Z kritičky pútnička: Ako som stretla pápeža, hoci som nikde nebola
Na stretnutie so Svätým Otcom, obzvlášť vo svojej novinárskej službe, som sa veľmi tešila. No človek mieni a koronavírus si nevyberá, takže som zostala v karanténe. Hnevala som sa, aj keď som v kútiku duše dúfala a túžila po tom, aby to Pán Boh premenil a požehnal to, že budem návštevu sledovať zo svojho domova.
Prenos z Košíc som pozerala so slzami sebaľútosti v očiach a s opakujúcou sa vetou: „To nie je fér!“ Avšak slová Svätého Otca roztápali aj moje zatvrdnuté srdce a zatínali do živého. „Nie sme stvorení, aby sme skláňali hlavu k zemi, ale aby sme ju pozdvihli k nebu, k druhým, smerom k spoločnosti,“ povedal. Áno, Zuzi, aj ty! znelo v mojom srdci. „Nie sme tu na to, aby sme žili zo dňa na deň, ale aby náš život bol dobrodružnou výpravou. Prosím vás, nenechajme dni nášho života plynúť ako epizódy v telenovele,“ a ja priznávam, že som tak nechala plynúť karanténne dni. „Nebuď väzňom hanby, pretože Boh sa za teba nikdy nehanbí. On ťa miluje práve tam, kde sa za seba hanbíš,“ a ja viem, že i samotný vírus je istým spôsobom takýmto miestom. A tak sa, už zlomená a s jemnými slzami vďačnosti, nechávam objať Ježišom: „Pretože keď objímeme Ježiša, znova dostávame nádej. Nemôžeme objať samotný kríž; bolesť nikoho nespasí. To, čo premieňa bolesť, je láska. Kríž teda objímame spolu s Ježišom, nikdy nie sami! Ak objímame Ježiša, znovu sa rodí radosť. A Ježišova radosť sa v bolesti premieňa na pokoj.“ Áno, toto si prosím!
Prenos svätej omše zo Šaštína už slávim s pokojom a tichou radosťou v srdci. „Nie ako chcem ja, ale ako ty, Otče,“ šepkám Ježišove slová. Toľkí mi píšu, že ma na stretnutie nesú v srdci. Som tam azda väčšmi prítomná, akoby som bola fyzicky, pretože som tam v srdciach toľkých milovaných. Keď Ján Gallovič číta druhé čítanie, slová ma zasahujú a robia z (nevďačnej a ušomranej) kritičky pútničku: „Milovaní, radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach.“ (1 Pt 14, 13)
Pápež František vo svojej homílii pokračuje v zasahovaní môjho srdca. „Nezastavte sa! Lebo keď sa Cirkev zastaví, ochorie…“ prihovára sa Petrov nástupca. Zuzi, nezastav sa ani v karanténe, ani vo všednosti! „Mária stojí pod krížom. Neutečie preč; nesnaží sa zachrániť si život; nepoužíva ľudskú lesť ani duchovné anestetiká, aby sa vyhla bolesti. Toto je dôkaz súcitu: zostať pod krížom. Zostať s tvárou plnou sĺz, ale s vierou…“ pokračuje. A ja viem, že už pred svojím (covidovým) krížom stojím a neutekám.
Stretla som pápeža! Hoci inak, ako som si predstavovala. Avšak ani karanténa tomu nezabránila. A (napokon) jeho slová prenikli aj do môjho srdca. Veď to je to najdôležitejšie.
A ako ste stretli pápeža vy?