„Vytaj, pápež!“
Drahý Svätý Otec! Drahý pápež František!
Odpusť mi to tykanie, v tomto liste pre Teba obídem viacero protokolov. Už o niekoľko dní prídeš medzi nás – na Slovensko. Pred pár rokmi by som napísal „na voči Tebe horlivé a verné, katolícke a srdečné Slovensko…“. Oduševnene sme nejaký čas dozadu spievali pápežskú hymnu V sedmobrežnom kruhu Ríma a chválili sa výsledkami štatistík, akí sme veriaci a katolícki. Toto tu už dnes, žiaľ, nenájdeš.
Nájdeš tu (aj) ľudí, ktorí Ťa označujú všelijakými (naozaj) škaredými slovami, napriek tomu, že o Tebe veľa nevedia. Radi sa zvezú na vlne emócií, nenávisti a „hejtu“. Nájdeš tu aj mnoho kňazov a veriacich, ktorí idú proti Tebe (či už verejne, alebo medzi riadkami) a bojkotujú tvoje myšlienky, tvoje široké srdce a tvoje slová. Nájdeš tu ľudí, ktorí si želajú, aby si ostal radšej doma – vo Vatikáne. A mnohí z nich sa považujú za veriacich a kresťanov.
Ale… nájdeš tu aj ľudí, ktorí sa na Teba úprimne a s radosťou tešia, modlia sa za Teba a aj túto návštevu. Ľudí, ktorí sú vďační Duchu Svätému, že si cez konkláve vybral pastiera, ktorý sa nebojí zašpiniť, ktorý sa nebojí stavať poľné nemocnice aj v nesterilných podmienkach. Veriacich, ktorí čakajú na tvoje milosrdné srdce, žehnajúce ruky a láskavé slová. Lebo… niekedy potrebujeme viac milosrdenstvo ako spravodlivosť, viac objatie ako chladný odstup a viac tiché pochopenie ako prísne slová.
Mnohí sa smiali, keď sa internetom šíril nápis na košickom rómskom sídlisku s pravopisnou chybou: „Vytaj, pápež!“ No takí sme (aj keď pravopis zvládame) – vo svojej krehkosti, nedokonalosti, so svojimi chybami čakáme na tvoju náruč: lebo keď Ty dvíhaš ruky, keď objímaš, keď k nám hovoríš – ide o ruky, objatia a slová Ježiša, ktorého zastupuješ. A toto dnes veľmi potrebujeme na našom krehkom, zranenom a nejednotnom Slovensku.
Drahý Svätý Otec, čím viac počuť hlasy, že ťa tu nechceme a nepotrebujeme, tým väčšmi je táto návšteva dôležitá. Tým väčšmi sme hladní po nádeji, pokoji, evanjeliu, ktoré prinášaš.
Fotografia: Martin Ližičiar