Výpoveď očami mladých: Vnímame tento čas ako príležitosť na sebarozvoj a vďačnosť

Mladí ľudia nás vedia naučiť mnohé veci – a svet, v ktorom si hľadajú svoje miesto, by sa mal zaujímať o to, čím žijú ich srdcia.

Nenapíšem nič nové ak poviem, že téma koronavírusu prenikla do všetkých foriem, ktorými prijímame informácie. Je témou súkromných rozhovorov, televíznych novín, diskusií i zábavných príspevkov na sociálnych sieťach. Dá sa uchopiť z viacerých strán, koniec koncov ako všetky témy, možno len omnoho intenzívnejšie a dlhodobejšie.

Dovolím si tvrdiť, že pohľad, ktorý v spoločnosti prevláda, je pesimizmus, strach a pocit, že sa už nikdy nevrátime do starých koľají. Ako to však vidia mladí?

Stredoškoláčky z pedagogickej strednej školy na Považí, rovnako ako ostatní stredoškoláci na Slovensku, sú už od októbra odlúčené od svojich spolužiakov, keďže vzdelávanie prebieha iba dištančnou formou.  Namiesto spoločných rozhovorov počas prestávok trávia čas doma vo svojich izbách. Osobné stretnutia nahrádza komunikácia cez internet.

Vyučovacie hodiny sú rovnako neprirodzené, hoci obe strany sa snažia zo všetkých síl. Učitelia hľadajú nové spôsoby, ako učivo priblížiť a robiť zaujímavým; žiaci sa pokúšajú rozdeliť si deň tak, aby ho reálne nestrávili za monitormi a zároveň si stíhali plniť všetky povinnosti. Dni sa zlievajú do týždňov, týždne do mesiacov. No i v týchto podmienkach sa mladé srdcia rozhodujú vyťažiť z podmienok to najlepšie:

• Zuzana si uvedomila, že niektoré veci brala často ako samozrejmosť; aj obyčajná prechádzka je dnes pre ňu vzácna;
• Nina už vie, že rodina, kamaráti a celkovo kontakt s ľuďmi či voľný pohyb a sloboda sa nedajú ničím nahradiť; počas týchto dní si nachádza čas na sebarozvoj, učí sa nové veci, vrátane starostlivosti o svoje psychické a fyzické potreby;
• Laura cíti vďačnosť voči mame, ktorá sa o ňu a jej sestru stará sama; vníma, že bez jej úžasnej starostlivosti by so sestrou nevedeli túto situáciu zvládnuť tak, ako sa im to darí dnes;
• Anetka prečítala viac kníh, teší sa z času s rodinou a z maličkostí, ktoré pre ňu teraz majú veľkú hodnotu;
• Timea sa učí tráviť čas sama so sebou – predtým si to nevedela celkom predstaviť, no dnes si tento čas vie užívať;
• Terezka berie tieto chvíle ako výzvu naučiť sa niečo nové – variť, háčkovať či vyšívať;
• Linda si váži, že môže viac času tráviť so súrodencami, pretože predtým trávili doma málo času a dnes sa môžu konečne všetci stretnúť pri večeri;
• Slávka spoznáva samu seba;
• Júlia pochopila, aká nenahraditeľná je príroda; rovnako cíti potrebu vážiť si ľudí okolo seba i seba samu.

Za všetkých to vystihla Kristína, ktorá píše: „Myslím si, že takáto situácia musela prísť a na chvíľu všetko spomaliť, aby sme si uvedomili, čo všetko máme; aby sme prestali brať veci na ľahkú váhu a popremýšľali sami nad sebou. Vo všetkom treba hľadať viac dobrého než zlého, aj keď je pravda, že nie vždy je to prechádzka ružovou záhradou.“

Nič nie je iba čierne a nič nie je iba biele. Tento čas nám mnohé vzal, no zároveň nám ponúka neopakovateľnú príležitosť spomenúť si na to, čo sme kedysi dávno vedeli – a slová šestnásťročných mladých ľudí nám to môžu pripomenúť.

…

Za úprimné výpovede ďakujeme žiačkam 2. ročníka SOŠ Pedagogickej sv. Andreja-Svorada a Benedikta v Trenčíne.