Vyvolávač duchov
Sedím v čakárni u lekára. Hlavou mi behá všeličo. Myslím si: Keby si tu dnes bol, tak by sme mohli osláviť tvoje narodeniny. Lenže je mi jasné, že sa to nestane. V duchu sa rozprávam s Mirkom. S chalanom, ktorý bol síce iný ako my, ale zato svoj vzťah s Pánom žil naplno už tu na zemi. Teraz v tom pokračuje, lebo v deň D mu otvorili nebeskú bránu.
Nemusíte mi vravieť, že mám prestať nariekať. Mám mu dať pokoj a radšej sa zaňho pomodliť. To všetko poznám. Lenže pravda je iná. Hoci odišiel, predsa len zostal. Veď ak ma mal rád na zemi, môže ma prestať mať rád, keď príde do neba?
A tak riešim s ním problémy života. „Hej, ty, prosím ťa, vymysli niečo a daj, aby som to pochopila,“ fňukám, keď mi niečo nie je jasné. „Alebo mi vypros milosti, aby som to aspoň vydržala.“ „Dnes idem k mojim ôsmakom, vieš, aké sú to kvietky,“ rozprávam mu cestou do školy. „Si majster v orodovaní, tak sa, prosím, snaž, aby som sa naladila na Ducha Svätého.“
Myslíte, že som drzá?
Nie. V tomto prípade určite nie. To by ste ho museli poznať. Nemohol používať svoje ruky a nohy, ale zato hlavu, srdce a to podstatné využíval naplno. A okrem toho sľúbil, že keď príde tam „hore“, bude na mňa dávať pozor, kým ja budem tu „dole“.
„Prepáčte,“ vytrhne ma z myšlienok starší pán. „Môžem si prisadnúť?“ Prikývnem. Najskôr sa na mňa len tak kútikom oka pozerá, ale potom naberie odvahu a prihovorí sa: „Aj vy čakáte?“ Keďže som v čakárni, tak asi áno. „A už dlho čakáte?“ Mrknem na hodiny. Je to presne štyridsaťdva minút, čo tu sedím. „Pani, môžem vám povedať niečo, čo nemôžem povedať každému?“
A sme doma. Ujo sa potrebuje vyrozprávať. Premýšľam, či sa stanem v najbližších chvíľach poradcom na rodinné vzťahy, alebo tešiteľkou. Lenže o chvíľu zistím, že aj moja fantázia má hranice. A práve teraz sa jej ich nepodarilo preskočiť.
„Viete, dostal som dar,“ vysvetľuje starší pán. „Od Boha. Vyvolávam mŕtvych.“
„To znie ako v škole. Aj ja vyvolávam žiakov.“ Mal to byť pokus o žart, ale viditeľne sa nevydaril.
„Nie. Je to tajomstvo. A sám som prekvapený z toho, ako to funguje. Niekto príde a chce sa niečo dozvedieť…“ Spustil celú teóriu o užitočnosti svojej služby. O tom, ako pomáha pozostalým. O tom, ako sú tí, ktorých vyvolá, schopní nájsť kľúče, ktoré sa stratili. Jeho nadšenie nemalo konca. Len to moje akosi klesalo (možno aj preto, že ma nepustil k slovu). Keď zbadal, že sa naňho pozerám s akýmsi psím súcitom v očiach, zrazu sa zastavil: „Vy mi neveríte, však?“
„Nie.“
„Tak ma po vyšetrení u lekára počkajte. A niekoho vám vyvolám.“
Znelo to síce ako lukratívna ponuka, ale vôbec ma nepriťahovala. „Ďakujem, neprosím si.“
„Nie?“ v jeho očiach sa mihlo prekvapenie.
„Viete, ja sa s dušami v očistci a so svätými nehrám na školu.“ Nepochopil. „Len som chcela povedať, že ich nevyvolávam. Viem, že sú tu a orodujú za mňa. Pomáhajú mi a sú prítomné, aj keď na ne nemyslím. A Boh im dal v nebi toľko rozumu, že nepotrebujú chodiť do školy a poslúchať človeka, keď ich vyvoláva.“
Vzbúril sa: „Ale ono to naozaj funguje. Ja som schopný dušu vyvolať, presvedčím vás o tom.“
„Milý pane, ktovie, koho vyvolávate,“ vrtím súcitne hlavou, „aj diabol má svoju moc… a v klamaní je majster.“
„Ale to by som musel za to brať peniaze!“ bránil sa pochybnostiam.
„A neberiete?“
„Nie. Ja žijem len z milodarov.“
Ako dobre, že som v tej chvíli nebola v čakárni sama. Otvorili sa dvere a v nich stála drobná žienka, odetá v čiernom. „Ach, ako dobre, že vás vidím,“ obrátila sa k môjmu susedovi. „Budúci týždeň sa u vás zastavím ohľadom môjho mŕtveho starkého. Potrebujem ešte niečo vedieť. A ozaj, tých päťdesiat eur vám vtedy stačilo?“
A bolo to tu. Ak práve v tej chvíli niekto spomedzi svätých vnukol tej drobnej žienke, aby vstúpila do čakárne, bolo to len preto, aby sa odhalila pravda.
Boh netúži po tom, aby sme boli v nejakej škole „zvedavosti“ a vyvolávali „duše“ zosnulých. Aj keď sa o to pokúsime, nikdy neschváli náš plán. A ak niekoho uvidíme či počujeme… tak to nie je Boží posol…
Boh túži po inom. Po láske, ktorú môžeme preukazovať našim zosnulým, a to nielen modlitbami.
Môžeme sa s nimi rozprávať a prosiť ich, aby naše kroky života upriamili na cestu pokoja. Teda do neba.
Keď som odchádzala z vyšetrenia, mala som vyšetrené aj myšlienky. S Mirkom sa nerozprávam preto, že som zvedavá, ale preto, že raz chcem byť tam kde on. To, čo mi chýba, je láska, ktorú daroval ľuďom, keď žil medzi nami. A ja si stále zvykám, že ju daruje aj teraz, hoci inak.