Vysoká škola: Kľúč do sveta slobody
Aj to bola jedna z vecí, nad ktorými som sa zamýšľala v začiatkoch môjho štúdia v inom meste. Ale poďme pekne po poriadku.
KONIEC STREDNEJ, HOR SA NA VÝŠKU
Po najdlhších prázdninách v živote si práve nastúpil na vysokú školu – v inom meste. Čo teraz? Sú len dve možnosti: Alebo si prišiel z menšieho mestečka či dediny a väčšie mesto je pre teba spleťou ponúk a možností, alebo si (ako ja) prešiel z väčšieho mesta do menšieho a zrazu zisťuješ, že ponúk nie je až tak veľa a aj z tých, ktoré sú, si nevieš vybrať.
Prvou vecou, s ktorou sa ale musíš popasovať, je sloboda. Kopec slobody, v ktorej sa tak možno stráca zmysel pre zodpovednosť. Nie raz som sa stretla s mladými ľuďmi, ktorí za prvý rok na výške spoznali minimálne polovicu (v menšom meste i všetky) barov a diskoték, boli účastníkmi na každej chodbovici a po roku si zrazu uvedomili, že sa zmenili. Tu sa natíska otázka – chcem práve toto?
V kultúre Amišov (rozšírení najmä v USA, žijú bez moderných výdobytkov a sú silne veriaci) si túto potrebu „vybúriť sa“ uvedomujú, a preto ich mladí pred oficiálnym prijatím do komunity absolvujú pobyt „vonku“ nazývaný rumspringa. Tínedžeri zvyčajne vo veku šestnásť, sedemnásť rokov žijú niekoľko mesiacov v bežnom svete, venujú sa rovesníkom, užívajú si život plným dúškom a potom sa musia rozhodnúť – chcem sa vrátiť do komunity, alebo chcem žiť tu?
Tento aspekt prudkého rozhodovania často chýba v živote mladého človeka. Prvý „slobodný“ rok na výške sa totiž často tiahne dlhých päť či šesť študijných rokov a po nich je takýto študent absolútne nepripravený na život. Tí však, ktorí dokázali skĺbiť veselý študentský život so zodpovednou prípravou na budúce povolanie, absolvovali zahraničné stáže či praxovali v nejakej firme, majú silnejší predpoklad uchytiť sa na pracovnom trhu.
Naučiť sa cudzí jazyk, cestovať, spoznávať nových ľudí – aj na to je najvhodnejší práve študentský čas. Ale aj ten má svoju obmedzenú dobu trvanlivosti a je veľmi potrebné, aby netrval večne. V niektorých krajinách (napríklad v Taliansku) je takpovediac zvykom, že domáci si štúdium „predĺžia“ aj o niekoľko rokov. Dôležitosť ukončenia procesu dospievania zdôrazňuje i Písmo. Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. (1 Kor 13,11)
SPOLOČENSTVO, ALEBO ZLÁ PARTIA?
Na Slovensku máme v porovnaní so zahraničnými krajinami nevídaný luxus – univerzitné pastoračné centrá. V každom „univerzitnom“ meste jedno nájdete. Prvé bolo v Bratislave (UPC sv. Jozefa Freinademetza) a druhé, prekvapivo, vo Zvolene (CUP Emauzských učeníkov). Tieto hovorovo nazývané úpécéčka organizujú rôzne podujatia: športové turnaje, formačné stretká, prípravu na sviatosti, mládežnícke sväté omše, chvály atď. až po plesy a rôzne kurzy. Zvyčajne sa nachádzajú v blízkosti internátov (alebo dokonca priamo v nich) tak, aby ich mali študenti čo najbližšie.
Čo však majú úpécéčka poskytovať? Len takzvaný „duchovný servis“ počas vysokoškolského štúdia, alebo celoživotné sprevádzanie? Nuž, ako sa to vezme. Úlohou univerzitného pastoračného centra by malo byť nie len dať priestor na realizáciu sa mladým kresťanom, ale najmä vychovávať mladých zodpovedných ľudí, ktorí sa budú vedieť zaradiť do Cirkvi i po návrate do svojho rodného mesta či presťahovaní sa niekam inam. Často sa stáva, že sa v takýchto centrách vytvoria „inventáre“ (bez urážky). Ľudia, ktorí doštudovali, pracujú a nevedia sa tiež akosi posunúť ďalej. I tu treba premýšľať nad vhodnou formou pastorácie – nie ich vylúčiť či ohraničiť akcie vekovo, ale skôr jemne nasmerovať na možno pre nich vhodnejšie spoločenstvo.
Čo ak nie som typ na UPC? Čo ak som vyrastal u saleziánov, jezuitov, dominikánov či františkánov a v mojom novom meste nie sú?
A počuli ste už niekedy o „treťom ráde“? Sú to laickí spolupracovníci jednotlivých reholí, ktorí často fungujú práve v mestách, kde takíto rehoľníci chýbajú. Stačí sa informovať v danom spoločenstve a možno budete príjemne prekvapení.
Okej, tak dajme tomu, že toto je ten lepší prípad. Po chvíli hľadania si sa našiel. A ak nie? Ak si sám, máš väčšiu šancu, že natrafíš na „horšiu“ partiu. Na prvý pohľad ľudia, s ktorými si „máš čo povedať“. Anglický autor C. S. Lewis hovorí vo svojej knihe Štyri lásky o tom, že priateľ je ten, kto si s tebou kladie spoločnú otázku. To znie pekne a v princípe je to i múdre, ale samo osebe to na priateľstvo nestačí.
Mnohí rodičia si trhajú vlasy a sú zo svojich detí takpovediac sklamaní. Ako sa to správa? Predtým nikdy taký nebol! Prečo nepovie, kedy príde domov? A s akými čudnými ľuďmi sa stretáva!
Nuž, sú prípady, kedy sa treba mať na pozore. Zohnať dnes mäkké drogy nie je nič nezvyčajné a alkohol či cigarety sa považujú za štandard. Ak sa dostaneš do zlej partie, je o to nebezpečnejšie, že už vlastne nie si. Nemá ti kto povedať, že to robíš zle. Očakáva sa, že to budeš vedieť sám. Lebo sloboda a zodpovednosť idú ruka v ruke. A za seba si už zodpovedný sám.
To je na tom vysokoškolskom živote niekedy najzvláštnejšie. Si už dospelý, samostatný, máš aj nejakú tú brigádu, no kým nedokončíš školu a nezamestnáš sa – pre rodičov si stále dieťa. A v tebe sa bijú dva svety. Jeden, v ktorom si razíš cestu v spleti neznámych a jeden, v ktorom bojuješ proti stereotypom detstva.
Nie je to ľahké. Ale mám dobrú správu. Väčšina to zvládne. Úspešne. Časom. A tá menšina – je menšina. A jediné, čo môžeš urobiť, je snažiť sa, aby si tam nepatril.
…
Snímka: Pexels