Worshipperka Marianna Janeková: Pre nás to nie sú utečenci, pre nás sú to hostia a priatelia

Ranč Kráľova Lehota po vypuknutí vojny na Ukrajine rýchlo zareagoval na nečakanú situáciu a ponúkol pomocnú ruku. Stal sa bezpečným miestom, kde momentálne býva okolo sedemdesiat ukrajinských hostí. Marianna Janeková, ktorá pôsobí na ranči ako dobrovoľníčka, porozprávala, ako sa zmenili jej dni a služba od príchodu prvej rodiny z Ukrajiny.

Autorka: Beáta Šályová

Titulná snímka: Slavomír Jašš

 Skús nám na úvod porozprávať niečo o sebe. Kto je Marianna Janeková?

Som 27-ročná žena, ktorá vo svojom živote hľadá predovšetkým Boha. Snažím sa ho objavovať v knihách, hudbe, ľuďoch, v každodenných maličkostiach, jednoducho vo všetkom. Narodila som sa v Banskej Bystrici, kde po osemnástich rokoch prišla na svet aj moja dcéra, s ktorou žijeme v Liptovskom Hrádku. Som umelec na voľnej nohe, ktorý miluje umenie, smiech, samotu aj ľudí, chváliť Boha a slúžiť mu. Momentálne som v procese nahrávania môjho prvého hudobného albumu s názvom Nový vietor, a zároveň pomáham ako dobrovoľníčka na ranči v Kráľovej Lehote.

 

Ranč je známy aj letným kresťanským hudobným festivalom Campfest. Ty si tu celoročne. Ako si sa na ranč dostala?

Pôsobím tu ako dobrovoľníčka už tretí rok. Ranč poznám od trinástich rokov, kedy som zažila môj prvý Campfest. O viac ako desať rokov na to som sa rozhodla, že sa presťahujeme na Liptov, aby sme boli ranču bližšie. Momentálne pomáham nielen ako dobrovoľníčka, ale taktiež v službe chvál.

 

 

SÚ TU ĽUDIA, KTORÍ ZAŽILI BOMBARDOVANIE

Vedenie ranča rýchlo zareagovalo aj na utečeneckú krízu spojenú s vojnou na Ukrajine. Momentálne je na ranči ubytovaných niekoľko rodín, prevažne matiek s deťmi. Koľko Ukrajincov býva na tomto mieste?

Je to okolo sedemdesiat Ukrajincov. Sú tu hlavne mamky s deťmi, ale nájde sa aj pár ockov. Existujú výnimky, keď máte v rodine viac ako tri neplnoleté deti alebo adoptované, či hendikepované dieťa. V takom prípade je dovolené, aby otec odišiel s rodinou. Na ranči sú traja otcovia, ale tým, že sa niekedy rodinky menia, stane sa, že pribudne ďalší. Taktiež je tu aj riaditeľ ukrajinského MPK – Mládeže pre Krista, ktorý sem so svojou rodinou prišiel ešte mesiac pred vojnou. Nakoniec tu aj ostali a spolu s jeho tímom koordinujú Ukrajincov, ktorí na ranči momentálne bývajú alebo sem prichádzajú na pár nocí.

 

Celá tvoja práca sa teraz točí okolo pomoci utečencom z Ukrajiny. Ako vyzerá tvoj bežný deň na ranči?

My sa snažíme nehovoriť im utečenci. Povedali sme si, že sú to hostia a priatelia, aby sa necítili neprijato. Oni naozaj utekali pred bombami, mnohí prišli z miest, ktoré sa nachádzali uprostred bojov. Je tu dieťatko, ktoré sa zľaklo hlasnejších zvukov a začalo plakať, pretože prišlo z mesta, kde zažilo bombardovanie. Nedokážem si ani predstaviť, čím si museli prejsť. Aj preto ich berieme ako našich hostí a priateľov, snažíme sa dať im najavo našu podporu.

Ja sa orientujem v kuchyni, takže môj bežný deň sa točí najmä okolo jedla, prípravy stolov, umývania riadu a vydávania jedla. Všetky dobrovoľníčky sa snažíme navzájom si pomáhať. Sme tu pre našich priateľov z Ukrajiny, keď niečo potrebujú. Občas stačí len sa usmiať či objať.

 

Aký bol pre teba najsilnejší príbeh, ktorý si počula alebo zažila?

Silných príbehov bolo a stále je mnoho. No prvý, ktorý som počula a zároveň hovorí aj o Božej prozreteľnosti, zažil riaditeľ Mládeže pre Krista na Ukrajine, Andrij Kostyshyn. Boh mu už štyri mesiace pred vojnou hovoril, že má odísť žiť s rodinou do Európy a pripraviť miesto pre Ukrajincov. Andrij si pomyslel, že je to nezmysel. Dva mesiace rozlišoval či ísť alebo ostať na Ukrajine. Po istom čase za ním prišiel aj jeho priateľ, ktorý mu potvrdil, že má odísť na Slovensko a konať tam Božie dielo. Dva mesiace pred začatím vojny, keď prvé ruské tanky prišli k ukrajinsko-ruskej hranici, mu Boh opäť pripomenul, že má odísť a pripraviť miesto pre Ukrajincov. Andrij začal rozmýšľať, ako to povedať manželke. Pri večeri, keď rodine oznámil, čo mu Boh povedal, si manželka aj deti mysleli, že sa Andrij asi už trochu premodlil.

 

 

BOL POSLUŠNÝ BOHU, AJ KEĎ SA TO ZDALO BYŤ ABSURDNÉ

Nenechal sa Andrij odradiť prvotnou reakciou rodiny?

Boh konal naďalej zázraky. Neskôr počas modlitby Andrij dostal nápad. Zavolal svojmu priateľovi Mariánovi Lipovskému, chcel sa ho spýtať, či by sa pre nich nenašlo nejaké miesto na ranči, ale on nedvíhal. Zmieril sa s tým, že to nebola myšlienka od Pána. Chcel ísť povedať svojej manželke, že ostávajú na Ukrajine, keď mu zrazu prišla esemeska, že zajtra bude Marián na Slovensku, nech mu Andrij zavolá. Zavolal mu a povedal čo prežíva. Marián sa porozprával s riaditeľom Slovenskej MPK, Vlasťom Beňom, a s pani prevádzkarkou ranča, Dankou Hrivnákovou. Rozhodnutie prišlo rýchlo. Čoskoro pricestoval Andrij s rodinou na Slovensko, kde spolu s manželkou oslávili aj 28. výročie sobáša. Na ranči bývajú takmer kompletná rodinka okrem jedného syna, ktorý ostal na Ukrajine bojovať.

 

Ty si na ranči skoro každý deň, máš osobný kontakt s Andrijom. Ako ho vnímaš?

Pre mňa je Andrij vzorom, pretože bol poslušný Bohu, aj keď sa mu útek na Slovensko zdal absurdný. Je inšpiratívnym mužom. Často ho vidím odchádzať skoro ráno na hranicu a prichádzať neskoro večer. Stále pobehuje s telefónom v ruke a pomáha ľuďom, kde sa dá. Popritom všetkom nezabúda pobozkať čelo svojej dcéry, objať synov a držať manželku pevne za ruku. Som vo veľkej bázni pred tým, ako nám Boh dokáže dať nadprirodzenú silu ešte aj na to, aby sme sa usmievali na ľudí vôkol nás. Andrijovi sa podarilo zachrániť veľké množstvo Ukrajinských ľudí a, samozrejme, stojí pri ňom tiež skvelý tím, ktorý intenzívne pomáha.

 

 

Začiatočný pocit empatie pomaly slabne. Stále sa však nájdu ľudia, ktorí berú svoju službu vážne a snažia sa milovať blížnych ako Boh. Ako teba inšpirujú ukrajinskí hostia?

Obdivujem, ako títo krásni ľudia milujú Boha. Mám tú česť niekedy viesť chvály, aj keď nemám rada to slovo, lebo si myslím, že ich vedie Duch Svätý, a viem, aké je ťažké vstupovať do chvál, keď sa človek cíti zlomený. Občas sa veci nedejú podľa našich predstáv, zdá sa nám, že sa rúca celý svet. A práve vtedy si uvedomujem, že najmä v týchto momentoch potrebujem ešte viac vstupovať do uctievania, lebo vtedy prichádza Boh, ktorý môže hýbať vrchmi.

Z jedného dňa na druhý som sa ocitla medzi ľuďmi, ktorým sa naozaj zrútil svet. Prišli o svoje domovy, o istotu, o pocit bezpečia, ich oči videli hrôzy, odišli s jedným alebo dvoma kuframi. Jednoducho, prišli takmer o všetko. Väčšina z nich musela opustiť svojich mužov, odišli so strachom, či sa ešte niekedy uvidia. A títo ľudia v tom všetkom a napriek všetkému, boli ochotní vstupovať do chvál a uctievania.

 

Ako si prežívala, keď si prvýkrát chválila Pána spolu s nimi?

Pri prvých chválach, ktoré sme spolu mali, som myslela, že odídem z pódia niekde sa skryť a plakať. Ja ani neviem, či som zažila niekedy takú silu, také volanie na Boha. V celej sále mali ľudia zdvihnuté ruky a spievali. Spievali tak nahlas, že som na pár momentov úplne prestala hrať. A toto je pre mňa jedno veľké svedectvo jednoty, viery a toho, že Boh dáva občerstvenie. Pán dáva silu znovu povstať a víťaziť. Pripomenulo mi to príbeh Mojžiša, keď bojoval proti Amalekovi. Kým mal zdvihnuté ruky do neba, vyhrával Izrael, no akonáhle ich spustil, vyhrával Amalek. A keď Mojžišovi ochabli ruky a nevládal, prišli mu na pomoc ďalší, aby mu ich podopreli z oboch strán. Toto som videla a vidím na ranči každý deň. Zdvihnuté ruky k nebu a ak niekto už nevládze, príde mu na pomoc ďalší, aby ho podoprel.