Keď sa viera v manželstve nezhoduje

Zobrať si niekoho, kto v jednej z najdôležitejších otázok života nie je rovnaký, je zaiste riskantné. Ak je človek presvedčený o svojej viere v Boha a je verný svojej Cirkvi, tak zrejme je najideálnejšie, ak to aj druhá polovica berie takisto. Lenže v živote sa stáva, že si niekto nájde partnera iného vierovyznania či dokonca bez vyznania. Ako to riešiť?

Zaľúbenosť po čase pominie a mladí (rozličného vierovyznania) sa seriózne začnú zaoberať otázkami, v akom kostole má byť svadba (ak nie sú z jednej cirkvi), ako budú žiť, či budú ozaj s takým odlišným partnerom šťastní a či im nejednota vo viere nespôsobí vážne problémy. Potom sa možno zamiešajú do všetkého aj rodičia či príbuzní a problém môže byť na svete. Ako ho ustáť, alebo kedy si povedať, že toto sa neskončí dobre a treba cúvnuť?

Podľa Kódexu kánonického práva Rímskokatolíckej cirkvi (CIC): „Manželstvo medzi dvoma pokrstenými osobami, z ktorých jedna je pokrstená v Katolíckej cirkvi alebo bola do nej po krste prijatá, druhá však patrí do cirkvi alebo cirkevného spoločenstva, ktoré nie je v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, je bez výslovného dovolenia kompetentnej autority zakázané.“ (Kán. 1124)

Miestny ordinár má preto na základe zistenia buď udeliť, alebo neudeliť povolenie k sobášu. Ide hlavne o podmienky, v ktorých katolícka stránka vyhlasuje, že je pripravená odstrániť nebezpečenstvá odpadnutia od viery a má sa snažiť, aby boli všetky deti pokrstené a vychované v Katolíckej cirkvi. Druhá stránka sa má oboznámiť s prísľubmi katolíckej stránky a byť si ich vedomá. Obe stránky sa majú poučiť o cieľoch a podstatných vlastnostiach manželstva. (porov. Kán. 1125)

Kňazi či iní duchovní pastieri sa majú starať, aby katolíckej manželskej stránke a deťom  nechýbala pomoc pri plnení záväzkov, a majú tiež pomáhať manželom upevňovať jednotu manželského a rodinného života. (porov. Kán. 1128)

SVIATOSŤ I CEREMÓNIA

Otec Peter Jakub je gréckokatolícky kňaz, ktorý pôsobí v Centre pre rodinu na Sigorde. Vysvetľuje, aké kombinácie manželstva s iným vierovyznaním existujú: „Je možné, že ho tvorí katolícka a nekatolícka stránka, čiže obaja sú veriaci. Napríklad gréckokatolík a pravoslávna alebo rímskokatolíčka a evanjelik. Ďalej je to tiež pár v rámci Katolíckej cirkvi – napríklad gréckokatolík a rímskokatolíčka. Treťou možnosťou je manželstvo katolíckej stránky a neveriaceho človeka alebo nepokrsteného. A napokon tam patrí kombinácia katolíckej stránky s osobou s vierovyznaním iného náboženstva, čiže nekresťanského – napríklad islam, hinduizmus a podobne.“

Snúbenci, ak ide o katolíkov, by sa mali podľa otca Petra vopred pripraviť na to, ako budú praktizovať obrad – či podľa manželky, alebo podľa manžela –, kde budú chodiť do chrámu alebo do kostola. „Ak budú mať deti, musia sa dohodnúť, v akom obrade príjmu sviatosti a aký obrad budú praktizovať. Ako sa budú doma spoločne modliť a ak pôjdu deti do školy, na aké náboženstvo ich prihlásia. Ak bude dieťa pokrstené ako gréckokatolík, potom pri krste prijme sviatosť myropomazania. Ak bude krstené v rímskokatolíckom obrade, prijme krst, ale birmovku môže prijať až neskôr.

Ak ide o kresťanov katolíckej a nekatolíckej stránky, tak pri sobáši v Katolíckej cirkvi nekatolícka strana vyhlasuje a podpisuje rozhodnutie, že deti budú vychovávané podľa katolíckeho obradu.“

Poľský kňaz Mieczysław Malinski vo svojej knihe Prv než povieš milujem spomína pár, v ktorom dievčina nebola veriaca, ale jej snúbenec áno. Chceli mať sobáš v kostole. Potrebovali si však ujasniť základné veci. Dievčina si totiž myslela, že musí pristúpiť aj k sviatosti zmierenia, s čím ako neveriaca mala problém. Malinski jej však vysvetlil, že ak je muž veriaci, a prakticky veriaci, a chce uzavrieť cirkevný sobáš, uzatvára ho pred kňazom, pri oltári so ženou, ktorá je neveriaca – pre neho je to posvätný zväzok, a pre ňu ceremónia, počas ktorej žena sľubuje vernosť mužovi.

V tomto prípade pre ženu nebola sviatosť zmierenia potrebná. Snúbenec sa napokon pri otcovi Malinskom vyspovedal. Kňazovi však neušlo, že počas spovedania chodila snúbenica po kostole ako turistka, len si ho obzerala. „Prial som jej a prial som v duchu jemu, aby to manželstvo bolo dobré, aby boli šťastní, lebo i takto môžu byť ľudia šťastní, ak sa o to snažia,“ uzavrel túto príhodu.

 

VERIACI A NEVERIACI

Americká autorka, lektorka a kresťanská teologička Kathy Keller v otázke zmiešaných manželstiev optimistická veľmi nie je. Problém rozoberá v prípadoch veriacej a neveriacej strany. Počas svojej služby s manželom Timom sa už neraz stretla s otázkou manželstva kresťana s nekresťanom – zosobášených párov či tých, ktorí ešte len svadbu plánovali. (Zdroj: www.chcemviac.com)

Upozorňuje najmä na Božie slovo, ktoré hovorí jasne, aby sa slobodní kresťania sobášili „iba v Pánovi“ (1 Kor 7, 39). „Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?!“ (2 Kor 6, 14)

Kathy vo svojej praxi zažila mnoho sklamania v manželstvách zmiešaných párov. Jedna vydatá žena, ktorá mala muža nekresťana, jej raz povedala: „Ak si myslíš, že si osamelý predtým, než vstúpiš do manželstva, tak je to nič oproti tomu, aký budeš osamelý v tom manželstve.“

Kathy berie zmiešané manželstvo ako nerovnocenné a myslí tým stav, v ktorom si chce skutočný, vrúcny kresťan vziať „papierového“ kresťana alebo takého, ktorý je ďaleko od viery. Nerovnocennosť alebo nejednota sa potom môžu prejaviť v odsúvaní viery (v prípade veriaceho) v oblastiach, ako je osobný duchovný život (modlitba, omše, sviatosti…), v službe, v platení desiatkov, výchove detí a tak ďalej. Celkové konanie podľa viery môže byť potlačené v zmysle, aby bol doma pokoj a manželia nemali zbytočné konflikty.

Ďalšie riziko podľa Kathy je v tom, že ak sa veriaci striktne drží kresťanského života, neveriaca strana sa môže cítiť prehliadaná, nerozumie, aký význam má modlitba, služba, nevie sa zapojiť, nerastie súdržnosť manželov. Takto sa manželstvá buď rozdeľujú, alebo žijú v nejakom strese, pretože urobili kompromis. Vedia sa síce prispôsobiť, ale v skutočnosti sa môžu cítiť osamelo, až nešťastne.

 

 

NÁVŠTEVY KOSTOLA A CHRÁMOV KOMBINUJEME

Pozrime sa do praxe, ako to v skutočnosti funguje v niekoľkých manželstvách s rozličným vierovyznaním.

Jana Pohlodová žije s manželom v takomto manželstve, keďže je evanjelička a manžel gréckokatolík. O svojom rozdielnom vierovyznaní spolu hovorili aj pred vstupom do manželstva. Dokonca to riešili aj so svojimi rodičmi. Tvrdia, že aj preto vedeli, aké nástrahy ich môžu čakať kvôli inému vierovyznaniu, ale neodradilo ich to od rozhodnutia zobrať sa, boli si istí, že sú pre seba stvorení.

Jana vidí najväčšiu nezhodu vo vierovyznaní v tom, ako navštevujú kostol: „Niekedy je trochu smutné, že nejdeme v nedeľu do kostola ako rodina, ale manžel ide zvlášť a ja s deťmi osobitne.“ Napriek tomu sa vždy snažia nájsť spoločnú reč a kompromis. Nejednota sa u nich prejavuje najmä v náboženskej výchove detí: „Starší sedemročný syn je evanjelik ako ja, mladší trojročný gréckokatolík po manželovi. Obe deti chodia so mnou na evanjelickú detskú besiedku, ale chodíme aj s manželom do katolíckeho chrámu. Cez sviatky návštevy kostola a chrámu kombinujeme. Zatiaľ sa deti nepýtajú, prečo je to tak, každopádne, raz na to príde reč,“ uzatvára celú tému Jana.

 

ČASTO SOM CÍTILA NEPOCHOPENIE

Katarína Štulíková si vzala neveriaceho manžela. Na začiatku vzťahu mladí ani netušili, akým problémom budú musieť čeliť. „Môj manžel sa narodil v severných Čechách do neveriacej, ale funkčnej rodiny. Okrem starých rodičov nebol nikto z rodiny pokrstený. Ja som vieru v Ježiša prijala ako pätnásťročná na duchovných cvičeniach jedného katolíckeho spoločenstva, v ktorom som bola neskôr aktívna,“ vysvetľuje základné veci Katarína.

Spočiatku ako pár nepremýšľali nad problémami. Katka verila, že pre Boha neexistujú žiadne prekážky. Otázku rozdielnosti vo viere riešila skôr iba ona, lebo jej partnerovi spočiatku nezáležalo až tak na tom, v akom vzťahu budú. „Pre mňa bolo nemysliteľné žiť vo voľnom zväzku. Vyzeralo to tak, že sa naše cesty rozídu. Bolo medzi nami veľa prekážok. Po čase, keď môj milý videl, že ma to trápi, začal sa nad tým zamýšľať aj on.“

Kataríne bolo jasné, že na otázky viery bude vo vzťahu sama, že táto oblasť nebude v jednote. Ale nič ju (ani partnera) neodradilo od vstupu do manželstva. „Boli sme zamilovaní, verili sme, že ‚láska všetko vydrží, že nezanikne‘ (1 Kor 13, 4 – 8).“

O prípadných ťažkostiach varovali snúbencov kňazi a niektorí priatelia. Vnímali rozdiely medzi nimi. „Vtedy som cítila, že nám nerozumejú. Teraz s odstupom času viem, že sa o mňa báli, aby som nebola nešťastná, aby som nestratila vieru,“ spomína Katarína. Doma sa o ňu bála najmä mamka, chcela pre dcéru dobrého veriaceho chlapca. Na druhej strane jej nikdy nebránila v rozhodnutiach. Aj rodičia z druhej strany nechápali, prečo sa chcú zosobášiť v kostole. Mladí však ostali v rozhodnutí jednotní.

V manželstve Katarína musela mnohé rozhodnutia urobiť sama, nemala oporu v manželovi. „Cítila som často nepochopenie zo strany manžela. V prežívaní viery som sama, nemôžem prežívať radosť z poznávania Boha ani jeho vôle v našom manželskom živote. S manželom máme rozdielne postoje, nezdieľame rovnaké hodnoty. On je materialista a spolieha sa na svoje sily. Konflikty sa snažíme riešiť spoločným rozhovorom, chceme sa dohodnúť.“

Rozdielnosť vo viere učí Štulíkovcov navzájom sa prijímať. „Veľa sa rozprávame, zdieľame. Môj manžel aj napriek tomu, že nie je veriaci, mi nikdy nebránil v prežívaní viery, ani mi nekládol žiadne prekážky. Za to som mu vďačná, lebo mi nechal slobodu. Naučilo nás to prijímať ľudí, aj keď majú iný názor,“ vymenúva Katarína pozitíva, ktoré vidí v ich situácii.

Vo výchove detí majú manželia jasno. Už pred vstupom do manželstva sa dohodli na tom, že ich dajú pokrstiť. „Obe naše deti sú pokrstené. Chodím s nimi do kostola, spolu sa modlíme. Syn bol na prvom svätom prijímaní, miništruje v našom kostole. Deti chodia v našej farnosti na náboženstvo. Syn chodí na základnú cirkevnú školu. Som nesmierne vďačná Bohu, že v tomto mestečku, v ktorom žijeme, máme takúto možnosť.

Aj napriek tomu, že môj manžel nie je veriaci, iného muža si po svojom boku neviem predstaviť. Je mojím priateľom, mužom, ktorý dodrží slovo, je mi oporou v ťažkých chvíľach. Nechal ma slobodne prežívať vieru spolu s našimi deťmi. Modlím sa za jeho obrátenie, aby sme raz mohli obaja zdieľať svoju radosť z poznávania Boha,“ priznáva Katarína v nádeji.

 

 

NIKTO IM OBZVLÁŠŤ NERADIL

Tému manželstiev s rozličným vierovyznaním som chcela trochu preskúmať v praxi aj pomocou formulára na sociálnych sieťach. Našlo sa vyše tridsať odpovedajúcich, ktorí žijú v kombinácii veriaci a neveriaci alebo katolíci a príslušníci iného vierovyznania. Všetci sa zhodli na tom, že tému rozličného vierovyznania riešili ešte pred svadbou. Väčšinou sa rozprávali o téme ako pár alebo s rodinou či kňazom.

V niektorých odpovediach o príprave do manželstva cítiť znaky nejednoty: „Manžel začal so mnou chodiť do kostola. A ja verím a modlím sa, aby sa ho jedného dňa niečo dotklo a oslovilo ho, aby ho to primklo ku kresťanskej viere. Lebo do viery sa nikoho nútiť nedá.“

„Spoznali sme sa obaja ako neveriaci. V procese chodenia manželka uverila v Boha, bolo to veľmi zvláštne obdobie. Veľa sme sa rozprávali, ale rozdiely sa ukazovali a ukazujú až počas manželstva.“

V rámci prípravy do manželstva párom väčšinou nikto obzvlášť neradil, absolvovali len klasickú predmanželskú prípravu s kňazom či poradcami. Tam sa niektorí dozvedeli o prípadných rizikách, dohadovali si fungovanie v praxi, vo výchove detí, niekto dokonca prestúpil pred svadbou na inú vieru.

Jedna respondentka sa zdôveruje, ako prežívala obdobie prípravy pri poradách s kňazom: „Vysvetľoval, v čom môže nastať problém. Manžel bol pravoslávny, ale vôbec nechodil do kostola, bol len pokrstený. Mal túžbu pristupovať k sviatostiam, a tak sa pripravoval u iného katolíckeho kňaza na ich prijatie. Často sme však trávili čas aj s mojím kňazom a on nám hovoril o pozitívnych prípadoch manželstiev s rozličným vierovyznaním.“

Pred vstupom do manželstva vo veľkej miere ľudia, hlavne rodičia, mladých odrádzali. Jedna odpovedajúca to videla na jednej strane možno ako dobrý úmysel, ale príliš radikálne povedaný: „Rozíď sa s ním, budeš nešťastná – povedal mi jeden človek. Napriek tomu, že o manželovi alebo o nás absolútne nič nevedel. Dlho som sa cez to nedokázala preniesť a dodnes si nie som istá, či som dotyčnému úplne odpustila.“

Inú zas odrádzal jej priateľ, kňaz: „Nechcel ma ani sobášiť, vraj nechcel mať podiel na mojom nešťastí, keďže môj už terajší manžel je neveriaci.“

Páry si však pripomienky veľmi nebrali k srdcu a išli si svojou cestou. Iba v jednej odpovedi sa objavilo váhanie: „Zvažovala som rozhodnutie, dokonca som kvôli tomu, že partner bol neveriaci, vrátila aj snubný prsteň,,“ priznáva sa respondentka.

Manželia vo formulári zhodnotili, v akých oblastiach sa u nich momentálne prejavujú rozdiely kvôli viere. Najviac je to v modlitbe (66,7 %), potom vo zvykoch (45,5 %), ďalej vo výchove detí, v intímnej oblasti aj v komunikácii (12 – 18 %).

Niektoré páry počas manželstva zažili pekné momenty a môžu svedčiť o Božom zásahu do ich väčšej jednoty vo viere: „Odovzdali sme si postoj – manželka sa ako kalvínka zaľúbila do Panny Márie, neskôr sme boli oslovení ako krstní rodičia a pri tejto príležitosti sa sama od seba rozhodla stať sa rímskokatolíčkou. Následne sme spolu prežili krásne dary od Boha – na sviatok Božieho milosrdenstva sme absolvovali generálne spovede a bolo veľmi krásne prežívať to rovnako a spolu. Cítili sme neuveriteľný pokoj a vnútornú lásku. A zdieľame to stále.“

„Manžel je konvertita a ja som pri ňom zažila znovuobrátenie. Jeho hlad pri hľadaní odpovedí na mnohé otázky viery ma ‚zobudil‘ a zatúžila som po živej viere a osobnom vzťahu s Bohom. Dnes sa vo viere navzájom povzbudzujeme a snažíme sa napĺňať Boží zámer s nami.“

„V roku 2014 sme boli v Izraeli – ja na púti, manžel akoby na poznávacom zájazde. Náš sprevádzajúci kňaz mu navrhol, že ho pokrstí v Jordáne. Vtedy mi manžel povedal, že stále vo svojom vnútri nič necíti, ale ak chcem, kvôli mne by sa dal pokrstiť. Bolo to krásne vyznanie, ale ja som odvetila, že ak to nemá spraviť kvôli sebe, nech to kvôli mne nerobí. Takže stále čakám. A modlím sa.“

Celkovo však vo formulári vyšlo, že manželia nečelia vážnym konfliktom, snažia sa žiť podľa nejakých dohôd, aj výchova detí prebieha podľa plánov spred svadby a vážnejšie veci riešia najčastejšie modlitbou či poradou s inou osobou.

 

 

KDE JE SKUTOČNÁ LÁSKA, TAM SA PREKONAJÚ PREKÁŽKY

Otec Peter Jakub vo svojej praxi už stretol zmiešané manželské páry. Zo skúseností vie, že identita človeka, jeho náboženstvo, pôvod, je veľmi silný a netreba to podceňovať: „Prakticky sa snúbenci budú musieť dohodnúť aj na tom, ako budú mať vyzdobený dom, či nekresťanská stránka bude súhlasiť napríklad s krížikom na stene. “

Snúbenci si podľa otca Petra Jakuba musia všetko vydiskutovať a dohodnúť sa na spoločnom rozhodnutí, ktoré budú musieť obhájiť pred svojimi rodičmi. Môže sa stať, že rodičia napríklad nekatolíckeho vyznania nebudú súhlasiť, aby ich syn „odišiel od ich viery“ ku katolíkom. „Medzi snúbencami je bežné, že mnohí cúvnu. Lebo sa lepšie spoznajú a uvedomia si, čoho všetkého sa musia vzdať, keďže druhá strana neustúpi,“ vysvetľuje otec Peter.

Prípady manželstiev s rozličným vierovyznaním sú rôzne. Otec Peter pozná také, v ktorom sa nekresťan zosobášil v katolíckom kostole s rímskokatolíčkou a dodnes s ňou chodí do kostola, večer je pri modlitbe s deťmi, aj keď sa nedal pokrstiť. „Poznám aj také manželstvo, v ktorom sa muž, pôvodom moslim, dal po mnohých rokoch pokrstiť. Myslím si, že veľkú zásluhu okrem Božej milosti má na tom láska jeho manželky.“

V takýchto manželstvách vie aj o zlých skúsenostiach, keď muž nedovolil žene praktizovať jej náboženstvo, alebo bránil deťom, aby nechodili do katolíckeho chrámu. „Alebo bol prípad, keď žena kvôli pokoju doma začala praktizovať nekatolícky obrad muža, keďže s inou možnosťou on nesúhlasil,“ spomína kňaz ťažkosti.

Najväčšie riziko vidí otec Peter v tom, keď sa podcení voľba životného partnera a tiež keď sa zaujme liberálny postoj k náboženstvu partnera, napríklad slovami: „Boh je predsa jeden.“ „V manželstve treba veľa komunikovať a hovoriť o svojich pocitoch, hľadať riešenia, nezatvrdnúť, vysvetľovať, poprípade vyhľadať odbornú pomoc. Myslím si, že tam, kde je skutočná láska, prekonajú každú prekážku,“ uzatvára trefne.