Volajú ma Anka Kolesárová
A rada by som vám dnes povedala niečo viac o svojom hoc krátkom živote.
Narodila som sa 14. júla 1928 vo Vysokej nad Uhom svojim rodičom – Jánovi Kolesárovi, ktorého prezývali Hruška, a Anne Kolesárovej, rodenej Kušnírovej. Hneď na druhý deň po narodení ma dali pokrstiť a stala som sa Božím dieťaťom.
Môj otec bol síce veľmi prísny, ale spravodlivý. Mala som staršieho brata Michala, ktorému som musela nahradiť matku a zároveň prevziať starostlivosť o domácnosť, keď nám, mala som vtedy trinásť rokov, zomrela mama. Uvariť som vedela skoro všetko, často ma bolo vidno naberať vodu pri studni, aby som ňou umyla zemiaky či napojila zvieratá. Čas som trávila pri sporáku, ale i medzi dievčatami na púti k Panne Márii do Klokočova.
Pretože som sa venovala mnohým domácim povinnostiam, nemala som už čas navštevovať svoje kamarátky, a tak sme sa začali schádzať u mňa. Spolu sme potom šli na svätú omšu či litánie. Pravidelne som pristupovala k sviatostiam a chodila do kostola i na pobožnosti. U susedov Podhorínovcov sme sa stretávali každú sobotu a spoločne sme sa modlili ruženec.
V novembri 1944 som už niekoľko dní chodila oblečená v čiernych šatách po svojej nebohej matke, aby som pôsobila dojmom dospelej ženy a uchránila si svoju čistotu. Keď ma zbadala jedna susedka v dlhých šatách po mame, opýtala sa ma:
„Čože si celá v čiernom, dušička?“
„Bojím sa, teta, aby ma nezbadali. Vojaci nesmú zistiť, že som mladá.“
Žila som naozaj veľmi jednoducho a dbala som o svoju povesť a čistotu. Všetko sa zmenilo v ten novembrový deň, keď som mala šestnásť rokov. Bol to koniec druhej svetovej vojny. V tom čase sa ľudia v našej dedine, vo Vysokej nad Uhom, počas prechodu frontu skrývali v pivniciach. Aj môj otec bol so mnou, mojím starším bratom a susedmi v pivnici pod kuchyňou. A práve v ten deň pri prehliadke domu nazrel dnu jeden opitý ruský vojak.
„Haňka, daj mu niečo zajesť, iste je hladný,“ povedal mi otec.
Poslúchla som, ako bolo mojím zvykom, a vyšla som hore do kuchyne. Po chvíli však začal vojak na mňa naliehať, aby som sa mu oddala. Vyhrážal sa mi, že ma zastrelí, ak to neurobím. Odmietla som, vytrhla sa mu z rúk a vbehla som naspäť do pivnice. Avšak vojak skočil za mnou, namieril na mňa svoju zbraň a zakričal:
„Rozlúč sa s otcom!“
Neváhala som a hneď som vykríkla:
„Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef!“
Vojak splnil svoje hrozby a dvoma ranami ma zastrelil.
A tak ako som sa 15. júla 1928 stala vďaka krstu vodou Božím dieťaťom, 22. novembra 1944 som sa vďaka krstu krvou narodila pre večnosť.
Keďže v dedine stále prebiehali neutíchajúce boje, pochovali ma potajomky na druhý deň neskoro večer a bez kňaza. Tamojší farár Anton Lukáč vykonal pohrebné obrady až 29. novembra a po pohrebe do poznámok v Matrike zomrelých napísal: Hostia sanctae castitatis (obeť svätej čistoty). V dejinách farnosti z roku 1944 pán farár napísal, že som bola zavraždená vojakom z Ruska kvôli čistote.
Stala som sa mučenicou, z Božej milosti som zachovala svoje predsavzatie: Radšej smrť ako hriech. Ale nešlo o to, že by som túžila po smrti, ale zvolila som si radšej smrť, ako stratu panenstva. Dosvedčilo to svojím podpisom päť očitých svedkov vo farskej kronike v Pavlovciach nad Uhom.
V hodine mojej smrti ma v tom posilňoval eucharistický Kristus. Bola to riadna milosť, že som krátko pred svojou smrťou pristúpila k sviatosti zmierenia a k svätému prijímaniu. Pri svojom poslednom prijatí Eucharistie som netušila, že najbližšie sa so svojím Pánom stretnem už tvárou v tvár.
Vo farskej kronike dodnes nájdete zaznamenané slová, ktoré v tom roku napísal generálny vikár pre užhorodský dekanát Anton Lukáč: „22. novembra večer prišli prvé hliadky ruského vojska do Vysokej. Tam sa stalo, že jeden opitý ruský vojak pri prehliadke domu vošiel do jednej pivnice, v ktorej boli ukrytí ľudia, medzi nimi aj Anna Kolesárová, dcéra Jána Kolesára (Hrušku) a nebohej Anny Kušnírovej, 16-ročná. Keď ju Rus zbadal, začal ju ťahať von, hroziac jej, ak sa mu nedá, zastrelí ju. Ale ona sa mu nedala, radšej si volila smrť. Posilňovalo ju Sväté Telo Ježiša Krista, lebo práve predtým bola na svätú spoveď a sväté prijímanie. Rus svoju hrozbu vykonal a 16-ročné dievča pred očami jej otca dvoma ranami zastrelil.“
Hoci sa môže zdať, že môj život sa skončil fiaskom, nie je to tak. Môj život sa neskončil v nekonečnej prázdnote, ale úplne spočinul v rukách môjho Otca. A ja ho vidím z tváre do tváre a nedokážem sa nasýtiť pohľadom na neho.
Na mojom náhrobnom kameni tisíce mladých čítajú: RADŠEJ SMRŤ AKO HRIECH. A ja im, i vám všetkým, z neba vyprosujem milosť čistého života.
Dovidenia v nebi!
https://www.slovoplus.sk/co-asi-prezival-otec-zosnulej-anky-kolesarovej/