Výtvarníčka Mária Smoleňová: Umelec je človek, ktorý sa zaujíma o život a hľadá, kde sa v ňom prejaví #neobycajnezeny

Mária je výtvarníčka, arteterapeutka, dobrovoľníčka a mama. Jej optimizmus a nadšenie pre všetko krásne a dobré jej pomáha každý deň prežiť naplno. V rozhovore nám povedala o svojej práci v terapii, o osobnej skúsenosti s ňou, ale hovorili sme aj o ikone, ktorá Márii pomáha rozumieť životu v Božej prítomnosti.

Rozhovor je súčasťou seriálu (Ne)obyčajné ženy. V ňom prinášame príbehy žien, ktoré hľadajú Božiu vôľu vo svojej každodennosti a tak sa ich život môže stať inšpiráciou aj pre nás.

Čo pre teba znamená umenie?

Umenie je pre mňa vyjadrovací prostriedok toho, čo prežívam a cítim. Cez umenie sa dokážem odpojiť od myšlienok a len niečo tvoriť. Je v prvom rade terapiou. Vo svete je pre mňa veľmi dôležité všetko to, čo je vizuálne. Vnímam v ňom krásu a vnímam ju aj v ľuďoch. Povedala by som, že som obdarovaná optimizmom a vo všetkom sa snažím vidieť vždy to pekné a dobré.

Vždy si taká bola?

Uvedomila som si to až teraz v neskoršom veku, ale áno, vždy. Už v detstve som sa dokázala zanietiť pre všetko pekné alebo dobré. Z toho vyplývala túžba prispievať ku kráse sveta. Cez umenie vyvažujem aj svoju extrovertnú povahovú črtu s potrebou byť v tichu sama so sebou a s Bohom.

V čom podľa teba spočíva túžba človeka tvoriť? Či už umelecké diela, hudbu, alebo čokoľvek iné?

Raz som niekde čítala, že základnou vlastnosťou človeka je tvorba. Sme Bohom povolaní k tomu, aby sme tvorili a rástli. Keď prestaneme tvoriť, ako by sme zomreli. Tvoriť môžeme v rôznych odboroch. Ľudia, ktorí pracujú v IT, kaderníci, všetci tvoria. Pre mladého človeka je veľmi dôležité, aby našiel niečo, čo v živote tvorí alebo čoho je spolutvorcom.

Tvorivosť je základná vlastnosť Boha. On je Stvoriteľ, a keďže sme stvorení na Boží obraz, aj my máme obrovské nutkanie k tejto aktivite. Keď netvoríme, sme smutní. Toto nutkanie na sebe silno pociťujem. Niekedy až v extrémoch. Bolo by dobré aj užívať to, čo som urobila, ale ja mám stále nové nápady. (úsmev)Veľkou motiváciou je pre mňa tiež výrok Dostojevského, ktorý hovorí, že krása spasí svet.

Ako tomu rozumieš?

Nemyslí tým krásu vonkajšiu, vizuálnu, ale Božiu. Božia krása je to, čím sme a na koho obraz sme. Všetko, čo Boh stvoril, je dokonalé a krásne. Našou úlohou je objavovať to. Aj ja som prešla procesom. Boli chvíle, keď som svoje veci ničila a nebola som s nimi spokojná. Teraz si uvedomujem, že je to len moja nespokojnosť sama so sebou. Som len spolutvorkyňou. Čím väčší priestor nechám Bohu, aby vo mne tvoril, tým sú moje diela krajšie a som s nimi spokojnejšia.

Čo sa týka zovňajška, umenie rozpráva. V škole, kde učím výtvarnú výchovu, mám túžbu deti naučiť, že umenie je spôsob vyjadrovania. Môže byť akýkoľvek. Nemusí to byť maľba, ale napríklad koláž, ktorá hovorí o ich živote. My sme tvorcovia umenia.

Ty si v prvom rade výtvarníčka, ale nie je to jediná oblasť, v ktorej tvoríš.

Nie. Ja musím tvoriť stále a vo všetkom. Neustále prerábam priestory doma, teraz som tvorila svoj nový ateliér. Rada sa pekne obliekam, chvíľu som aj šila. U saleziánov som robila divadlá, šili sme kostýmy, vyrábali kulisy. Môj manžel hovorí, že niekedy by už stačilo len vylepšovať. Lenže ja stále vidím niekde potenciál, ako by to mohlo byť lepšie, krajšie.

IKONA JE OBRAZ MODLITBY

Hovorila si o tom, že umenie je pre teba priestor, kde si nachádzaš čas pre Boha. Ako to je s modlitbou a vznikom ikony, ktoré píšeš?

Ikonu píše ikonopisec, ktorý by mal byť v stave milosti. To znamená, že existujú aj určité predpisy alebo takzvaný ikonografický kanón, ktorý hovorí o tom, kedy môže ikonopisec písať. Kedysi písali ikony výlučne mnísi, ktorí žili oddelení od sveta, aby boli úplne otvorení Božej milosti. Základom ikony je podlinik, šablóna, ktorá je daná. Nevytvára ju ikonopisec ani farby si neurčuje on. On je len nástroj, ktorý umožňuje, aby vznikol Boží obraz. To, že sa ikona píše, znamená, že vzniká ako príbeh, cez ktorý sa nám Boh zjavuje. Najskôr sa zvykne klásť zlato ako pozadie ikony, aby si ikonopisec a neskôr aj ten, kto na ňu pozerá, uvedomil, že je to Boží obraz. Potom sa vo vrstvách kladú farby, ktoré idú z tmavej do svetlej. Tým sa akoby príbeh zjavuje.

Ikona je pre mňa úžasná v tom, že je to vlastne príbeh človeka. My vychádzame z Boha – to je to zlato. Boh nás stvoril, ale my sami seba celý život objavujeme. Boh sa ukazuje v našom živote, postupne nás premieňa, on tie farby tvorí a z toho vzniká človek premenený na Boží obraz. Každý z nás je Božou ikonou.

Ikony sú veľmi špecifické obrazy, ku ktorým nemá každý vzťah. Nachádzala si si k nim aj ty cestu alebo ti boli vždy blízke?

Pochádzam z rodiny, kde sme sa veľa rozprávali o Bohu. Aj u mňa síce nastalo obrátenie, ale vždy som mala osobný vzťah s Bohom a túžbu po ňom. Dlho som si myslela, že to tak majú aj iní, no neskôr som zistila, že je to dar, ktorý som dostala od svojej rodiny, pretože som si mala možnosť napozerať iný spôsob života. Vieru sme žili ako vzťah. Vo mne bola vždy prítomná túžba po výnimočných duchovných veciach.

Keď som písala svoju prvú ikonu, prežívala som veľmi náročné životné obdobie. Vtedy som očakávala, že cez písanie ikony dostanem dar pochopenia svojej situácie. Očakávala som, že budem mať nejaký nadprirodzený pocit, budem vo vytržení a že modlitba príde zvonku sama. Sadla som si a snažila sa modliť. Zrazu som však zistila, že som myšlienkami niekde inde, opäť v realite. Stalo sa mi, že som musela od ikony odísť a opäť som vpadla do sveta, kde ma napríklad rozčúlili deti, a keď som sa mala vrátiť, cítila som výčitky. Mala som dilemu, či som toho vôbec schopná.

Čo sa zmenilo?

Išla som na ikonopisecký kurz, kde nám viac vysvetlili, ako ikona vzniká. Snažím sa to stále brať vážne. Keď idem písať ikonu, idem na svätú spoveď a snažím sa vytvoriť si priestor, aby som si uvedomila, že som tuja a Boh. Nedeje sa nič nadprirodzené, myšlienkami stále utekám, ale je to neustále odovzdávanie. Cez ikonu som si uvedomila, že modlitba je život s Bohom. Nie je mimo môjho života. Túžila som byť nadprirodzený duchovný človek. Pán Boh ma však pekne usadzuje na zem. Ten nadprirodzený život s Bohom je tento život, ktorý žijem tu, so svojimi deťmi, svojou rodinou. Chcela som utekať na horu Karmel, kde by som bola len ja a Boh, ale on ma stále vracal do života, a teraz chápem, že svoju horu Karmel žijem doma v kuchyni, keď varím polievku.

To je pekný postoj, ktorý by sme si mohli všetci prevziať do života.

Zo všetkého, čo v živote začínam, sa snažím urobiť modlitbu. To znamená, že predtým to odovzdám Bohu, poviem mu, že toto má byť moja modlitba. Verím tomu, že ak ho pozvem, on v tom procese je. On je tvorca a nie je vôbec podstatné, čo robím, či utekám myšlienkami späť do reality. Ja otvorím dvere a on je ten aktívny, ktorý veci podoťahuje, niekedy lepšie ako ja. V tomto veku, po týchto skúsenostiach nemám pocit, že ja som silnejšia, ale Boh vo mne je silnejší. Dôverujem mu natoľko, že aj keď nie som schopná sa vždy na všetko pripraviť, idem do toho s ním. Aj keď sa niečo nepodarí, tak sa nepodarí a nič sa nedeje.

No predsa musia prísť aj zlyhania, ktoré sú pre teba ťažké. Čo robíš vtedy, keď ti niečo naozaj nevyjde?

Za posledné roky som sa naučila odstúpiť sama od seba. Udialo sa to vďaka viacerým veciam. Som neustála študentka. Fascinuje ma všetko. Rada čítam, počúvam, chodím na kadejaké online kurzy. Toto všetko mi veľmi pomohlo v tom, aby som sa dokázala na veci pozerať inak. Keď príde situácia, že sa mi niečo nepodarí, už ma to tak nevtiahne. V minulosti ma to znechutilo a ovládlo, ale teraz dokážem odstúpiť a pozorujem, čo to môže do môjho života priniesť. Prečo sa mi to nepodarilo? Kde ma to má priviesť? To znamená, že aj negatívnu situáciu dokážem pozorovaním a poznaním vnímať ako pozitívnu. Zistím, že to bolo niečo, čo ma malo zastaviť a ukázať, že nejdem ideálnym smerom. Alebo zistím, že to bola len bežná prekážka, ktorá ma mala posilniť. Prekážky už vnímam skôr ako výzvu. Veľmi negatívne ma to nezoberie.

UMENIE, KTORÉ LIEČI

Niečo pomerne nové, čomu sa venuješ je arteterapia. Čo ťa na nej oslovilo?

Pracujem s ľuďmi na dobrovoľníckej úrovni ako saleziánka spolupracovníčka. Keď som objavila arteterapiu, nadchlo ma, že môžem spojiť umenie s človekom.

Absolvovala si kurz alebo si arteterapiu študovala?

Robím si akreditovaný kurz v Trnave. Arteterapia sa delí na rôzne smery. Tento rok bola na Slovensku schválená ako pomocný medicínsky odbor. Tento kurz je určený ako nadstavba pre ľudí, ktorí majú vyštudovaný pedagogický alebo psychologický smer. Druhý kurz, ktorý si robím, je u profesorky Šickovej, zakladateľky arteterapie na Slovensku.

V čom je arteterapia jedinečná oproti iným terapiám?

Terapia je o tom, že ja niečo robím a môj mozog oddychuje. Konečne nemyslím. Spôsobov môže byť veľa. Existuje aj muzikoterapia, terapia so zvieratami, v prírode… Arteterapia má výhodu v tom, že pracuje s obrazmi. To znamená, že oveľa intenzívnejšie pracuje s podvedomím, pretože my ľudia žijeme obrazmi. V terapii tieto obrazy prehlbujeme. V tom je jednoduchšia, pretože je veľmi konkrétna. Mojou túžbou je sprístupniť umenie každému. Odovzdať aj mojim žiakom v škole aj klientom na arteterapii, že umenie je proces, nie výsledok.

Ten proces spočíva v tom, že dokážem vyjadriť to, čo cítim. Dôležité je naučiť sa vnímať svoje pocity a vedieť ich rozlišovať. V  dnešnej dobe sa dáva veľký dôraz na to, čo cítime. Keď si smutný, tak buď smutný. A buď smutný mesiac. To však nie je zdravé ani správne. Často nie sme naučení, ako pracovať so svojím telom, svojou emóciou a svojimi myšlienkami. To sú dôležité veci. Niečo je myšlienka, niečo je nápad, niečo emócia a niečo realita. Nie vždy to, čo cítime, je realita.

Na to slúži umenie. Niečo tvorím a pritom môžem byť sama so sebou. Popisujem si realitu. V arteterapii je dôležitý prvok, že viem niečo vykresliť. Neviem, ako sa cítim, ale tým, že kreslím, vyjadrím to, dokážem to pomenovať a potom viem dokonca ten pocit premeniť alebo transformovať.

Čo to znamená?

Keď cítim smútok, nejakým spôsobom ho nakreslím alebo vyjadrím. Potom sa naň pozriem a zhodnotím, či je naozaj adekvátny. Či v tom nenájdem aj prvky nádeje, radosti a zmeny. Potom viem svoj výtvor pretransformovať – postrihať, upraviť, vytvoriť z neho niečo pozitívne. O to ide, to je umenie. Umenie by nás malo liečiť. Krása spasí svet.

Premýšľam nad tým, či je tento druh terapie pre každého. Ja napríklad vôbec nemám vzťah ku kresleniu alebo k maľovaniu. Nikdy mi to nešlo. Neviem si preto predstaviť, že by mala na mňa terapeutické účinky. Čo myslíš?

V prvom rade si myslím, že sme, tak ako si povedala, veľmi rozdielni. Vo všeobecnosti si myslím, že arteterapia je pre každého. Ale každý k tomu, aby toho bol schopný, môže dospieť v inom období. Stretla som sa s 54-ročnou ženou, ktorej v 4. ročníku na základnej škole povedali, že nevie kresliť. Odvtedy neznášala kreslenie. Bolo to v nej, v jej podvedomí, odkiaľ to nevedela pustiť. Teraz sa dostala k arteterapii, robí si čmáranice a je z toho šťastná. Výsledok procesu môže byť práve to, že sa človek zbaví rôznych blokov, ktoré v sebe má. Ale samozrejme, je dôležité, aby si človek našiel svoj druh terapie, a ako sme už hovorili, je veľa možností.

Hovorili sme o tom, že pre teba je umenie modlitbou. Vkladáš tento prvok aj do práce s klientmi v arteterapii?

Hľadala som, ako to poňať. Podľa mňa je arteterapia Bohom vytvorený spôsob spoznávania a uzdravovania. Ľudia len takúto schopnosť objavili. V rámci arteterapeutického sveta som sa však rozhodla nevkladať prvok kresťanstva. Som rozhodnutá robiť arteterapiu ako pomocný medicínsky odbor. Hneď ako prídu klienti, ktorí sa však o Bohu rozprávať chcú, dobre. Je to ich priestor.

Každý v terapii objavuje sám seba, a keď sa dostaneme na bod stvorenstva, je dokázané, že 95 % ľudí je nejakým spôsobom veriacich. Verí v bytosť, existenciu, vesmír, energie. Všetci sme pri tom istom, len to pomenúvame inak. V tomto procese pre mňa vôbec nie je podstatné, či je to duchovné, alebo nie. Ak človek ide aj z opačného konca, tým že poznáva seba samého, môže dôjsť k viere. Nemyslím k náboženstvu, ale k viere. Pocíti, že je milovaná bytosť a ten, ktorý ju stvoril, je dobro. Toto je pre mňa podstata. Objaviť v sebe zdroj bytia a tým pádom aj jeho zmysel. Prečo sme tu, akým spôsobom žiť a prežiť pri zdravom rozume a v radosti plnohodnotný život.

Teraz trošku formálnejšie. Keby som prišla k tebe na hodinu arteterapie, ako to vyzerá? Čo budem robiť ja, čo ty?

Základom arteterapie je bezpečné prostredie. Dôležité je, že každý je tam sám za seba a úlohou terapeuta je vytvoriť prostredie a nasmerovať každého klienta. V skupine si neradíme, ale pozorujeme sami seba. Potom pracujeme s určenou technikou.

Napríklad?

Určíme si tému. Napríklad akoukoľvek formou/technikou, akú si vyberieš, vyjadri bolesť. Môže to byť kresba, maľba, koláž, hlina, farbičky, fixky, čokoľvek. Pripravený je všetok potrebný materiál. Klienti k tomu pristúpia rôzne. Niekto nakreslí konkrétnu situáciu, niekto seba, niekto nakreslí orgán, ktorý ho bolí. Môže to byť aj niečo úplne abstraktné, v čom nevidí nič. Je to len pocit. Kto pociťuje bolesť, pri tejto aktivite sa aj terapeuticky uvoľní. Keď dokončíme, kto chce, má možnosť požiadať skupinu o reflexiu.

V čom spočíva reflexia od skupiny?

Požiada skupinu, aby povedali, čo na jeho výtvore vidia. Potom klient pracuje sám so sebou. Či sa mu zdá to isté, alebo nie, ako sa mu to prepája. Bonus môže byť aj inšpirácia. Niekedy sa inšpirujeme životom druhého, ako on/ona zvláda ťažké situácie, bolesť…

Veľakrát sme aj sami prekvapení z našich výtvorov. Sama z toho veľa čerpám. Rovnako prechádzam uzdravovacím procesom a mne arteterapia veľmi pomáha. Objavujem vlastné bloky a obmedzenia, ktoré v živote mám, ktoré mi bránia robiť veci v slobode. Niekedy pozerám na obraz, ktorý vytvorím, a som v šoku. Potom s tým pracujem, niekedy aj mesiac. Aj teraz mám dva obrázky, s ktorými pracujem už dlho. Niektoré časti som si pomenovala, niektoré ešte nie. Je to vzrušujúci proces a som zvedavá, čo ešte objavím.

Môžeš sa podeliť aj s konkrétnym príkladom?

Nakreslila som situáciu, kde chlapček ťahá na vozíku veľkú paniu s dáždnikom a drinkom v ruke. V tom momente som si myslela, že je to celkom vtipné a pozitívne. Terapeutka, ktorá to viedla, aj ostatní zo skupiny mi pri reflexii povedali, že chudák chlapec. Až potom, keď som sa na to pozrela z ich pohľadu, som si uvedomila, že naozaj je ten chlapec chudák. Však tá pani je veľká. Začala som premýšľať, čo sa to vlastne deje, že som niečo také znázornila. Pritom môj prvý pocit bol pozitívny. Neskôr som zistila, že sú to akoby dve časti mojej osobnosti. Tá slabšia osobnosť ťahá za sebou niečo, čo je pre mňa balvanom. Niečo, čo už nechcem, aby tam bolo. Robím to celý život a teraz treba rozobrať, čo to je, čo nechcem, aby v mojom živote bolo.

Teda sú to pre mňa aha momenty, keď si poviem, že to už tak robiť nechcem a už nebudem. Keď to človek vyjadrí na papieri, odrazu sa v živote niečoho zbaví.

ZACYKLENÍ V ROLÁCH

Čím to je, že žijeme niečo, čo nás takto zaťažuje, a nevieme sa toho zbaviť?

Všetci pochádzame z nejakého prostredia, ktorým sme formovaní. Vedci to nazývajú rôzne. Buď je to genetika, alebo programy, ktoré zdedíme. Niektoré veci sa naučíme robiť – robíme ich a ani nevieme prečo. To, že ich tak robíme, však môže byť pre nás aj zničujúce. Moja mama to tak robila, robím aj ja. Lenže ona mohla, pretože bola iná povaha. Jej to vyhovovalo, ale mňa to ničí. A môže ma to ničiť až natoľko, že ochoriem, môžem byť v depresiách a nie som schopná takto žiť.

Pointa je objaviť to, či procesy, emócie, život, ktorý žijem, zvládam. Či ma to, čo som sa naučila robiť, teší a pomáha mi to, alebo či ma to ničí. A toto sa cez arteterapiu deje. Sú to zázračné veci.

Často to môže vychádzať z očakávaní, ktoré sú na ľudí kladené.

Veľa ľudí sa dostane do zacyklenia. Napríklad majú také krátkodobé ciele – chcem mať rodinu. Potom ďalší cieľ je mať deti. A potom sa hľadajú v rolách. Čo som? Som matka? Mám nejaké zamestnanie? Dostali sme náš život do stereotypov. Pomenovali sme roly. Tým pádom z nich nevieme vyjsť, pretože nás tlačia. Ja si myslím, že nie sme len toto. Sme nesmierne obdarované bytosti, ktoré majú neustále hľadať seba samých. Môžeš byť slobodná a byť darom pre celý svet.

Stalo sa aj tebe, že si sa zacyklila v rolách, ktoré od teba niekto očakával?

Som veľmi vďačná Bohu za svoju povahu, pretože ma nikdy nikto do roly nevedel spratať. Už moji rodičia mali so mnou problémy, pretože som nespadala do štandardu. Ale aj som si tým odtrpela. Vždy som sa cítila neprijatá a nepochopená. Každý umelec alebo inak obdarovaný človek, ktorý si nevie pomenovať veci, musí prejsť utrpením, keď nevie, kým je. Okolo štyridsiatky som navštívila psychologičku. Vo vnútri som cítila veci inak a cítila som, že som tlačená do toho, čo nie som schopná byť. Mala som kvôli tomu aj zdravotné problémy, z ktorých som sa nevedela dostať.

U psychologičky som si dala urobiť osobnostnú diagnostiku. Keď som to čítala, dva dni som plakala. Bol to ten plač, keď som si hovorila, že TOTO som ja. Predtým som sa cítila nepochopená, cítila som sa obmedzovaná rolou, v ktorej ma ľudia chceli vidieť. Konečne to niekto napísal. Moja osobnosť je inak stvorená. Na toto nemám vybavenie, ale toto mi, naopak, ide. Preto si myslím, že je nesmierne dôležité spoznať sa. Milujem pracovať aj s mladými ľuďmi, pretože oni môžu pre seba veľmi veľa urobiť, ak sa spoznajú. Mladí ľudia trpia stereotypmi, čo všetko v živote musia. A v princípe čo musíme? Nič. Musíme urobiť každý deň to, čo urobiť máme, splniť zodpovednosti a pri ostatnom byť len spolutvorcom, čiže pozorovať život.

Aký má vzťah k umeniu a k arteterapii tvoja rodina? Majú aj oni tvoje nadšenie?

Neviem, čo by povedali moje deti alebo rodina, ale my sa o týchto veciach veľa rozprávame. Deťom som kúpila na Vianoce knihy, aby pracovali so svojou hlavou. Mám pocit, že sú zvedaví a rady sa o týchto témach rozprávajú.

Pomohli ti tvoje poznatky a skúsenosti v rodičovstve?

Na jednej strane si myslím, že moje deti mali pri mne dobrý život. Tým, že som sa venovala terapii, tak som vedela situácie doma upokojiť. Na druhej strane aj náročný. Nikdy som nebola silne rodinný typ. Veľmi ma zaujímali rôzne veci, umenie, čiže vždy som mala aj tento svoj svet. Teraz to už vnímam ako pozitívne, pretože dnes vidím aj druhý extrém. Keď si niekto založí rodinu, uzavrie sa v nej a veľakrát hlavne ženy trpia. Trpia tým, že nemajú niečo svoje, kde by mohli čerpať, a môže sa stať, že si svoje túžby a predstavy kompenzujú na deťoch. Toto si myslím, že sa mi podarilo nerobiť.

Veľa z toho, čomu sa venujem, napozerali. To sa ani inak nedá. Takisto veľmi túžia poznávať, pracovať na sebe a zlepšovať sa. Sú slobodní a chcú tvoriť. V tomto vnímam umenie – je to umenie žiť. Umelec je človek, ktorý sa zaujíma o život a hľadá, kde by sa prejavil.

Autor: Katarína Rendošová

Snímky: archív respondentky