Vychovávateľka Katarína Vavreková: Boh zjavil v mojom živote mnoho zázrakov

Katka Vavreková spievala v spevokole Juventus, občas si zaspieva v gospelovej kapele Jocare či v chrámovom spevokole Andrej v Ružomberku. Spev je pre ňu najbližším vyjadrením vďaky a chvály Bohu. Momentálne pracuje v práčovni a ako pomocná vychovávateľka v Detskom diagnostickom centre v Ružomberku. V rozhovore nám povedala o prekonaní porážky a zázrakoch vo svojom živote.

Mala si zdravotné problémy už pred náhlou cievnou mozgovou príhodou?

Moje zdravie je špecifické, tých diagnóz bolo viac. Mala som ženské problémy. Bola som očkovaná a následne nastal zdravotný problém, riešilo sa to hormónmi. To mohlo spustiť kontraindikáciu, ktorá naštartovala mŕtvicu. Kontrolujú ma v Martine.

 

Ako došlo k mŕtvici?

Po pracovnom dni som šla na návštevu k mamke. Modlili sme sa spolu Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Moja reč sa zmenila zo zreteľnej na skomoleninu. Niečo podobné sa stalo aj môjmu otcovi. Došlo k náhlemu nedokrveniu mozgu a strate reči.

 

Ako dlho si bola bez reči?

Jasnejšia, zreteľnejšia reč nastala až po liečbe (dva a pol až tri mesiace). Bolo to veľmi náročné. Keď človek rozpráva, bežne si neuvedomuje, aká je reč veľmi vzácna.

 

 

KEĎ SOM NEROZPRÁVALA, SPIEVALA SOM

Ako si komunikovala bez hlasu?

Komunikácia bola veľmi zvláštna, v posunkoch a dohadoch. Neskôr som zistila, že viem „hovoriť“, keď spievam. Niekedy som si vymyslela melódiu a tým som vyjadrila svoju myšlienku. Napríklad sme cestovali s mužom autom a potrebovala som mu povedať, aby zavolal sestričke, aby mi predpísala lieky, tak som mu to zaspievala. Bolo nám aj do smiechu. Keď sme stáli na červenej, tí vedľa nás si museli myslieť, že sa dobre zabávame. (smiech)

 

Ako prebiehala tvoja liečba?

Najskôr na neurológii, prepustili ma s neurogénnou koktavosťou, moja reč sa nezlepšovala. Zistila som, že veľmi veľa kňazov sa za mňa modlilo a obetovalo za mňa omše. Ja som absolútne nerozumela prečo. Čo som ja za zvláštny človek, keď sa toľkí za mňa obetovali a asi stovky ľudí sa modlili?! Boli to aj ľudia, ktorých sama nepoznám. Dozvedela som sa o všetkých modlitebníkoch vďaka svojim priateľom. Vnímam to tak, že Panna Mária sa postarala o to, že nás pozvali k jednému špecialistovi do Levoče. On nastavil liečbu, aby mi môj mozog fungoval tak, ako by mal. Po dva a pol týždni som začala pociťovať, že moja reč sa začala zlepšovať.

 

Ako si na tom zdravotne teraz?

Moje zdravie je teraz neporovnateľne lepšie, modlíme sa zaň s manželom každý deň. Pán Boh síce dáva do môjho života veľa vecí a nemôžem povedať, že som úplne bez zdravotných komplikácií, ale myslím si, že je to jeden veľký zázrak, ktorý si vysvetľujem tak, že Boh žiada odo mňa ešte veľa vecí, ktoré mám vykonať. Ja sama sa modlím, aby ma učinil svojím nástrojom. Zdravie mi Boh dáva do takej miery, aby som všetky tieto veci zvládala.

 

 

DUCHOVNÉ MATERSTVO JE PRE MŇA ZÁZRAKOM

Po sedemnástich rokoch si dala výpoveď na univerzite a teraz pracuješ v diagnostickom centre v Ružomberku. Cítiš sa ako duchovná mama deťom z centra?

Doteraz som prežívala len duchovné materstvo ako krstná mama. Teraz som medzi mnohými deťmi: deťmi z „normálnych“ i zmiešaných rodín, rómskymi deťmi. Sú to vekovo deti od druhého stupňa základnej školy a deti zo špeciálnej školy (čiže piaty až deviaty ročník). Vnímam, že ma tam Boh zavolal preto, aby naplnil to, čo mi chýba v hmotnej skutočnosti. Táto forma materstva je pre mňa zázrakom. Ide o špecifické deti, ale práve o tom to je, že prijímanie niečoho, čo je úplne normálne, si berieme ako niečo, čo je bežné, ale pri takejto forme prijímania rôzneho správania a porúch správania je to veľmi silné.

 

Aké deti sú v diagnostickom centre?

Sú to deti po skúsenostiach s alkoholom, drogami, deti, ktoré chodili „za školu“, majú psychické problémy, problémy s rodičmi…

 

Čo ťa deti z centra naučili? 

Naučili ma nerozlišovať, milovať rozdielnosť. Ony samy sú mnohé buď z rómskych, alebo zo „zmiešaných“ rodín. Tieto deti ma naučili milovať človeka bez rozdielu a otvárajú voči mne svoju dušu v takom formáte, v akom to doma nemohli aplikovať. Zrazu zistili, že ich niekto má rád, že sa niekto o nich zaujíma a že sa na nich niekto teší.

 

 

Čo je pre teba najťažšie na práci v diagnostickom centre?

Najťažšie je, keď si k niekomu vytvorím osobný vzťah a potom to dieťa odchádza. To sa mi aj stalo pri chlapcovi, ktorý sa mi veľmi podobal na môjho synovca, aj som ho nazvala „môj Šimon“. Bol to tiež rómsky chlapček v pestúnskej starostlivosti. Keď odchádzal, doslova mi plakala duša. Bála som sa, či sa vráti do prostredia, v ktorom bude pochopený. Je to pre mňa tažké, pretože viem, že deti sa vracajú do prostredia, v ktorom sa boja žiť, pretože majú strach, že sa vrátia do starých koľají.

 

Už sa ti stalo aj to, že dieťa, ktoré odišlo, ťa prišlo navštíviť?

Áno, stalo sa mi to. Bol to jeden chlapec, ktorý po kontrole u lekára v Ružomberku prišiel a vyžiadal si, že ma chce prísť pozrieť, a bolo to pre mňa veľkým prekvapením a som za to vďačná.

 

Keďže ti zdravotné problémy nedovolili mať bábätko, rozmýšľali ste s manželom aj nad adopciou dieťaťa?

Zvažovali sme to. Máme aj priateľov, ktorí si celým procesom prešli. Vzhľadom na náš zdravotný stav sme sa však rozhodli dieťatko neadoptovať. Naše srdcia stále ostávajú otvorené pomoci a nebránime sa umiestneniu dieťaťa v našej rodine. Ak to má prísť, tak to príde.

 

 

VĎAKA JÁNOVI PAVLOVI II. MAMA NEPRIŠLA O ORGÁNY

Bola si svedkom nejakého zázraku vo svojom živote?

Boh v mojom živote pôsobil v mnohých oblastiach. Najviac sa jeho láska ku mne prejavovala v eucharistickom Kristovi. Po operácii som čakala na kňaza, ktorý rozdával sväté prijímanie, myslela som si, že ma už obišiel, kým som ešte spala po zákroku. Pomyslela som si: „Bože, asi si na mňa zabudol.“ O niekoľko minút sa otvorili dvere a kňaz vstúpil s otázkou, či chcem prijať Eucharistiu. Môj prvý pokrm po operácii bol eucharistický Kristus a povedal mi: „Myslíš si, že by som bol na teba zabudol?“

Mala som nedokončenú operáciu Achillovej šľachy, pretože som dostala alergickú reakciu na anestézu a dusila som sa. Pred operáciou bolo možné dostať posledné pomazanie (požehnanie) relikviou svätej Faustíny. Nejako špeciálne som sa ani nesnažila, a požehnanie som dostala. Pred operáciou som povedala: „Bože, prosím, spolieham sa na teba.“ To bol asi prvýkrát, kedy ma zachránilo Božie milosrdenstvo.

Mojej mame objavili nádor na žalúdku a ostatných orgánoch. Keďže bola pandémia a karanténa a nemohla som ju navštíviť v nemocnici, z Ducha Svätého mi napadlo , že v Lúčkach (Kúpele Lúčky) je relikvia svätého Jána Pavla II. Moja mama je veľká ctiteľka tohto svätca. Zavolala som kňazovi z Lúčok, či by mohol požehnať mamu touto relikviou, ale jeho odpoveď bola negatívna. Rozplakala som sa a modlila som sa: „A teraz, ty Ján Pavol II., teraz okamžite bež za svojím šéfom a vybav to, aby si šiel za mojou mamou!“ Na druhý deň mi volal kňaz, že ide za mamou, a dostala požehnanie relikviou.

Po vyše trojhodinovej operácii volal lekár môjmu bratovi, že sa asi stal zázrak, lebo mojej mame mali odstrániť štyri orgány, ale odrezali jej len kúsok zo žalúdka. Ján Pavol II. bol súčinný v tomto a bol to jeden z mnohých a mnohých zázrakov, ktorý Boh v mojom živote viditeľne zjavil.

Snímky: Damiána Šimčeková