov zbili policajta. „Nasledoval som život svätého Františka ešte pred jeho obrátením,“ s humorom dopĺňa. K samotnej viere ho priviedol bratranec, ktorý mu vyrozprával svoje svedectvo. Brat Martin ho v tom čase ešte od viery odhováral. „Keď mi rozprával svedectvo, nechcelo sa mi to počúvať, nevedel som, ako ho mám vyhnať.“ Uprostred rozprávania sa postaví a vizualizuje nám scénu, ktorú pred rokmi zažil. „Zrazu som však vyskočil na rovné nohy, zahmlilo sa mi pred očami a naplnila ma veľká radosť. Nevedel som, čo sa so mnou deje. Bol to zvláštny pocit, ktorý človek nechce stratiť. Postupne som šiel na spoveď, začal som sa celkovo zaujímať o vieru. Počas vojny som sa hľadal, čo je mojím povolaním. S kamarátom sme skúsili podať žiadosť do Trstenej k františkánom na mesiac a predĺžilo sa to na dvadsaťšesť rokov.“ Zakončil a hneď aj odišiel, pretože ho volali ďalšie povinnosti.

Františkáni ako strom

Po vypočutí svedectva sa presúvame do horných priestorov kláštora, konkrétne do knižnice. Obzerám si bohatú zbierku kníh a popri tom ďalej rozvíjame debatu. Reč je hlavne o najvýznamnejšom mužovi rehole – svätom Františkovi. Brat Ján s úsmevom začína: „Všetko sa to začalo Adamom a Evou.“

Veľa sa rozprávame o jeho živote a akosi plynule sa dostaneme aj k mestu Assisi. S bratom Jánom sa zhodujeme v názore, že je to nádherné miesto. Keď sa spýtam na rozdelenie rehole františkánov, brat Ján sa so smiechom chytá za hlavu. „Pane Bože, odpusť jej! Je to veľmi komplikovaný príbeh.“ Občas dávam náročné otázky. Teraz si to naplno uvedomujem. Brat Ján sa ujíma svojej ťažkej úlohy: „Išlo hlavne o spory o dodržiavaní Františkovej reguly. V spore boli účastní konvektuáli, ktorí chceli mať konventy, kláštory, a observanti, teda tí, ktorí chceli lepšie zachovávať chudobu. V istom čase došlo k rozdeleniu rádu na dve vetvy. V reformnej časti začali vznikať ďalšie hnutia, z ktorej vznikli kapucíni. Pápež ich zjednotil pod pomenovanie OFM (Ordo Fratrum Minorum), teda Rehoľa menších bratov, a samostatne zostali kapucíni.“ Františkánov ďalej predstavuje ako strom, kde sú dve ramená a z jedného ide ďalšie – kapucíni.

Kristus Ukrižovaný, evanjelium a menší

Keď som si googlila informácie o františkánoch, premýšľala som, aké tri slová by túto rehoľu mohli charakterizovať. Túto výzvu dám aj bratovi Jánovi: „Naozaj iba tri?“ Premýšľavo sa na mňa pozrie. „Kristus Ukrižovaný, evanjelium a menší. Pretože v regule sa píše, že svojím životom máme zachovávať evanjelium a život Ježiša Krista. A menší, pretože svätý František obdivoval Ježišovu pokoru.“

Kláštor sa nachádza v centre mesta, teda ľudia majú možnosť prísť sa pomodliť uprostred dňa do chrámu či na chvíľu sa stíšiť v bočnej časti kostola, kde sa nachádza malá Kaplnka Božieho milosrdenstva a oltár s podobizňou Lurdskej jaskynky. Keďže tu v kláštore strávime len pár hodín, pýtam sa aj na celodenný program dňa františkána v Prešove. „Našou službou tu v Prešove je hlavne spovedanie. Tomu je prispôsobený náš program. Náš deň sa oficiálne začína 6.30. Vtedy je prvá svätá omša a zároveň aj spoveď. O 7.15 sa spolu modlíme ranné chvály, raňajkujeme a o ôsmej je ďalšia omša a spoveď. Nasleduje čas práce – upratovanie, rajóny a iné povinnosti. O 11.30 v tichu rozjímame v kaplnke, o dvanástej sa opäť spolu modlíme a o pol jednej máme obed. Poobede je čas voľna do tretej, keď je opäť spoveď, svätá omša. Večer máme modlitby a už čo príde.“
Páter Ján ďalej vysvetľuje, že každý má úlohu, čo musí urobiť: „Niekto má umývať, zametať,“ obzerá sa po podlahe. Každý dom františkánov má svoju službu – jeden slúži na formáciu, ďalší, ako napríklad ten v Prešove, slúži hlavne na spovedanie ľudí. Rozprávame sa aj o františkánskej pustovni. Tá síce nie je prístupná verejnosti, pretože je tam klauzúra, ale pôsobia tam dvaja bratia z komunity. „Názov pustovňa nie je odvodený od toho, že je pustá. Ide o to, že je tam iný režim ako v iných kláštoroch.“ Veriaci môžu posielať do pustovne aj modlitebné úmysly, za ktoré sa bratia modlia.

To nie je východ, toto je Šariš

Bratia sa podľa príkladu svätého Františka, ktorý kázal, že majú byť ako pútnici a cudzinci, po istom časovom intervale presúvajú do iných kláštorov na Slovensku. Brat Ján prišiel sem na východ z Bratislavy. Preto sa ho pýtam, ako sa mu páči na východe. S presvedčením odpovedá: „To nie je východ, toto je Šariš a Šariš je špeciálny. Tu to má svoju dynamiku.“ So smiechom rozpráva ďalej aj príhody s domácimi veriacimi. Obyvatelia východu sú štedrí, ako je to pre Slovákov príznačné, pričom to môže byť potom náročný boj františkána s chudobou, do ktorej je podľa regule vyzývaný. Prejavom chudoby je, že brat nedisponuje žiadnymi peniazmi, iba ak si vypýta vreckové. „Každý sa musí snažiť mať čím menej vecí. Pri vstupe do rehole som mal pár škatúľ. Teraz sa to akosi nakopilo,“ s úsmevom dodáva.

Plynule sa dostávame aj k osobnému príbehu brata Jána. Rozpráva, ako sa postupne obrátil naspäť k viere, keďže jeho rodičia ho ako malého k nej viedli. „Rozhodol som sa, že chcem nasledovať život svätého Františka. Napísal som nesmelo list, že chcem len bližšie spoznať rehoľu františkánov, a hneď ma pozvali na stretnutie kandidátov do rehole.“ Opisuje aj boje pred vstupom do rehole, ale jedným dychom dodáva, že to všetko patrí k tomu.

Medzi štyristotridsiatimi siedmimi svätými a blahoslavenými

Po rozhovore sa presunieme do kaplnky, kde sa bratia spolu počas dňa modlia. Na tomto mieste vládne posvätné ticho. Ďalej nás vedie do Kaplnky relikvií. Vstupujeme do miestnosti, kde sa nachádzame medzi štyristotridsiatimi siedmimi svätými a blahoslavenými. Brat Ján nám krátko priblíži vznik relikvií. Sprevádza nás popri paneloch, na ktorých sú obrazy a relikvie jednotlivých svätých a blahoslavených. Keď prídeme k najnovšiemu prírastku do rodiny relikvií, blahoslavenému Carlovi Acutisovi, vedľa neho vidím zrkadlo. Brat Ján k tomu dodá: „Najnovšia je tu. Musíš sa dobre pozrieť.“ S úsmevom sa dívam na svoj vlastný obraz v zrkadle. Ktovie? Každý má možnosť dosiahnuť svätosť. Celý život sa môžeme o to usilovať. A ja teda ešte mám čo robiť.

Chvíľu sa pozeráme na relikvie a brat Ján zatiaľ privedie spolubrata Gabriela, s ktorým sa zvítame. Odchádzame späť dlhou chodbou do knižnice, kde bude naše rozprávanie pokračovať. „Všetci svätí a sväté, orodujte za nás,“ takto sa lúčime s Kaplnkou relikvií.

Z toho chlapca nič nebude

Brat Gabriel odo mňa dostáva doslova rovnakú úlohu, akú som dala jeho spolubratovi – charakterizovať františkánov troma slovami. Ten zadefinuje – radosť, jednoduchosť a chudoba. Chudobu však myslí v úplne inom význame: „Podriadenie sa Božej vôli je zmyslom chudoby. Teda stať sa slobodným človekom.“ Aj cesta pátra Gabriela ma zaujíma, keďže bola veľmi pestrá a je popretkávaná rôznymi udalosťami v jeho živote. „Žil som v zložitej dobe, v socializme, keď bol rehoľný život zakázaný. Našiel som teda zakázané ovocie, žil som v podzemnej Cirkvi. Moja cesta bola kľukatá. Na Františkovi ma zaujala jeho jednoduchosť a radosť hneď po prvom prečítaní jeho životopisu.“
Keď sa postupne dostávame hlbšie do príbehu brata Gabriela, zaujme ma, aké slová používa pri jeho rozprávaní: „Ak by som mal napísať knihu o svojom živote, volala by sa Z toho chlapca nič nebude. Keď som bol malý, bol som chorý. Raz moju mamu prišla navštíviť moja sestra. Keď ju videla, ako ma drží v náručí, povedala jej: ‚Anička, z toho chlapca nič nebude.‘ Prechádzal som rozličnými operáciami. Najzložitejšia bola, keď som bol na prelome dvanásteho a trinásteho roka života. Už ste niekedy stretli človeka, ktorý si na dlani držal kúsok svojej vlastnej lebky?“ Táto otázka ma zarazila, no hneď aj odpovedám, že práve teraz s ním sedím a rozprávam sa. A skutočne tomu tak je. Brat Gabriel nám ukazuje, v ktorej časti hlavy mu spomínaná časť lebky chýba.

Boh ma povolal z úplnej biedy a dna

Ďalej počúvame jeho rozprávanie o závislosti od liekov, alkoholu a ako Boh všetko postupne premenil na dobré. „Bol som sa sám udať primárovi, že som znova pil na sviatok Obrátenia svätého Pavla. A ja som krstným menom Pavol. Nasledovala liečba a minulý rok ubehlo štyridsať rokov, čo už abstinujem.“ Spomína nám aj život po obrátení, ako rozvíja svoje talenty: „Ako sa hovorí, zranený pomáha zraneným, spovedám, maľujem, píšem blog a spievam. Teraz pracujem na nahrávaní piesne You raise me up, na ktorú som urobil slovenský text. Bude sa volať Ty dáš mi stáť.“ Posledná vec, na ktorú sa stíhame spýtať pred spoločnou modlitbou, je, čo by brat Gabriel odkázal niekomu, kto chce vstúpiť k františkánom. S úsmevom odpovedá: „Najprv by som ho odradil.“ Po tomto vtipnom úvode odpovede pokračuje s úplnou vážnosťou: „Povolanie musí vychádzať z hlbín srdca človeka. Ježiš si sám povolával svojich apoštolov. Mňa povolal z úplnej biedy, z dna. Preto hovorím, že to musí byť Božie vnuknutie. Ja sám nemôžem človeku povedať, či je to Božia vôľa, on na to musí prísť sám. Musí urobiť rozhodnutie, čo je dnes problém. Nech človek počúva vnútorný hlas, po čom jeho srdce túži.“

Posvätenie času – spoločná modlitba

Po rozhovore s bratom Gabrielom sa svižne presúvame spoločne z knižnice do kaplnky na spoločnú modlitbu. Je 11.58. „Viete sa modliť breviár?“ spýta sa nás brat Gabriel. Súhlasne odpovedáme a nasledujeme brata do kaplnky. Dostaneme krátke inštrukcie k samotnej modlitbe. Usadí nás do malej lavice. Ďalší bratia už sedia na svojich miestach. Vládne tu posvätné ticho. Bratia mlčky vyčkávajú, kedy odbije dvanásta hodina. Hľadím na kríž na malom oltáriku kaplnky. Zrazu počujeme zvony, ktoré ohlasujú dvanástu hodinu. Modlíme sa Anjel Pána, potom prejdeme plynule na modlitby z breviára. Bratia sa modlia pomaly a sústredene. Pri veršoch žalmov sa k nim pridávame.

Na tomto mieste sa práve teraz vytvorilo malé Assisi. Je to skutočne požehnaný čas. Počas modlitby uvažujem, ako sa život bratov rehoľníkov odlišuje od toho všedného. Ako sa píše v Kazateľovi, Všetko má svoj čas, čo si my často pri rýchlosti života neuvedomujeme. Tu plynie čas akosi inak. Bez hluku sveta, s modlitbou na perách. Uvedomila som si, že si neviem nájsť čas na modlitbu, pritom je cez deň tak veľa príležitostí, v rámci ktorých môžem na chvíľu len tak byť v tichu. Ako aj teraz. Premýšľam aj nad tým, ako dlho trvá táto modlitba. Dokopy to bolo len dvadsať minút. Je čas prehodnotiť svoj režim dňa a dať v ňom väčší priestor modlitbe. Bude to moja osobná výzva na nasledujúce obdobie.

Slivkové pivo v kláštore

Po modlitbe nás čaká posledná časť našej návštevy – spoločný obed s bratmi. Z kaplnky sa teda presúvame do jedálne. Krátko sa pred jedlom pomodlíme a potom si už vychutnávame jedlo. Brat Ján s úsmevom upozorní: „Nejako ste ticho.“ Pomaly spracúvam všetky udalosti, ktoré sa počas tohto času udiali. Pri stole s nami sedí aj ďalší brat Šebastián. Brat Ján spomenie, že práve tento brat žil nejaký čas v pustovni.

Po obede nám ponúkne brat Ján slivkové nealkoholické pivo. Najprv odmietneme, no napokon sa ocitne pred nami pohár plný tohto nápoja. Brat Ján má dobré presviedčacie schopnosti. Pivo je skutočne chutné.

Pri tomto poháriku dobrého nápoja sa ešte na chvíľu vrátim k františkánskemu príbehu. S bratom Gabrielom sa rozprávame o Grecciu, mieste, kde pred osemsto rokmi vytvoril svätý František prvý živý betlehem. Brat Gabriel povie veľmi peknú myšlienku o tomto mieste: „Životopisec svätého Františka opisuje udalosť, keď po polnočnej omši videl jeden brat Františka, ako sa skláňa nad jasličky, akoby v nich spal. A čo hovorí tento obraz? Svätý František svojím životom tak pôsobil na svoju dobu, že prebudil Krista spiaceho v ľudských srdciach k životu.“

Znamenie tau

Nasleduje cesta do záhrady, kde sa chystáme zdokumentovať tento moment – ideme sa odfotiť s bratmi. Cestou nám brat Ján ešte ponúkne návštevu Kostola svätého Jozefa, ktorú s radosťou prijímame. Brat Gabriel s úsmevom podotkne: „Viete, že on je správca kostola? On je tu veľký pán!“ Všetci sa zasmejeme a pokračujeme smerom do záhrady. Tá je veľmi pekná, zatiaľ sa príroda v nej pripravuje na príchod jari. Ak by ste sa tu náhodou ocitli, určite narazíte hneď na niekoľko znakov, že ide o františkánsky kláštor. Na mnohých miestach kláštora sa totiž nachádza symbol Františkánov – tau.
Tau (ת) je posledné písmeno v hebrejskej abecede, ktoré sa v starokanaánskej podobe písalo ako znak kríža. Tento symbol má silnú tradíciu už v Starom zákone. Objavuje sa v knihe Ezechiel – znak symbolizoval nielen samotné písmeno v slove, ale aj označenie vernosti Božích služobníkov: A Pán mu povedal: „Prejdi cez mesto, cez Jeruzalem, a urob značku Tau na čelá mužov, ktorí vzdychajú a jajkajú nad rozličnými ohavnosťami, ktoré sa uprostred neho dejú.“ Tamtým však riekol tak, že som to počul: „Prejdite za ním po meste a zabíjajte! Nech sa vám oko nezmiluje a nešetrite. Starca, mladíka a pannu, dieťa a ženy zabíjajte až po vyničenie! Ale nedotknite sa nikoho, kto má na sebe Tau! Začnite pri mojej svätyni!“ Začali teda mužmi, starcami, ktorí boli pred domom. (Ez 9, 4-6)
Svätý František si tento symbol obľúbil a s radosťou osvojil, inšpirovaný slovami pápeža Inocenta III. Ten práve na Veľkú noc pozýval všetkých, aby nosili toto znamenie kríža: „Milosrdenstvo dosiahnu tí, ktorí budú nosiť Tau na znak pokánia a obnoveného života v Kristovi.“ Františkov rád prevzal tento symbol ako svoje znamenie. Použitý je aj v pečati a erbe rádu.

A tu, pri rozprávaní o začiatku používania symbolu františkánov, sa naše stretnutie aj končí. Veľmi príjemne a veselo. Navraciam sa do reálneho sveta a odnášam si v srdci zážitok z malého Assisi tu v Prešove.

Snímky: Antónia Uličná