FEJTÓN: Všetko najlepšie k tisícim narodeninám!
„Babi, babi! Prišli ti tie noviny, ako sa volajú – Slovoplus!“ Tešila som sa na dnešok a špeciálne na poštára, ktorý doniesol v rukách vzácny dar – tisíce vydanie mojich najobľúbenejších novín na svete. „Už som vám rozprávala, ako som reálne nechcela písať pre noviny, lebo som v tom nevidela budúcnosť?“ „Babi, bola to hlavná téma tvojej oslavy stoštvrtých narodenín,“ rýchlo ma umlčali moji pravnuci. „Aha, tak nič…“ posmutnela som. „Podajte mi okuliare a lupu a aspoň tri hodiny ma nerušte,“ zadala som požiadavku na trochu času pre seba. Človek by si myslel, že ako zaslúžilá novinárka budem mať chvíľu ticho, aby som si mohla v pokoji prečítať noviny, no opak je pravdou. Len čo sa mi podarilo vypoklonkovať svoje početné príbuzenstvo z izby a zaostrila som zrak na titulku, moje srdce zaplesalo. Tisíce vydanie! Kto by to bol kedy povedal, že ešte v roku 2097 budú vychádzať papierové noviny a že môj stodesaťročný šéfredaktor – mimochodom, aktuálne najstaršia žijúca osoba na svete – v nich bude mať svoj úvodník.
„Musí v tom mať prsty Páter Pio,“ zahundrala som si popod nos, obracajúc krehké stránky. I keď noviny tlačíme na stále tenšom a tenšom papieri a písmenká sú väčšie a väčšie, idú na odbyt. Občas sa mi podarí tiež napísať nejaký článok a je to pekné prilepšenie k penzii, ale nerobím to kvôli peniazom (Ako keby som to niekedy kvôli peniazom robila, že?). Teší ma, že ľudia nestratili chuť čítať, že sa po tisícikrát môžu dotknúť voňavého novinového papiera a zaspomínať si na tie dávne časy.
Tisícka, to je pekné číslo. Aj to vydanie je pekné, farebné, škoda len, že už nevládzem čítať všetky články ako kedysi. Ale mala by som zavolať Martinovi. Pogratulovať mu – a navrhnúť, že by to možno mohol nechať na niekoho mladšieho. Že ho to ešte baví, naťahovať sa s redaktormi na termínoch a naháňať editorov, aby skracovali články. A tie nekonečné porady so sponzormi…Mohol by si dať už pauzu. Vek na to má. Dvihnem telefón a voláme si. „Počuj, a nešla by si ešte do terénu nafotiť návštevu pápeža? Vieš, s tým tvojím vozíčkom by si sa mohla dostať celkom dopredu,“ navrhne mi po úvodných frázach a moje pôvodné plány o tom, ako mu poviem, že by už mal s tými novinami skončiť, idú dostratena. „Keď mi vybavíš VIP lístok a môžem so sebou vziať sprievodcu, idem do toho. Bude to unikátny pohľad – fotografka na vozíčku. A pamätáš, ako sme spolu riešili ešte návštevu pápeža v Košiciach?“ Zvyšok rozhovoru sa nesie v spomienkovej atmosfére. „Dobre, dáme to do tisícdruhého čísla,“ vracia ma do témy Martin. „Ak sa dožijeme,“ zakontrujem. „Ak sa dožijeme,“ prízvukuje mi šéf. „Idem si dobiť baterky a dohodnúť odvoz. Drž sa, Martin, vidíme sa na štadióne vo VIP zóne. A čosi som ešte chcela… Aha, to tisíce číslo. Vyzerá to fajn, ale baví ľudí ešte čítať o katolíckej sexualite?“ „Že či!“ odvetil Martin. „Ale to preberieme na porade. Zoom v stredu o ôsmej?“